štvrtok 15. decembra 2011

Articuli Podmanických 1506

Považská Bystrica v stredoveku

Považská Bystrica mala nepochybne už v 14. storočí vlastnú autentickú (hodnovernú), no až roku 1416 konkrétne doloženú pečať, pod ktorou jej mestská vrchnosť vydávala hodnoverné písomnosti (listiny) v záležitostiach členov svojej komunity. Najstaršia dodnes v origináli zachovaná listina overená (iste) touto pečaťou je až z 9. januára 1506. Jej vydavateľom bol richtár Martin Líška, prísažní a všetci mešťania mestečka (oppidi) Bystrica, ležiaceho pri Váhu v Trenčianskej stolici. Svojím obsahom je to listina nielen veľmi dôležitá pre Považskú Bystricu, ale aj jedinečná z celoslovenského hľadiska, lebo obsahuje pomerne podrobné opísanie vzťahov medzi mestom a jeho zemepánom, ktorým vtedy bol hlavný kráľovský komorník Ján z Podmanína. Listinu s názvom Articuli Podmanickyani podľa jej obsahu niekedy nazývajú urbárom, no je to „urbár" svojím spôsobom omnoho podrobnejší a vyčerpávajúcejší, než aké ich poznáme (všeobecne) aj z neskorších storočí. Vznikla po dlhých predbežných úvahách Považskobystričanov so zemepánom (v podrobnostiach skôr s jeho úradníkmi) a v mnohom iste sčasti zachycuje starý, možno aj veľmi starý stav vzťahov mešťanov k zemepánovi, v niektorých ustanoveniach ide o novú úpravu vzťahov. Podľa vlastných vyjadrení je v listine tento poriadok, lebo skutočne je primeranejšie nazvať listinu predpísaným poriadkom - štatútom j (ako urbárom), bol vydaný preto, aby sa mestečko trápené všelijakými nešťastiami a biedou dostalo do svojho pôvodného, ba lepšieho stavu, ktorý tu bol v predchádzajúcich časoch. Celý tento veľmi podrobný štatút mesta sa skladá z mnohých samo­statných, nerovnako dlhých článkov (artikul):
Originál listiny Articuli Podmanickiani

1. Ustanovuje sa, že všetky oráčiny mestečka majú byť rozdelené do 52 celých povrazcov11 a nie viac a že| v tomto mestečku má byť 52 domov obývaných váženejšími mešťanmi, ktorým majú patriť na povrazce rozdelené zeme (oráčiny). Rad týchto domov sa začínal od domu v ktorom vtedy býval kováč Pavol Masak (Mašek) teda v ulici zvanej Hliník. Z druhej strany rieky Bystric sa končil tento rad domov hore, kde býval Petrík. Poto na druhej strane sa začínal domom obchodníka Baltazára ktorý bol pri ulici, čo ide k háju, lesu tohože mestečka až po rožný dom, v ktorom vtedy býval Skala, a potom okolo kúpeľa až k rieke. Ďalej sa začínal od toho domu v ktorom vtedy býval Kráľ, (a) končil sa pri tom dome, ktorý bol neďaleko domu Uhlíka. A toto bolo 52 domov, ku ktorým patrili spomínané zeme, ku každému po jednom povrazci. Zemepán nesmie túto pôdu nikdy odňať spomínaným domom. Ak by niekto chcel predať svoj dom spomedzi spomínaných domov, musí ho predať aj s pôdou a nie ináč; a ak niekto z mešťanov by chcel predať dom má ho predať za primeranú cenu. Ak sa s kupcom nemožno dohodnúť, majú (dom) ohodnotiť richtár a prísažní a nech sa predá na základe tohto ohodnotenia.
2. Richtár a prísažní sa majú voliť každoročne len z týchto 52 (domov) a nie z iných.
3. Pretože po všetky časy až doteraz sa platilo zemepánovi vždy len od päťdesiatdva domov či povrazov teda aj odteraz navždy sa má platiť len od 52 domov či povrazcov.
4. Aby richtár a prísažní riadili mestečko a spoločenstvo mešťanov, a nie komunita richtára a prísažných, ktorí majú konať podľa svojho presvedčenia (svedomia).
5. Ak by niekto chcel stavať dom, či už z majiteľov päťdesiatdva domov alebo z tých, čo sídlia v záhradách teda tí päťdesiatidvaja, čo majú povrazce, majú priviezť stavajúcim vhodné drevo na stavanie a potom záhradníci (bývajúci v záhradách, teda vlastniaci len menší poľnohospodársky pozemok) majú im spolu so želiarmi pomáhať stavať, ostatné práce prislúchajúce tesárom nech znáša ten, čo stavia dom. A mešťania majú každému novému stavebníkovi domu povoliť (stavať).
6. Pri prevádzkovaní krčiem a výčape vína a piva nariadené je zachovávať, že nikto nesmie čapovať víno a pivo len tí, čo sa počítajú k (spomínaným) päťdesiatim dvom, vinárne nie sú viaceré (čiže je len jedna), s výnimkou či jarmoku, lebo výčap vína postupne prechádza z jedného na druhého; keď chce niekto začať predávať víno, má zavolať richtára a toľkých prísažných, ktorí vtedy môžu prísť; ochutnajú víno a určia cenu, za ktorú sa môže víno predávať alebo čapovať. A každý z mešťanov alebo ich nástupcov, čo bude víno predávať, má dať do pokladnice mesta jeden ort (štvrť zlatého). Ak by niekto (z mešťanov) bol taký chudobný, že by nemohol čapovať víno, má poradie svojho práva výčapu predať inému za jeden ort.
mestský štatút v slovenčine 

7. Podobne nikto okrem spomínaných päťdesiatich dvoch nesmie spracovávať slad a variť pivo alebo čapovať ho; vždy môžu (pivo súčasne čapovať) len piati, s výnimkou obdobia jarmoku. V čase jarmoku, dva týždne pred ním a dva týždne po ňom má každý (mešťan) právo predávať a čapovať víno aj pivo; výčap piva tiež postupne prechádza od jedného k druhému, rovnako aj vína. Ak niekto z mešťanov uvaril pivo a chcel by ho predať alebo čapovať, po prehliadke richtára a prísažných sa určí, koľko sladu sa kúpilo za jeden zlatý (ťlorén) a podľa toho sa určila taká miera (množstvo) vyrobeného predného (prvej triedy) piva, za ktorú sa platí jeden zlatý, aby už zaň mal ten, kto ho varí, späť svoje náklady. Od každého zlatého utrženého za čapovanie predného (prvej triedy) piva sa platí (do mestskej pokladne) jeden ort; zadné (druhej triedy) pivo sa má predávať za nižšiu cenu a kal, ľudovo zvaný mláto, má (vyrábajúci) pre seba. Ktokoľvek z mešťanov bude čapovať pivo, nech dá do školy učiteľom dve veľké kanvy piva, v akých sa zvykne nosiť voda. Ak by niekto, ako sa už predtým povedalo o výčape vína, nemohol pre chudobu variť ani čapovať pivo, nech za pol orta predá svoje čapovacie poradie inému. Nikto nesmie nikomu dať alebo čapovať víno alebo pivo na úver.
8. Keď mäsiari zabíjajú dobytok na predaj, richtár a dvaja prísažní spolu s dvoma mešťanmi z komunity sa majú postarať, aby tí, čo zabíjajú dobytok, to vykonali spôsobom predpísