pondelok 5. decembra 2011

S. Timon: Imago antiquae Hungaricae representans terras 1733

Historik a pedagóg Samuel Timon (1675-1736), rodák z Trenčianskej Turnej, okr. Trenčín, zakladateľ modernej kritickej uhorskej historiografie a autor prvej koncepcie slovenských dejín, vo svojej práci, vydanej v Košiciach v roku 1733, vypracoval teóriu tzv. pohostinného prijatia Maďarov na našom území, ktorá mala dokázať rovnoprávne postavenie Slovákov a Maďarov v Uhorsku.

Skôr než podnikli Maďari tieto lúpežné výpravy, uzavreli spojenectvo so Slovákmi, obývajúcimi poriečie Moravy, Váhu, Nitry a iných riek až po Tisu, a dostali od nich, ako hneď ukážem, do užívania rovinaté oblasti Uhorska pri Dunaji... Z tohto sa dá nielen usudzovať, ale aj tvrdiť, že Maďari ponajprv nezaobchádzali zle s onými Slovanmi, ale naopak, urobili ich účastnými svojich šťastných osudov, ďalej, že v čase, keď bol tento list napísaný, neboli ešte Maďari usadení v Panónii, napokon, a to je hlavné, že nie všetky tieto oblasti patrili Moravanom, ktorí preto nijaké sídla nemohli Maďarom prepustiť, ani si neholili hlavy na maďarský spôsob. Prijali teda Maďarov pohostinne oní Slovania, o ktorých sme už hovorili. Už osemsto rokov znášajú spolu všetko dobré i zlé. Spolu žijú, spolu mrú. Z potomkov slovenského národa boli mnohí povýšení do zemianskeho stavu, nadobudli si veľké majetky a stali sa zakladateľmi početných, dnes už veľmi starobylých rodov, ktoré vlasti menej berú, než jej dávajú... I najnepatrnejší poddaní tohto národa sú usilovnými roľníkmi, ktorí vo všetkom poslúchajú svojich zemepánov. Ale aj s ostatnými severnými Slovanmi žili odvtedy Maďari v mieri. Nikde sa totiž nezachovalo, že by medzi nimi a Poliakmi, Rusmi a Bulharmi bolo v neskorších rokoch prepuklo nepriateľstvo.“

Citované podľa: Tibenský, J,: Chvály a obrany slovenského národa, SVKL, Bratislava 1965, s. 98.

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň


J. B. Magin: Ostne, čiže obrana 1728

Začiatok 18. stor. v Uhorsku sa niesol v znamení vzniku a postupného presadzovania sa národnostného cítenia a sebauvedomovania Maďarov, ktorí jedno z východisiek začali vidieť v negovaní významu ostatných nemaďarských národov Uhorska. Slovenská inteligencia sa v tejto situácii snažila vyčistiť formujúce sa slovensko-maďarské vzťahy od možnej konfrontácie a popierania pôvodnosti Slovákov na našom území. Ako odpoveď na spis Michala Bencsika (1670-1728), profesora uhorského práva, dehonestujúci Slovákov a ich jazyk, napísal na podnet slovenskej šľachty z Trenčianskej stolice dubnický farár Ján Baltazár Magin (1681-1734) rodák z Vŕbového okr. Piešťany, svoju slávnu Apológiu - Ostne, čiže obrana slávnej Trenčianskej stolice, v ktorej Bencsikove útoky odmietol. Jeho spis sa stal prvou politickou obranou politickej rovnoprávnosti Slovákov.

Čo z toho vyvodíme? Či nám toto nevyhnutne ukladá uveriť, že trenčianski mešťania a obyvatelia Trenčianskej župy sú zvyškami Svätoplukovými? Dozaista, že nie. Ak ľud Svätoplukov podľa spisovateľov Bonfiniho (1) a Thurocia (2) do posledného pobili Huni, podľa Jana z Púchova cisár Arnulf, ako mohli títo splodiť také početné potomstvo? Ako mohli zanechať toľko dorastu? Lež pôvodca Diety na to povie:
Časť Slovákov, čo ostali doma a čo sa útekom z porážky zachránili, utiahli sa do vrchovatých krajov na hraniciach Moravy a Sliezska, aby ich Maďari nenašli.“ – Ó, skvelý úsudok, vyslovený bez každého dôkazu! - Nuž pýtam sa ja: Boli tí Slováci, čo sa ukryli v rozsiahlych horských jaskyniach, aby ich Maďari nenašli, nájdení a či nie? Ak ich našli, ako ušetrili život Slovákov bezuzdné barbarstvo a neskrotná divokosť vtedajších Maďarov? Prečo nezasvätili aj túto biednu bezvýznamnú čiastku svojmu bohu Marsovi, aby sa na oltároch obetovala obeta celá? Ak ich nenašli, ako sa stali títo nenájdení Slováci trvalými podmanencami Maďarov? Dajme však tomu mudrlantovi z cudzej múdrosti(3) to, o čom tam úsilne sníva. Pripusťme, že mesto Trenčín a obyvatelia Trenčianskej župy sú pozostalí po Svätoplukovi. Čo z toho vyplýva? Protivník musí nevyhnutne pripustiť, že pozostalými po Svätoplukovi sú nielen obyvatelia Trenčína, ale aj Trnavy, Modry, Pezinku, Skalice, ba obyvatelia celých Kravát, ktoré sa dlhočizným hrebeňom tiahnu až do Sedmohradska. Slovenskou rečou všade sa ozýva Bratislavská i Nitrianska župa na jednej i na druhej strane týchto vrchov, rozložených zhruba až po Nové Mesto popri brehoch Váhu; a tak isto i Trenčianska, Oravská (nehovoriac teraz o iných), Liptovská, Spišská a iné župy, oddelené od Poľska Karpatami, ako je to dobre známe "všetkým, i slepým i holičom".
Je naozaj smiešne, čo blúzni a vymýšľa, že totiž Trnavčania napospol rozprávajú po česky, Skaličania po moravsky, Modrania, Pezinčania a Svätojurania čiastočne po slovensky, Bardejovčania a Prešovčania po rusínsky, Levočania a obyvatelia banských miest opäť po slovensky. Je to, hovorím, veľmi smiešne a je to dôkaz nevedomosti, za ktorú by sa mal hanbiť. Nech povie trnavský prisťahovalec.(1) Odkiaľ prišli a kedy sa nasťahovali do Trnavy Česi, do Skalice Moravania, do Bardejova a Prešova Rusi alebo Rusíni, do Sv. Jura, do Levoče, do Trenčína do banských miest Slováci? Či Modrania, Pezinčania i Slováci iných mestečiek a miest, v ktorých žije reč slovenská, nie sú príbuzní a nepatria k jednému národu s Trenčanmi?“
  1. (1)  Bonfini Antonio (1427-1503) napísal z poverenia Mateja I. Korvína Uhorské dejiny Rerum Ungaricarum decades quatour. Bližšie pozri dokument „Kronika Antonia Bonfiniho 1432“ 2. kapitoly
  2. (2)  Turóczy Ján (1435-1490) autor diela Chronica Hungarorum
  3. (3)  Právnik a pedagóg Michal Bencsik (1670-1728) vydal v Trnave roku 1722 knihu
    Novissima diaeta nobilissima principis statuumque et ordinum regni Hungarie (Najvznešenejšie a najnovšie snemovanie, princípy a štatúty a vznik kráľovstva uhorského), ktorá útočila na Slovákov a ich dejiny. Šlo ale o inak veľmi erudovaného odborníka, ktorý na trnavskej univerzite viedol katedru uhorského a rímskeho práva, právne zastupoval Bratislavské stolicu a Ostrihomskú kapitulu, bol autorom návrhu na nový uhorský trestný zákonník a napísal niekoľko významných diel.
Citované podľa: Citované podľa: Tibenský, J.: Chvály a obrany slovenského národa:, SVKL, Bratislava 1965, ss. 80-81

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Matej Bel: Institutiones linguae Germanicae in gratiam Hungaricae iuventitis 1718

Slovenský polyhistor Matej Bel (1684-1749), rodák z Očovej, okr Zvolen, v prvej polovici 18. storočia označovaný za najväčšieho učenca Uhorska, venoval mimoriadnu pozornosť slovenskému zemepisu a topografii, rovnako i ich dejinám a jazyku, za ktorý pokladal biblickú češtinu.

O Slovákoch mám zistené a preskúmané, že prišli sem z Ilýrie pred obsadením Panónie Hunmi a s Gepidmi a Gótmi mávali najkrutejšie vojny, Huni po vyhnaní Gótov sa s nimi zmierili a nielen že ich strpeli, ale prijali ich do spoločnosti, vytvorenej na výpravy proti Germánom. Táto časť Slovanov mala však v moci v tie časy, keď Huni v Panónii široko vládli, severné krajiny, čo dokazujú jednak historické pamiatky, jednak čisto slovenské názvy najstarších hradov, ktoré oni na vhodných miestach založili. Tak Muráň je zo slovenského múr, Ľubča od ľuby (milovaný), Zvolen ako by zvolené miesto, Bojnice od boj, Lietava, Blatnica, Sklabiňa, Krásna Hôrka a veľmi mnohé iné slová, časté u Maďarov a Nemcov, v ich reči nič neznamenajú, ba aj Banská Bystrica pôvodne a pred rokov 1255 nazývala sa Nová Ves, z ktorej medzi časom, keď Sasi sem prišli, vzniklo latinské Neosolium a nemecké Neusohl; ale aj známe slovenské Bystrica, s názvom rieky učí, že tu voľakedy bývali Slováci...
Ináč reč slovenská je v Uhorsku čo najrozšírenejšia, lebo ňou rozprávajú v celom tom kraji, ktorý sa tiahne na západ a východ a susedí s Moravou, Sliezskom a Poľskom a dovedna skoro v 13 stoliciach (nespomínajúc tu skoro po celom Uhorsku roztrúsené osady).“

Citované podľa: Husa, V. a kol. Naše národní minulost v dokumentech, I. diel, Nakladateľstvo ČSAV, Praha 1954, ss. 525-526. 

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Rozsudok nad Jurajom Jánošíkom 1713

Protihabsburské stavovské povstania, boje medzi povstalcami a cisárskymi vojskami, priviedli niektoré oblasti Slovenska na pokraj krachu. Východisko z biedy videli najmä bývalí povstaleckí vojaci vo zboji. Najznámejšou zbojníckou skupinou sa stala skupina Jánošíkova, pôsobiaca na pomerne širokom priestore severného Slovenska a priľahlých častiach Moravy a Poľska. Vodca skupiny Juraj Jánošík (1688-1713), rodák z Terchovej okr. Žilina, bol v roku 1713 odsúdený na trest smrti. Ľudová slovesnosť a nastupujúci romantizmus premenili tohoto zbojníckeho vodcu v ochrancu chudobných a ľudového hrdinu.

Dňa 16. marca 1713 v meste Liptovskom Mikuláši začalo sa rokovať o žalobe osvieteného a urodzeného pána Ladislava Okoličányiho, prvého podžupana Liptovskej stolice, ako zástupcu vrchnosti a žalobcu proti obozretnému Jurajovi Jánošíkovi, zrejmému zbojníkovi či zločincovi alebo zbojníckemu kapitánovi, obžalovanému pre jeho zločiny a zbojstvá, ktoré sa podrobnejšie objasnia v nasledujúcom pojednávaní. Právny zástupca spomenutej vrchnosti vážený Alexander Čemický so súdnou právomocou predostrúc to, čo treba predostrieť, a vyhradiac to, čo sa má vyhradiť, predložil úradný protest proti obžalovanému či výhovorkách obžalovaného a s vyhradenou právomocou vzniesol proti obžalovanému žalobu v tomto znení:(1)
Kterak predepsany obžalovany jiš od tretího roku, neveduce jakovym diabelskym duchom podzbudeny a natchnuty byvše, neostychajíce sa a zavrhnuvše jak prikazani boske, tak teš i zemskeho prava zakazy a pokuty, zbojnickym vudcem stavše sa a tovarišov svych rovne zbojnikou k sobe pritovarišivše,(2) v okolnych slavnych stolicach, totišto v Trenčanskej, Nitrianskej, Turčanskej, Liptovskej, Oravskej a v jinych, ano i v Sliesku, po horach a lesoch, ano i na slobodnych cestach kralovskych a na vodach zbojnickym a tolvajskym(3) spusobem dobrym a statečnym lidem jak kupeckym, tak teš i jinym pocestnym zastavat a mnohych takovych spravedlivych ludi zbijat a ze všeckeho zberat, ano i ranit a mordovat a čo vice, v nekterych mestečkach a dedinach s takovymi svymi tovarišmi tolvajskymi i ve dne (:k tomu vice, že je on kuruc:) statečnych ludi oberat neostychal sa; jakožto in specie(4) teš okolo Fačkova(5) pripadnuvše na jednoho pana plebana a jeho zbijat chtejice, ktery branivše sa mu, tohože pana plebana tak smrtedlne ranil, že z takovej rany i umriet musel.(6) O kterychžto jeho bezbožnych a zbojnickych skutkoch mnohe listy a žaloby pred slavnym pravem produkovane,(7) na ktere sa prokurator A. releguje,(8) obširnejše sa dosveči. A ponevadž že zemske prava mnohe a obzvlašte anni 1625 articulus 13-tius, anni item 1655 articuli 26-tus, item partis primae Tripartitis titulus 15-tus(9) prisne zakazuji takove zločinstvo a kteri by sa bezbožne takovych skutkuv dopustili, sa prikazuji, aby takovi zbojnici a lotrovia na hrdle prisne byli trestani, jmenovite pak takovi obzvlaštni zbojnici kolom, kolesom aneb hakom maji trestani byti, a to na príklad inych zločincov, aby sa takoveho zločinstvi vystrihali.”
Obhajca obžalovaného obozretného Juraja Jánošíka, vážený Baltazár Pallugyai, s povolením a súhlasom slávnej vrchnosti a pred osobne prítomným obžalovaným, predostrúc to, čo sa podľa práva má predostrieť, a vyhradiac si to, čo sa má podľa zvyku vyhradiť, jednoducho celkom zamieta žalobu vznesenú proti obžalovanému pre vraždu a je pripravený svoje zamietnutie podložiť i zložením prísahy. Na ostatné body obžaloby povedal: Keď sa obžalovaný vrátil od zlopovestných kurucov do Trenčianskej stolice, a to do dediny Terchovej(10) a zdržiaval sa tu, kde aj prv so svojím bratom býval, po čase sa prihlásil k vojsku jeho najsvätejšieho veličenstva a aj ostal na bytčianskom zámku, kde bol vtedy uväznený istý zločinec Tomáš Uhorčík, ktorému obžalovaný preukázal mnohé dobrodenia. Potom však spomenutý obžalovaný, ktorého vlastní rodičia oslobodili od vojenskej povinnosti, ostal vo svojom dome. Keď bol menovaný Tomáš Uhorčík zo žalára prepustený, majúc v pamäti dobrodenie obžalovaného, prišiel k nemu do Terchovej, aj jeho odviedol z dediny a zaviazal ho prísahou, že sa pridá k nemu a pôjde s ním. Preto obžalovaný zaviazaný podobnou prísahou bol prinútený Uhorčíka nasledovať a majúc na pamäti prísahu, ktorou sa mu zaviazal, ako sám teraz priznáva, páchal zbojstvá. Keď však obžalovaný spoznal svoju vinu, vedený ľútosťou, chcel sa vrátiť k vlastnému kozubu, ale zo strachu sa neopovážil prísť domov. Teda aj pri jeho vyšetrovaní by malo zavážiť to, že sa sám dobrovoľne ku všetkému priznal,(11) za čo vôbec nemožno pripustiť, aby bol podrobený mučeniu. Na konci šiestej kapitoly ôsmej otázky Kitoničovej,(12) úpravy sa hovorí, že vinníci obyčajne podstupujú mučenie po vyšetrení a overení svedeckých výpovedí. K tomu sa ešte dodáva, že je lepšie oslobodiť vinného ako odsúdiť nevinného, keby boli poľahčujúce okolnosti a dôvody obžalovaného závažnejšie ako žalobcove. Medzitým však, keď obhajcove dôvody neprijali, obhajca žiadal slávnu vrchnosť, aby mu udelila milosť a uisťoval slávnu vrchnosť, že obžalovaný v budúcnosti svoj život napraví. Preto žiadal, aby ho zbavili pút a žalára, oslobodili od žaloby a prepustili na slobodu.
Pán právny zástupca, odvolávajúc sa na svoju výhradu, znova stručne predniesol námietku proti vyššie uvedenému dokazovaniu obhajcu obžalovanej stránky osobne prítomnej. Tak zo skutočného opísania obhajcu obžalovaného, ako i z vlastného priznania obžalovaného dosiaľ nevysvitlo nič iné, iba zrejmé zbojníctvo obžalovaného a výslovné lúpeženie, čo bolo hlavným podkladom predloženej žaloby. Keď sme sa týmto poučili a jasne na to poukázali, nepozostáva nič iné, ako urobiť zadosť prísnym zákonom vlasti. Ak by sa toto urobilo a zbojníci vyničili, poslúžilo by sa verejnej bezpečnosti a nepostačovalo vy ani slabé dokazovanie druhej stránky, ktorá na základe tohto žiada upustiť od mučenia, keďže i sama ôsma otázka Kitoničova na vypátranie spoluvinníkov obžalovaného a iných okolností a odpoveď na ňu z druhej strany nasvedčujú proti obžalovanému. Lebo jeho prosté priznanie(13) v budúcnosti by si ľahko spoluvinníci mohli vysvetľovať opačne, kým schválenie jeho priznania získaného zákonným spôsobom všade nadobudne platnosť. Keďže však v zrejmých veciach nebolo potrebné vyššie schválenie, nepozostáva iné, ako po skončenom výsluchu odovzdať obžalovaného riadnemu mučeniu a vykonať nad ním rozsudok, čo očakáva aj právny zástupca,
Obhajca obžalovaného sa odvoláva na vyššie uvedené dôkazy a žiada slávnu vrchnosť, aby udelila obžalovanému milosť.
R o z h o d n u t i e: Pre pokročilý čas sa súdne rokovanie odkladá na druhý deň.
Napokon nasledujúceho dňa sa rozhodlo: Po uvážení viacerých dôvodov, napr. že v dobrovoľnej výpovedi neprezradil svojich dobrodincov a ochrancov, ani komu odovzdal nazbíjanú korisť, kde ju uložil a ukryl, ďalej že vo svojom priznaní veľmi mnohé veci vypovedal dvojzmyselne a veľmi zamotano, jednak aj preto, že okrem odpovedi na otázky nechcel nič povedať, podľa šiestej kapitoly ôsmej otázky Kitoničovej a v zmysle zákona tamže uvedeného sa rozhoduje, aby obžalovaný podstúpil najprv ľahšie mučenie a keby na to nedbal, aj ťažšie mučenie.

Konečný rozsudok

Ponevač podepsany obžalovany Juro Janošak, zavrhnuce prikazani jak bozke, tak tež krajinsky, predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vudcom aneb hajtmanem takovym sa učinil, ktery s tymi tovariši svymi na cestach zastavujice mnohych lidi o statek, ano i jako sa z vlastneho vyznani zda, jeho tovariš, teda on tež bol pritomny, pana patera z Domaniže(13) prostrelili a bezbožne zamordovali, tak tež i jinšich, jako jest predepsane, zlych skutkuv sa dopustil. Potom pre takove velike zle učinky a prikazanim prestupeni ma byt na hak na lavem boku prehnuty a tak na priklad jinšich takovych zločincou ma byt zaveseny.“
  1. (1)  Rokovanie súdu bolo vedené čiastočne v slovenskom a čiastočne latinskom jazyku, čo rozlišujeme i v texte. Pôvodný latinský text je v súdobej slovenčine, dobový text je v pôvodnom znení.
  2. (2)  Pridružiac.
  3. (3)  Z maďarčiny - lupičský.
  4. (4)  Zvlášť, najmä.
  5. (5)  Fačkov, okr. Žilina.
  6. (6)  Účasť Jánošíka na vražde plebána (kňaza) nie je dokázaná.
  7. (7)  Prednesené.
  8. (8)  Odvoláva.
  9. (9)  Zákonné články a ustanovenie Tripartity.
  10. (10)  Terchová, okr. Žilina.
  11. (11)  Jánošík však pri výsluchoch priznal len tie skutočnosti, ktoré mu boli dokázané.
  12. (12)  Úprava uhorského právnika chorvátskeho pôvodu Jána Kitonicha (1560?-1619)
  13. (13)  T.j. bez mučenia.
  14. (14)  Domaniža, okr. Považská Bystrica.
Citované podľa: Gáczová, A.: Dokumenty k protifeudálnym bojom slovenského ľudu (1113-1848), Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1955, ss. 162-165. 

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

D. Sinapius Horčička: Perlička dítek božích 1683

Každodenné potreby neustále prispôsobovali používanú češtinu potrebám slovenského jazyka. S jej používaním ale vznikali niektoré vážne problémy. Na jednej strane staročeština, neobsahovala niektoré nové výrazy a na strane druhej mnohí Slováci niektorým českým výrazom už nerozumeli. Do češtiny boli preto rôznymi autormi vkladané slová v nárečovej slovenčine. Na konci 17. storočia sa situácia dostala tak ďaleko, že bolo nutné priamo vyzdvihnúť zjavné rozdiely medzi češtinou a slovenčinou. Túto úlohu splnil Sinapius-Horčička (1640-1688), rodák z Oravského Podzámku, okr. Dolný Kubín.

Přílišnú bádanici a čarky v ortografii, o které sa mnozi nad mír v písaní starají, nehrubě jsem nasledoval: slov slovenských v zemi naší obyčejných, však k čistotě české sa blížicích, sem sa dokladal. Obzvlaště pak toho, co by bylo mohlo slov rozum zacloniti, pilně sme sa varoval a k cíli mému, t. zřetedlnosti a lechkosti, v reči naší nevybrušené všudy sem smeroval a nerozumitedlnych slov českých vystříhal... Obzvlaště poněvadž sa mnohé slová v čisté češtine, tak nám Slovakům jako chodník na Tatry neznáme, nachazejí (kpk: medle, brzo, jho, tkuka, podroběny) proto jako mluvíme, tak i psati máme, ne čtyrží, ale čtyřy, ne křt, ale krst... my pro některych slov chatrnost nemáme hnědky ruce opuštěti, za jazyk náš sa styděti, ale raděj to staré: usu me genuit (splodilo ma užívanie) praktikovat.“

Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 129- 130. 

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Záznam levočského kronikára Gašpara o žiadostiach miestnych Slovákov 1682

V 17. storočí sa ďalej zvýšil počet Slovákov i v tých mestách, kde kedysi pôvodne jednoznačne prevažoval nemecký patriciát. Svedčí o tom vývoj v spišských mestách. Levočský kronikár Gašpar Hain (1632-1687) na konci tohoto storočia zaznamenal zosilnenie snáh tamojších Slovákov o presadenie sa v mestskej rade a požiadavky na slovenského farára.

Dňa 1. októbra 1682 slovenskej nácii pridelený bol špitálsky kostol, pretože služby božie v kláštore, ktorý slúžil ako kostol, pre rúcanie sa nemôžu konať. Treba však vedieť, že tohto času so slovenskou náciou je viac roboty, pretože je hodne nespokojných hláv, ktoré zo ctižiadostivosti by chceli mať viac ako by im patrilo, k tomu totiž veliteľ (kurucov), ako taký, bol naladený proti nemeckej nácii.- Slováci žiadajú však nasledujúce:
Ich kostol ako i ich farár mal by v budúcnosti byť nezávislým na nemeckom farskom kostole a aj na nemeckom farárovi; zvlášť si predsavzali, že ich farár naďalej nie ako diakon, ale ako slovenský farár má byť nazývaný a má mať prednosť pred diakonmi, ktorí sú v okolí nemeckého farára. K tomu má slovenský farár dostať polovicu desiatkou ako plat. Tiež chceli mať moc každodenne vo svojom kostole týždenné modlitby držať, sväté sviatosti ako krst a večeru Pánovu podávať, požehnávať, pochovávať a ktomuže čo viac tiež mať svojho kantora a organistu a ho udržiavať. Toto všetko pomocou veliteľa kurucov a šľachty tak ďaleko došlo, že sa im muselo povoliť týždenné modlitby, vysluhovanie sviatosti, spovednú stolicu a požehnanie. Polepšilo sa tiež na plate ich farára a ich kantorovi a organistovi sa udelil určitý plat. Desiatky však nemôžu sa slovenskému farárovi prepožičať, pretože patria nemeckému hlavnému kostolu, takže musí ich farár starý stav zachovať a v poradí byť posledným, ako to doteraz bolo zvykom a byť v závislosti na hlavnom farárovi.
Vo verejných veciach žiadali tiež, aby zo slovenskej nácie mali svojich ľudí v mestskej rade ako i volených členov na zhromaždení. To sa muselo stať v súvise s krajinskými zákonmi podľa okolností doby. Takto na miesto predošlých katolíckych nepokojov prišli tieto s týmito Slovákmi, ktoré boli zvesťou budúceho nedobrého mieru.“


Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 129. 



Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Benedikt z Rybníka: Pysne katholicke 1655

Do prebúdzajúceho sa národného povedomia Slovákov zapadli snahy oživiť slávnu minulosť Veľkej Moravy, i keď historická spomienka nebola vždy úplne presná. Túto úlohu si vytýčil i Benedikt z Rybníka, okr. Levice (Benedikt Szőllősi, 1609-1656), ktorý okrem tohoto cieľa pre spracovanie Piesní katolíckych využil sčasti i západoslovenské nárečie.

Kmeň (národ) náš panónsky(1) slovenský preslávený je mnohými chválorečami a pamätnosťami dávnych pokolení. Keď za kráľa Svätopluka, sídliaceho na Belehrade, hlásením Kristovej viery apoštolskými mužmi Cyrilom a Metodom primkol sa ku Kristovi. Hoci vynikol vo všetkej zbožnosti, jednako najviac vo svojich nábožných spevoch. Vysvitá to z rozličných podivuhodne prispôsobených piesní na cirkevné slávnosti, alebo na iné časy. Spomenutí sv. mužovia, keď krstom ku Kristovi pripojili Panónov spolu s kráľom Svätoplukom, taktiež s Bulharmi, Moravanmi aj kniežaťom Čiech Bořivojom(2) vymohli si od rímskeho pápeža Mikuláša I., aby nimi pokrsteným kmeňom dovolilo sa konať službu v ľudovom jazyku. Čo bolo i potvrdené vraj božskou odpoveďou: "Aby každý duch chválil Pána". Preto je vieryhodné, že i kmeň panónský používal zadávna túto výsadu, ako vysvitá zo zvyku, trvajúceho v niektorých kostoloch ešte i za našich čias, kde čiastka kánonu pri oltári odbavúva sa ľudovou rečou. Na chóre zas aj skutočne skoro vo všetkých panónskych kostoloch tak sa odbavuje Kyrie, Glória a Krédo. V akej vážnosti boli vždy náboženské spevy u Panónov, mohol by som povedať: nenájdeš národa, ktorý by sa vyrovnal mu v tomto smere. Pri bohoslužbách v kostoloch zhromaždení tak správne spievajú žalmy a piesne, že mohol by som povedať: koľko spevákov, toľko kantorov. A čo sa naučili v kostole, to na hostinách a na besedách, vo viniciach a po poliach sladkozvučným hlaholom prespevujú. A keďže tieto spevy jednak nežičlivosťou času a chybnými zápismi, jednak nepriateľskými znetvoreniami a novotami nekatolíkov mnoho stratili zo svojej dávnej krásy, usiloval som sa uviesť ich na pôvodné znenie, aby zbožnosť, ktorá prekvitala voľakedy u panónskeho kmeňa, znova bola obnovená.“
  1. (1)  Autor umiestňuje pravlasť Slovákov do Panónie, z čoho vyplýva i jeho snaha usídliť Svätopluka na Stolný Belehrad.
  2. (2)  Žiadosť o službu v staroslovienčine sa týkala iba Moravy, Slovenska a Panónie.
Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 126-127. 


Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Puncta seu postulata 1650

V priebehu richtárskych volieb v Banskej Bystrici v roku 1650 predložili tamojší Slováci a Maďari svoje Body alebo požiadavky, ktoré deklarovali potrebu zvýšiť podiel na správe mesta, odvolávajúc sa na Turzovské dohody medzi Slovákmi a Nemcami v Banskej Bystrici.

Body a požiadavky národa maďarského a slovenského, bývajúceho v slobodnom banskom meste B. Bystrici. Takéto boli body alebo požiadavky, ktoré predniesli najjasnejšiemu grófovi palatínovi uhorského kráľovstva a ostatným pánom sudcom príslušníci maďarského a slovenského národa v záujme blaha všetkého obyvateľstva kráľovstva:
1. Nech richtár, ktorý bol v bežnom roku dosadený do svojho úradu, ako tento úrad, tak aj senátorskú hodnosť slušne a dôstojne zloží súčasne s ostatnými svojimi kolegami alebo spolusenátormi v zmysle novely mestského štatútu Banskej Bystrice a urobí to na naliehanie a spoločne vyslovenú žiadosť oboch národov, ktorú terajší senát schválil, mestskou pečaťou potvrdil a odovzdal do opatery starších a celej obce.
2. Voľba richtára a senátu sa koná podľa predpísaného poriadku a úpravy Turzovskej dohody, t.j. privilégia mesta Banskej Bystrice, ktoré terajší najjasnejší a najvznešenejší palatín uhorského kráľovstva gróf Pavol Pálffy(1) na naliehanie obidvoch národov, senátu, starších a obce schválil predchádzajúceho roku 1649 a vo všetkých jeho bodoch a záveroch potvrdil privilegiálnou formou privesenými pečaťami a vydal vo dvoch exemplároch pre nemecký, maďarský a slovenský národ.
3. Úrad richtára sa má vykonávať striedavo tak, že jeden rok sa má voliť richtár nemeckej národnosti, na druhý rok richtár slovenskej národnosti (Maďarov niet) v zmysle 2. článku Turzovskej dohody, zakladajúcej sa na kráľovských ustanoveniach.
4. Počet senátorov majú tvoriť z jednej polovice príslušníci nemeckého národa, z druhej polovice maďarského a slovenského, pretože Maďarov niet, tak slovenského z celej polovice, takisto podľa 2. bodu Turzovskej dohody a kráľovských ustanovení.
(...)
7. Do verejných mestských úradov, ako je úrad sudcovský, stav senátorský, úrady cirkevné, mlyny, desiatky a iné, nemajú sa pripustiť ľudia vonkajší, alebo cudzí a pocestní, ktorí by nezachovávali zákony krajiny, utláčali občanov, privlastňovali si pre svoje dobro obecné a verejné prostriedky na škodu a hanbu celého mesta. Tieto úrady nech sa zveria domácim a občanom, Nemcom a Maďarom alebo Slovákom, v spoločnom zastúpení a striedavo, v zmysle 4. bodu Thurzovskej dohody.
8. Do troch združení (ľudovo nazývaných cechy), a to do krajčírskeho, obuvníckeho a mäsiarskeho, majú sa na vyučenie a remeselnícku činnosť prijímať a pripúšťať synovia Maďarov a Slovákov, tak ako je to zvykom u iných združení alebo cechov v tomto meste existujúcich.
9. Maďarom a Slovákom má sa povoľovať bez prekážky v obvode mesta kúpa domov alebo ich prenajímanie v zmysle kráľovských uznesení najmä z predchádzajúcich snemov, no s tou výnimkou, aby sa zachovali slobody na pestovanie révy v obvode mesta.
11. Do počtu prísažných nemá sa prijať cudzinec alebo cudzozemec, aj keby mal vieryhodný rodný list...
12. V slovenskom kostole má sa povoliť výkon všetkých obradov od začiatku až do konca sviatkov pred a po zhromaždení veriacich pred oltárom za duchovného spevu, 13. A pretože slovenský kostol je pre terajší počet veriacich primalý, je potrebné,
aby sa na náklad spoločných mestských prostriedkov dal zväčšiť a rozšíriť. A tak toto sú sťažnosti alebo žiadosti, ktoré v súlade s bohom a jeho
spravodlivosťou stotožňujú sa aj so zákonmi a zvykmi kráľovstva a ktoré si národ maďarský a slovenský čo najnaliehavejšie žiada najjasnejším grófom uhorským palatínom schváliť, potvrdiť a platnými prehlásiť, aby sa mohli uskutočniť. Pretože národ nemecký sa nepridŕžal ani všeobecne uznávaných kráľovských nariadení a ani vlastné, ani so svojimi predchodcami uzavreté dohody a závery nebral do úvahy, ale z hľadiska svojho prvenstva a povýšenosti mestský príjem, ako je známe, márnomyseľne na úkor domáceho maďarského a slovenského obyvateľstva využil pre seba, robia sa námietky proti výdavkom. Národ maďarský a slovenský žiada od národa nemeckého svedomité obmedzenie, prinavrátenie a úhradu výdavkov.“

(1) Pavol Pálfi (Pálffy, 1590-1653) bol v rokoch 1649-1651 uhorským palatínom. 

Citované podľa: Tibenský, J,: Chvály a obrany slovenského národa, SVKL, Bratislava 1965, s. 35-39. 

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Žilinská synoda 30. 3. 1610

V roku 1608 na zasadaní uhorského snemu v Bratislave presadili uhorskí protestanti zákon, zaručujúci náboženskú slobodu. Na základe toho zvolal v roku 1610 vodca protestantov šľachtický magnát zo Slovenska Juraj Turzo (Thurzo, 1467-1521), rodák z Lietavy okr. Žilina, do Žiliny synodu zástupcov evanjelických zborov z desiatich preddunajských stolíc, na ktorej bola vytvorená samostatná organizácia protestantov pre západné a stredné Slovensko. V roku 1614 sa uskutočnila synoda východoslovenských evanjelických duchovných, ktorá uznala zásady synody zo Žiliny. (Pozn. Orgoň: Zaujímavé sú okrem iného zúčastnené šľachtické mená s ktorých viaceré sú Slovenské)

My gróf Juraj Thurzo z Betlanoviec, palatín uhorskej krajiny, sudca Kumánov, tiež oravský, tejto stolice hlavný a dedičný župan, radca jeho jasnosti kráľovskej a miestodržiteľ v Uhorsku, atď. Peter z Révy, župan Turčianskej stolice, magister dvora a radca jasnosti kráľovskej i strážca svätej koruny uhorskej krajiny, Ondrej Ostrožič z Giletínca a v Iľave, Mojžiš Szuniogh z Jesenice a v Budatíne, Andrej Jakusič z Vrbovej a na Vršatci, Benedikt Pogrányi, Martin Beniczky, miestopalatín krajiny uhorskej, Theodor Sirmiensis zo Suľova, prísediaci tabule kráľovskej jasnosti, a Jur Lehotzky Trenčianskej, Jaroslav Zmeškal z Domanovca a Gašpar Očkay Nitrianskej, Ján Majthenyi a Martin Bošanyi Tekovskej, Ján Ruttkay a Mikuláš Tarnovský Turčianskej, Benedikt Gyurki a Mikuláš Benkovič Zvolenskej, Benedikt Pongrác a Michal Okoličányi Liptovskej ako i Ján Dávid zo Sv. Petra Oravskej stolice, potom Rudolf Maurach a Martin Keszler Bratislavy a Ján Šturm Modry, kráľovských miest vyslanci, taktiež M. Šimon Heuchelin, evanjelickej bratislavskej cirkvi farár, Florián Duchoň, veľkomožnej panej Kataríny Pálffy, vdovy niekdy osvieteného palatína uhorskej krajiny atď. dvorný kazateľ, menom a v osobách pánov slova božieho kazateľov podhorských Ján Fabricius, Szentmihályi za bratstvo hlohovecké a Martin Skačányi za piešťanské, Baltazár Starozvolenský za šintavské, Ján Zubenicius za zelenické, Ján Ponicenus za čachtické a brančské i prepošta novomestského a Zachariaš Gašparides z Podolia, podobne z Nirianskej Alexander Socovinus, farár prievidzský a Michal Petri chrenovský, potom z Nitrianskej Jonáš Černák solčiansky, Gašpar Fabricius oslanský z Tekovskej, Eliáš Lány bytčiansky a zástupca hornotrenčiansky. Samuel Paulinus bystrický a Štefan Krušpier novomestský, Ján Lazicius zástupca dolnotrenčiansky, Ján Artopaeus, farár košecký, Izák Hodickius turňanský, Juraj Piscator hradňanský, Pavel Saladinus bánovský z Trenčianskej, Samuel Melekius brezňanský a Eliáš Tornarius ľupčiansky farár zo Zvolenskej, Andrej Carbonarius svätomartinský a Juraj Smidelius svätohelenský farár z Turčianskej, Christofor Masurkius nemeckoľupčiansky a Martin Mokosinus tepliansky farár z Liptova a Mikuláš Baticius veličiansky farár z Oravy - duchovní pastieri vyslaní s úplnou úpravou a právom rokovať a uzavierať, atď. dávame touto listinou na vedomie všetkým, ktorých sa to týka, že keď sme na žiadosť a z poverenia tohože osvieteného pána palatína v otázkach nižšieoznačených, sčiastky totiž i cieľom ustanovenia predstavených alebo supperintendentov - keď to zákony a ustanovenia krajiny dovoľujú - v cirkvách augsburského vyznania v týchto desiatich preddunajských stoliciach dňa 29. marca bežiaceho roku 1610 tu v meste Žiline zišli a zriadili po mnohom uvažovaní a rokovaní, zbožne a bratsky vzájomne rozmysliac a uvážiac, nakoľko je treba aby sa predišlo a vyhlo verejným rozporom, aby i naše náboženstvo malo svojich predstavených alebo superintendentov, uzniesli sme sa na tejto jednote svornosti a vzájomnej zhody:
A to po prvé: Pretože týchto desať stolíc má takú rozsiahlosť, že jeden superintendent nemohol by ich ani zďaleka spravovať, uzavreli sme, aby sa tých desať stolíc na tri čiastky rozdelilo a by každá časť mala svojho superintendenta a to v tomto poriadku: Liptovská, Oravská a Trenčianska dvojctihodného pána Eliáša Lániho; Turčianska, Novohradská, Zvolenská a Hontianska podobne dvojctihodného pána Samuela Melíka; Tekovská, Nitrianska a Bratislavská tretieho, tiež dvojctihodného pána Izáka Abrahamidesa, prepošta bojnického.
A keďže v tomto kráľovstve sú nielen cirkvi maďarskej a slovenskej nácie, ale i nemeckého kmeňa, ustanovili sme, aby nácia nemecká, podobne i maďarská mali svojich inšpektorov, ktorí si majú s vyššieoznačenými superintendentmi dopisovať a od nich majú byť odvislí. A za takého inšpektora vyvolený je pre nemecké cirkvi v stoliciach Bratislavskej, Nitrianskej, Tekovskej, M. Šimon Heuchelin, slova božieho kazateľ bratislavský; pre banské mestá M. Pavol Lentz, štiavnický a pre maďarské cirkvi v stoliciach Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej Štefan Kürti, seredský slova božieho kazateľ. Ďalej sa ustanovuje, aby seniori a dekani v jednotlivých dištriktoch alebo diecézach, ktorí s nami vo vyznaní súhlasia, na spôsob predtým obyčajný ostali v úrade. A keď by pre isté a zrejmé príčiny úrad opustili, majú sa na ich miesto iní vyvoliť a to osoby na to spôsobené, vynikajúce učením, nábožnosťou, vážnosťou a životom bezúhonným. - Čo sa toho týka, že keď by jeden zo seperintendentov (ako sme všetci smrteľní) umrel, alebo sa presťahoval do druhej stolice, patriacej pod druhého superintendenta: ustaľujeme a uzavierame, aby druhí dvaja superintendenti s predbežným zvolením tých stolíc (šľachty), v ktorých bol predstaveným zomrelý, alebo inam povolaný superintendent, ustálením a vyhlásením spoločného uzrozumenia a hlasov v určenom termíne mohli vyvoliť a ustanoviť druhého, na taký úrad súceho superintendenta.
O platoch tých istých superintendentov, okrem dôchodku katedratického a poplatkov kostolníckych, majú sa vyzvať bratstvá a vyššie označené stolice, aby aj ony z nábožnej horlivosti a oddanosti i štedrosti k cirkvi Pánovej a jej slova božieho kazateľom niečo stáleho určili a uzavreli.
Konečne čo sa týka robôt a povinností a iných zákonov, vynesených ako pre samých superintendentov a inšpektorov, tak i pre seniorov a slova božieho kazateľov, ustálili sme nasledovné:
1. Superintendenti, inšpektori a seniori nech si dajú všemožne záležať, aby čistým pravoverným učením a bezúhonnosťou života i mravov, ... aby tak mohli svietiť ostatným pastierom a stádu - aby v tom prípade, ak by ináč konali, naše náboženstvo nebolo vohnané do zlého chýru a aby nebol našim protivníkom zavdávaný podnet hanobiť nás.
2. Nech navštevujú cirkvi každoročne alebo sami, nakoľko to budú môcť, alebo skrz svojich seniorov... A keď by jednotlivé cirkvi navštíviť nemohli, budú sa vynasnažovať, aby každoročne kňazské zhromaždenia, ktoré bývajú v januári a februári, tak zariadili, aby mohli byť na nich prítomní. Tak budú môcť napomáhať diela bratov, rozsudzovať prednesené pády, poznávať stav cirkvi, zachovávať disciplínu a vyzdvihovať svoj plat.
3. Na návštevách nech vyšetria čo, akým spôsobom a ako verne vyučujú slova božieho kazatelia? Či pridŕžajú ľud pri modlitbách a katechizácii:? Či žijú nábožne, striezlivo a čistotne? Navzájom či sa ľud chová k pastierovi vďačne a úctivo? Či platí, čo je ustanovené farám? Či sa (ľud) stará o budovy chrámov, fár a škôl? Podobne nech vyšetria, akých majú v cirkvi učiteľov a čo a ako učia mládež? Mladých kazateľov, zaostalých duchovne, budú skúšať a budú trvať na tom, aby prospievali v učení a mravoch a budú ich odporúčať učenejším. A všetko budú sa snažiť napraviť dľa svojej vážnosti a obozretnosti a priviesť k poriadku pri pomoci seniora patričnej stolice a bratstva.
4 Povolaním superintendentov bude všetky dôchodky kostolov, fár, škôl, ako role, lúky, mlyny a podobné, s cirkevným rúchom a klenotami, verne spísanými, chrániť a sa starať, aby sa nič nestratilo, neodcudzilo, ani nezmenšilo. A keď by také role, lúky, mlyny boli zaujaté, nech požiada (o pomoc) svetskú vrchnosť.
5. Kazateľov cirkví a učiteľov škôl majú dľa zákonov brániť voči každému bezpráviu a pohaneniu: Za to budú totiž od nich dostávať plat, k čomu potrebné budú súdy a zákonné vyšetrovania.
6. Nech ustália a zachovajú vo všetkých takto spojených cirkvách rovnakosť obradov a úkonov, vyjmúc jedine kamžu(1) (k užívaniu ktorej ako veci nevýznamnej nevidelo by sa radným nútiť pre isté a zrejmé príčiny pánov maďarských kazateľov).
Pre vieryhodnosť a večnú platnosť tohto všetkého uznali sme za dobré túto našu listinu zvyčajnými pečaťami a podpismi našimi potvrdenú vydať a v známosť uviesť. Zjednané a dané vo vyššie označenom meste Žiline dňa 30. marca roku Pána 1610.“

(1) Dlhé biela vrchná košeľa, tvoriaca odev kňaza, dnes hlavne biela suknica miništranta. Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 114

Uznesenie uhorských stavov o národnostnej rovnoprávnosti v kráľovských mestách 1608

Uznesenie uhorských stavov v zákonnom článku č. 13 z roku 1608 umožnilo ukončiť nadvládu nemeckého patriciátu v uhorských mestách. Podľa neho si v slobodných mestách mohli Maďari, Slováci i Česi bez prekážok zakupovať domy a zastávať verejné funkcie. Nemecký patriciát sa rozhodnutie uhorského snemu snažil bojkotovať, čo viedlo k ďalším národnostným treniciam. Zákonný článok č. 13 bol v nasledujúcom roku rozvedený v zákonnom článku 44.

13. článok. Ako sa rovnajú hodnosti a povinnosti Maďarov a Nemcov v slobodných mestách. Či môžu Maďari, Slováci a Česi bez prekážky kupovať domy.
Okrem toho stavy nariaďujú, aby sa nezabudlo na to, že až k nim priniesli Maďari mnohé sťažnosti, že im nie je dovolené v kráľovských a slobodných, tiež v banských a slovenských mestách ani domy kupovať, ani vo vlastnej otčine zastávať verejné zamestnania. Preto je ustanovené, aby vo všetkých slobodných mestách, bez žiadneho ohľadu na národnosť, boli po poriadku vyvolení poprední richtári a senátori. Tiež v budúcnosti nech sú udeľované akékoľvek iné hodnosti, bez žiadneho rozlišovania čo do náboženstva Maďarom, Nemcom, Čechom alebo Slovákom, obývajúcim ktorékoľvek mesto či už pomiešane alebo oddelene; nech je dovolené rodeným Uhrom medzi sebou bez prekážky kupovať, alebo stavať domy a privážať, alebo uchovávať svoje veci v ktoromkoľvek susednom meste podľa nariadenia kráľa Ferdinanda z r. 1563, čl. 63, ale tiež pod tou podmienkou, aby naopak i sami Uhri podstúpili akékoľvek verejné ťarchy vo veciach svojich vlastných domov a aby rovnako so svojimi spoluobčanmi užívali všetky slobody, privilégiá a oslobodenia, totiž svoje zachovalé a neporušené privilégiá, ktoré ešte stále trvajú a sú právne a zákonite vyhlásené a ktoré neprestajne užívali. To isté je nariadené dodržať a zachovať i v privilegovaných mestách.(1)“

(1) Za nedodržanie tohoto ustanovenia umožnil zákonný článok č. 44 z roku 1609 uložiť pokutu vo výške 2 000 uhorských zlatých.

Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 112- 113. 


Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Vavrinec Benedikti: Grammaticae bohemicae libri duo 1603

Prvá kritika do vlastných radov, týkajúcich sa starostlivosti Slovákov o svoj rodný jazyk, odznela v práci Vavrinca Benediktiho z Nedožier, okr. Prievidza (1555-1615). Tento slovenský učenec, ktorý sa stal dokonca najprv rektorom, potom prorektorom Karlovej univerzity v Prahe a nakoniec aj dekanom jej filozofickej fakulty, za vlažný vzťah ku slovenčine kritizoval najmä slovenskú šľachtu.

Proti tým, ktorým neviem za aké neprimerané sa zdá, aby Slovák českú gramatiku napísal, obranou mi bude toto: ako by sa nezdalo ešte menej primeraným, keď Nemci, Taliani, Francúzi, Česi a iní latinskú alebo grécku gramatiku napíšu, hoci vzdialení sú veľmi od latinského a gréckeho jazyka...
Ale tu naozaj sa mi zdá, že napomínať musím hlavne svojich rodákov Slovákov, u ktorých je najväčšia nedbalosť v pestovaní svojho jazyka natoľko, že daktorí (a hovorím o niektorých zo skúsenosti) chvália sa nielen tým, keď nečítajú české knihy, ale keď ani jeden nemajú (tieto) vo svojich bibliotékach. Tak sa stáva, že keď príde im hovoriť o veciach domácich jazykom, pololatinsky musia rozprávať...
Ani ja ich tu nenútim azda k českému jazyku, ale ku cvičbe a k pestovaniu vlastnej reči ich navádzam, najmä keď oplývajú školami v mestečkách a v mestách, ale i na dedinách.“

Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 111. 


Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Levočské prísažné formuly v slovenčine 1552-1610

Ďalší z dokladov postupu slovenčiny v živote bohatých miest nám prinášajú prísahy nižších obecných hodnostárov - dedinského richtára, drába, väzenského strážcu a jednoduchého mešťana z Levoče. Prísahy dokumentujú, že uvedené úrady zastávali práve Slováci, ktorým boli prísahy určené.

Slovenská prísaha dedinského richtára

Ja N. prisaham panu Bohu i jeho svetemu slovu, že chcem veren a poslušen byc panu richtarovi i radze tegoto miesta a ich česc i požitek šukac i dzelac i škody ich varovac. Chcem každemu prava dopomuc, ubogemu jako i bogatemu, cudzemu, jako i domašnemu a nechcem tego ochabyc dla priazni abo dla nepriazni, abo dla darov, ale každemu spravodlivocsi dopomoc prez omeškania a vdovy i syroty bronic vedlug moje najvyše moci a žadne reči nezatajic, čo by byla ku požitku ako škodze tegoto miesta, ale panu richtarov i radze to oznamic. Tak mi Bug pomagaj i jeho svete slova. Amen.

Slovenská prísaha drába

Ja N. slibujem i prisaham panu Bohu i jeho svetemu slovu, že chcem veren a poslušen byt panu riktarovi i radze tohoto miesta, verne a spravedlive na vartie, na brane, na mure služiti a gdzekolik me poslati budu verno v týmto choditi. Tak že mi pan Buog pomahaj i jeho svete slovo. Amen.

Slovenská prísaha strážcu väzňov

Ja N. prisaham panu Bohu i jeho svatemu slovu, že chcem verny poslušny, melčivý a poddaný byti panu richtarovi y radde tohoto mesta, jich poctivost a užitek podle meho uradu obraniti a všecko čo by bylo proti mestu z nevernosti hnedky oznamiti pred mojimi pani a vždycky z gruntovej pravdy priti a na žadneho z nepravdy anebo z nenavisti u panov obžalovati. Věznuv, kteri su do meho vezeni dani verne zavarovati a jich tak opatriti mi od mich panu jest prikazano. A chcem sa ve všeckych vecech verne spravovati a žadnych daruv nepožadati, takže mi Panbuch pomahaj i jeho svate slovo Amen.

Slovenská prísaha jednoduchého mešťana 

Ja N. slibujem a prisaham panu Bohu i svatemu evangelium, že najjasnejšimu krali Matiašovi našemu najlaskavejšimu panu, jakšto pravemu dedičnemu panu, tež mudremu a opatrnemu panu richtarovi a poctivej raddy tehoto kralovskeho mesta Levoči, verny a poslušny byti a chcem: jejich prava, rozkazy, zapovedi a poradne potaveni trimati, jejich dobre, čest a užitek fedrovati a od škody varovati a je odvratiti podle nejlepšej možnosti mojej. A kdybych sa najakych veci dovedel, odkudby panu richtarovi anebo poctivej raddy anebo obecnemu mestu Levoči neštesti aneb škoda nastali mohla, jim vedle naležitosti oznamiti. A chcem všecko naplniti, činiti a zanechati čo vernemu meštianinovi proti vrchnosti svojej z obyčaju a prava dlužen jest verne a bez falše. Tak mi Buch pomahaj i jeho svate slovo. Amen.“

Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 103- 104.


Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Katechyzmus, to jest. 1581

Do prudkého boja katolíkov a protestantov sa i na Slovensku zapojila kníhtlač. V roku 1581 bola v Bardejove vytlačená najstaršia kniha v bibličtine - Katechyzmus, to jest. Kratičké obsažení a výklad článkův víry a náboženství krestianského. Prirodzene, že obsahovala náboženský text, prepletený výrazmi v slovenčine.

Item (ďalej) čtvrte přikázaní dítkam a obcenímu lidu pilne v pamet vštepuj, aby byli tiší, vierní, poslušní a pokojní a to potvrzuj příklady s písma, ukazujic ktere jsou pokuty neposlušných a odpláta poslušných. Obzvlaštně pak k tomu ved vrchnosti a rodiče, aby dobře spravovali a vychovali dítky sve doma i v školach, ponevadž jsou to povinní učiniti. Pakliž to nedělaji, ukazuj jim, jak hrozneho hřichu proti Panu Bohu sa dopouštieji: Nebo kazí a boří, co najhorší nepřatele boží i lidští, oboje kralovství, svetské i nebeske. A rozumně jim domluvaj, jak veliku škodu delají cirkvi Paně, když z svych dítek nevýchovavaji učených lidí, farařův, kazatelův a mistrův.“

Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 103 

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Veršované Desatoro 1532

V 16. storočí pápežská kúria v snahe obmedziť vplyv protestantov, umožnila vo väčšej miere používanie miestneho jazyka. Prejavilo sa to i na Slovensku, kde sa pre liturgické potreby spracovávali viaceré texty. Ich novým znakom bolo rozsiahle vedomé umiestňovanie slovakizmov do biblickej češtiny, ktorá tak stále viac odrážala jazyk Slovákov. Jedným z takýchto textov je i Veršované desatoro v odpise Alojza Miškoviča (1902-1967), rodák zo spišského Jurgova, dnes patriaceho Poľsku.


1. Gežiss(1) Krystus Spasytel náss Smrť premohol za nás Slawne z mrtwych wstal Diabla, Hrých mocne zwázal. Kyrie eleyson.
2. On bez hrýchu sa narodil: Božský hnew vkrotil. Z otcem nás smýryl: wečnú milost zaslúžil. Kyrie eleyson.
3. Smrt, Hrých, Diabel, Život y Milost, Wsse v rukú geho gest.
On múž spomocý, wssem který gsú werýcí. Kyrie eleyson
4. Protož z geho mrtwých wstány. Radugme sa ňiňy. Chwálu wzdáwagýc. wesele prospewugýc.
Kyrie eleyson“


(1) Písmeno “j” sa písalo ako “g”, “š” ako “ss” atd. Citované podľa: Paulíny, E: Dejiny spisovnej slovenčiny, 1. diel, SPN, Bratislava 1966, s. 75. 



Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Mestská kniha v Nemeckej Ľupči 1505-1512

V priebehu 14. storočia bolo poslovenčené významné liptovské mestečko Nemecká Ľupča, kedysi najvýznamnejšie mesto Liptova. Poslovenčenie sa odrazilo i na preniknutí slovenčiny do zápisov v mestskej knihe.

Item pristúpila jest Kupcova pred stareho brata, menem Brnečku, spolú z synem Kašparem a kazala jest zapisati v meske knihy tym obyčejem, že ja poručen za života zdraveho tri kventiny,(1) jduci k Svatemu Michalu, v Bratstvo Božiho tiela, žeby to požívali bezpečne. A to sa stalo leta božího 1505.
Ja Ivaniš, na Konci meškajici, majici dvu synov, jeden Martin a druhy Lavrinc, prišel sem pred pravo za syna sveho richtarstvi Lavrinca, neprinuceny, ani prisileny, ani nahovoreny, nežli života zdraveho zapisujem v meske knihy tym obyčejem, že som ja syna sveho Martina oddielil, což nan zaleželo z otčizni, nebo i vec, nežli nan zaleželo. Protož ja svú čast synu svemú Lavrincovi zapisujem tym obyčejem, že on Lavrinc mne ma smrti dochovati, jako na otce zaleži. A ja což bych kolvek v dobrej pameti poručil v testament za dúšú mú, cožby slušneho bylo, abych jeho neobtížil, aby on to vypravil po mne, aby mej duši nebyla žaloba. Top jset jeden kús. Druhy kús, jesli by on mne nechtiel smrti dochovati, že by on mne za tú čast dosti učinil bezevšeho prava. A to sem ja zapisal pred raddú ctneho mesta za richtarství syna sveho Lavrince, a že by to nebylo porušene pred žadnym pravem ani sudcem. Nebo sem to udielal za života zdraveho, aby po smrti mojej Martin v ten dal pokoj Lavrincovi. A po smrti Lavrincovej nebo Martinovej Martinovy dieti Lavrincovym dietom v tom dali pokoj. Ja Ivaniš, stojaci pred raddú, poslal som pre syna sveho Martina, kdy sem chtiel zapisovati a on jest nechtiel žadnym obyčejem prijiti k tomu. Protož jestli on mel nebo chtiel mlúviti, mohol by byl, jestli sa jemu kratko vidielo odemne. A to sa stalo leta božího 1509.
Item prišel jest Mertuš Bečko pred richtare Lavrince spolú raddú svú sedice. Neprinúceny, ani prisileny, nežli za života zdraveho jest kazal zapisati v meske knihy tym obyčejem: Ja Mertuš Bečko za pameti svej zdravej zapisujem poul zeme pod Chrastiú a lúkú všeckú v Bratstvo božiho tiela, po mej smrti žeby to poživali na veky a žeby tomú žadny po mej smrti neodpiral, ani múoj syn, ani žadny jinši múoj pritel, ani moje žena, než aby to bylo požívano po mej smrti večne. Actum anno 1509.
Item slyšel jest Lavrinc Bečko, že jest zapisal bratr jeho zeme polovic pod Chrastiú, take jest prišel pred ctne pravo naše fašengovú nedieli i take jest kazal zapisati v Bratsvo božího tiela tej jistej púol zeme ostatek, žeby to žadny neporušil, než aby večne požívali bratri božího tiela. To sa stalo leta panie 1510.
Item ja richtar Štefan, Velikeho Tomaše syn, sedíce zuplnú raddú svú vyznavame, kterak jest pristupil pred naše ctne pravo uctivy spolúmeštienin naš menem Jan, Gregurce Ševce syn, že sa jemú vidielo za tiežobú, že sú niekteri lide mlúvili, že jest on ten dvor, co na nem sedí, od dvanasti quentin. V tom jest našel na našim ctnem prave, že ma platiti od teho dvorú devet quetin bezevšej škody meskej a to ma byti stale až na veky. To sa stalo v nedieli po svatem Filipú a Jakubú leta božího 1512.“

(1) Quentin - stará jednotka hmotnosti - 1/64 hrivny. Na Slovensku sa používal až do zavedenia metrického systému v roku 1874.
Citované podľa: Husa, V. a kol. Naše národní minulost v dokumentech, I. diel, Nakladateľstvo ČSAV, Praha 1954, ss. 460-461. 

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Kronika Jána z Turca 1486

V roku 1435 sa v Pýre, malej dedine v Hontianskej stolici, narodil neskorší kronikár Ján z Turca (1435-1488), ktorý svoj turčiansky prídomok zdedil po svojom otcovi. Ján z Turca zastával vysoké funkcie u kráľovského súdu, kde pôsobil hlavne ako notár. Vo svojej kronike okrem iného rozlišuje medzi etnikami, žijúcimi na Slovensku a v kapitole 229 uvádza okrem Čechov a Poliakov i samotných Slovákov, medzi hlavnými aktérmi boja bratríkov (prívržencov husitského hnutia) na Slovensku.

229) Čo vystrájali cudzie národy v krajine
Po smrti kráľa Albrechta darovala kráľovná Alžbeta hrad Zvolen, ako aj ostatné pevnosti, ktoré k nemu patrili,(1) jistému Jánovi Jiskrovi z Brandýsa.(2) Bol to Čech zbehlý v narábaní so zbraňou a dychtiaci po koristi. Zverila mu úlohu ochrancu všetkých banských miest, Košíc i ďalších, ktoré sa ešte nevzdali vernosti kráľovnej a jej synovi. Keď Ján Jiskra zistil, že sa baróni správajú k sebe navzájom nevraživo, vydal sa ihneď za korisťou a napadol celú Matúšovu krajinu, ako aj všetky oblasti a stolice susediace s mestom Košicami i takmer celé územie horného Uhorska. Škodil každému, komu mohol, no predovšetkým tým, o ktorých vedel, že prechovávajú zlý úmysel voči kráľovnej a jej synovi. Naverboval teda mnoho cudzích žoldnierov a otvorene vystúpil s udatnými šíkmi. Prechádzal uhorskou krajinou, založil tábory a všetko, čo mu prišlo do cesty, neľútostne plienil a pustošil ohňom. Ďalej tiež Pongrác z Liptovskej stolice, ktorý bol krutejší než zahraničný nepriateľ, Peter Komorovský, ako aj Aksamít, Talafúz, Ribald, Kerzký, Uřyk a Slovačko i niektorí ďalší Česi, Poliaci a Slováci, ktorí mali potešenie z koristi, verbovali do vojska a všetky svoje sily zamerali na lúpenie krajiny. Zriadili viaceré pevnosti a drevené poľné tábory a boli postrachom celým okolitým oblastiam. A tak čo nezavŕšili vnútorné rozbroje, veľmi dravo rozvrátila cudzia vojenská moc. Za obeť padlo imanie, jednoduchý ľud gniavila neznesiteľná daň a mier si nevykúpil, hoci veľmi často platil vojnovú daň. Na záchranu holého života bol nútený obývať osamelé jaskyne a ostatné lesné skrýše. Horeli mestá i dediny, znova a znova ich podpaľovali a plamene chrliace do výšok dym znečisťovali vzduch v okolí. Celé Uhorsko prežívalo hrozné roky železných čias a na ladom ležiacich poliach bola krv zabitých pánov i sluhov. Koľko nevinných ľudí stratilo život a vylialo krv! Koľkí boli zbavení majetkov, koľko žien stratou svojich mužov ovdovelo! Koľko dievčeniec s prekvitajúcim panenstvom bolo v týchto časoch násilne zbavených ľaliovej čistoty. Každému stačilo, ak si v toľkom nebezpečenstve, ktoré ho pripravilo o všetky veci, zachoval holý život. Na to, a ako sa v týchto dňoch usiloval pomstiť kráľovnú jej ujec gróf Ulrich Celjský,(3) spomínajú ešte starci v Slavónsku a s hlbokým dojatím o tom rozprávajú svojim synom. A nebolo ani jedného suseda, ktorý by nebol vystúpil proti krajine zmietajúcej sa vnútornými rozbrojmi.“(4)
(1) Ku zvolenskému hradu patrilo panstvo Dobrá voda, Slovenská Ľupča a Vigľaš. 114
  1. (2)  Ján Jiskra (okolo1400-1469?) v mocenskom zápase o uhorský trón chránil nároky vdovy kráľovnej Alžbety Luxemburskej (1409-1442) a jej syna Ladislava Pohrobka (1440-1457). Kronikár Ján z Turca je v hodnotení jeho činnosti nekritický.
  2. (3)  Uhorský regent Ulrych Celjský (1406-1456), synovec kráľovnej, zahynul 9. novembra 1456 pri atentáte, ktorý na neho podnikol Ladislav Huňady, syn Jána Huňadyho a brat Mateja Korvína, neskoršieho uhorského kráľa. Kráľ ho dal za to popraviť, čo v Uhorsku vyvolalo nepokoje.
  3. (4)  Hlavné boje trvali až do roku 1462.
Citované podľa: Sopko, J.: Kroniky stredovekého Slovenska, Vydavateľstvo RAK, Budmerice 1995, ss.171-172. 



Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Spišská kázeň 1479-1480

I na Spiši, ktorý ovládal nemecký patriciát, sa v priebehu 15. storočia posiľoval slovenský živel. Práve Slovákom bola určená tzv. Spišská kázňová modlitba. Jej autorom nie je Slovák, ale nemecký kňaz, ktorý ovládal češtinu i slovenčinu, ktorou hovoril miestny ľud. Napriek svojmu pôvodu je Spišská kázňová modlitba najstaršou slovensky písanou jazykovou pamiatkou.

Otec, syn a duch svatý, vše jeden hospodin, rač s nami byti a rači nam dati sve svate požehnane, mne ku vymolveni a vam ku posluchani. Bratři mili nebo sestři, kteři ste sue utekli k tejto svatej mši, slušno vam zvedeti dnešnie svate čtene, kterež popsal jest svaty J. v patym položení svych knech a tak sie vyklada slovenskym jazykam vedle tekstu: v ten čas atď. Take každy s vas klaknete na sva kolena, učinte obecnu prosbu k milemu spasiteli, aby nas račil uslyšeti v našich prosbách. Naperve poproste pana buoha za mir, za pokoj, za dobre povetře, aby nam račil mily pan buoh daci mir, pokoji v tej zemi i v jinych zemech chřestienskych. Take každy z vas nabožnym srdcem poproste mileho pana buoha za dva stavy, za svetsky i duchovny, najprve za otca svateho papeža Sixtusa(1) i za jeho kardinaly, patriarchy, legaty, za jaršiky(2), biskupy, za prelaty, za plebany i za všechny kneze i za žaky svecene, keriž za vas verne buoha prošu na svich modlidbach. Proste take za stav svetsky, za našeho krala Matiaša uhuerskieho (3) i za jeho vladyky tejto korony, kteríž o dobre pospolne pracuji.“

  1. (1)  Pápež Sixtus IV. (1471 - 1484)
  2. (2)  Arcibiskup, z maď. érsek.
  3. (3)  Kráľ Matej Korvín
Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s.82. 



Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Prísažná formulácia trenčianskych konšelov 1479

Aj v slávnom Trenčíne sa v 15. storočí opäť začali presadzovať Slováci. Rástol počet slovenských remeselníkov, ale aj iných slovenských obyvateľov mesta. Tento trend našiel svoj odraz aj vo voľbe prvých slovenských konšelov, ktorí potom skladali konšelskú prísahu. V trenčianskej mestskej knihe za zachovala takáto prísaha z roku 1476, pričom z kontextu ďalších zápisov vyplýva, že sa tu už používala niekoľko rokov. Opäť šlo o miešaninu slovenčiny a češtiny.

My přísaháme pánu bouhu(1) i této obci, že chcme pravdu vésti, velebiti, a křivdu tupiti, tak dobře chudému jako bouhatému, sirotkóm a vdovám spravedlnosti uděliti, a to ani pro bázeň, ani pro přízeň, ani pro závist, ani pro dary neopustiti, ani radu vynášeti, a což bychom tomuto městu i radě kde a od koho škodné(2) zvěděli a slyšeli, to v radě zjeviti máme. Toho nám pán bouh pomáhaj.“
  1. (1)  Nasleduje preškrtané: matce Boužéj, všem svatým.
  2. (2)  Písané: sskodnce
Citované podľa: Chaloupecký, V.: Středověké listy ze Slovenska, sbírka listů a listin, psaných jazykem národním, Bratislava-Praha 1937, s. 126 




Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008
Orgoň

Mier medzi magnátmi 16. 2. 1457

Aj v dobách, keď krajina prekvitala, miestni magnáti bojovali proti sebe a súperili o moc. Často sa dostali do sporu aj s jednotlivými kráľmi, ktorí mali čo robiť, aby ich v lepšom prípade nakoniec skrotili a v horšom, aby ich aspoň držali na dištanc od svojej moci. Našťastie niekedy sa dokázali medzi sebou pomeriť, o čom svedčí napr. mier uzatvorený medzi Pankrácom (Pongrácom) z Liptovského sv. Mikuláša a jeho synmi na strane jednej a Jánom Košatským z Lieskovca a Bánoviec. Listina je písaná v dobovej slovenčine. (Pozn. Orgoň: Ako správne tušíte, zúčastnení magnáti mali Slovenský pôvod)

My Pangracz od Swateho Mikulase, hrabie liptovský, Sthepan, jan, Jakub, spolubratřie, též od Swateho Mikulassie, vyznávame tímto listem obecne přede všěmi, ktož jej uzri nebo čtúc slyšeti budú, že teď vstupujeme a mocí listu tochto vstúpili že sme v pravé a verné úmluvy a v celý mieř i {s} zámky našimi duole menovanými z Nowim Hradem a z Klassterem z Swatym Mikulassem, z tvrzí s Uhrowczem, z Sudczani, z Breznicze, z Smolenice a z Thopolczani, z Hradkom Nozdrowem, s Turem i se všěmi zámky, což jich máme anebo ješče méti budem s {Kos}sattcem {?}, se všemi úředníky, služebníky i lidmi, chudými, bohatými, duchovními i svedkými, na těch zámcéch prebývajícími a k nim kdežkoli příslušajícími, a zvláščě pana Nifora v tom neopúščajíce, jeho služebníkóv, lidí jeho chudých, všech k nemuá příslušajích, s urozeným pánem, pánem Janem Kossatskim z Leskowcza a z Banowecz, s jeho zámky Kossatczem, z Banowczi, z Mesteczkem, se všemi jeho úředníky, služebníky i lidmi chudými, bohatými, sveckými i duchovními i na jeho zámcéch nynejších(1) i buducí{ch} přebývající{mi}ak nemu kdežkolvek příslušajícími, ale holdóv zámlovných neopúščajíce, než to, což jest zamloveno, to aby nám bylo odbyto. Ale {po}dánie listu tochto my svrchupsaní pan Pondrazc, hrabie liptovský, Sthepan, Jan, Jacub od Swateho Mikulassie etc. Nemáme žádných zámyslóv činiti na ludech {svrchu}psaných Janowich z Kossatcza, ani (2) ... ani drv a vody vození k zámkóm našim, ani ... máme k škodě připravovat žádným obyčejem, ani zretedelne, ani tajemne a tech ... mieru nemáme proti sobě ... nových posádek ani zamýšleti, ani osazovati ... šě v tréch úmlóvach, co tak ... dva tři dobrých lidí řádu řitér{ského}... ač by ti pro takové záščie mezi ... a našli, máme my svrchupsaní pan Pangracz, {hrabie liptovský, Sthepan, Jan}, Jacub na tom prestati a ...dosti mieti, jakožto na našich věrných súdciech ... lidech a to tak opraviti, jakž by oni ... {zvlá}šče o ty škody, cože jich z obú stranú mezi námi ... toho sobě nemáme na veky ničím pripomínati ani my mezi sebú, ani služebníci naši...{nik}de; a kteráž by strana jedna druhéj to pripomínala, aby cti, verú byla odsúzena; aby to sám proti své cti mluvil, ktož by o to kdy ... neb mluvit chtel. A to my svrchupsaní pan Pangracz, hrabie liptovský, z syny svými Stephan, Jan, Jacub spolu od Swateho Mikulassie etc. Slibujeme ... naši dobrú a čistú cti a věrú kresťanskú tu smluvu a ten mier a tak ty všecky věci svrchupsané věrne a práve zdržeti svrchupsanému pánu panu Janowi Kosatsskemu, jeho všem služebníkóm, lidem podaným, chudým, bohatým, sveckým, duchovním, všěm jeho ... {spol}očníkóm, kteříž sú a kteříž ješče budú, zdržeti jako dobří lidé a jako na dobré lidi slušie, beze všiej zléj lsci, beze všěch fortelóv všeliakých tak, jakož sé zvrchu píše.
A k tomu na {svědo}mie a na zdrženie listu tochto a pro lepší jistotu svú vlasní pečet k tomuto listu {přitla}čiti sme kázali jistým naším vědomím a dobrú vouli, jenž jest psán a dán v Thopolczaniech v tu středu po svatém Valentine již pominutú die Juliani anno dominmi millesimo CCCC LVII etc.“

  1. (1)  V texte napísané „nynějším“
  2. (2)  Bodky v texte označujú nečitateľné miesta.
Citované podľa: Chaloupecký, V.: Středověké listy ze Slovenska, sbírka listů a listin, psaných jazykem národním, Bratislava-Praha 1937, ss. 89-90 


Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008


Orgoň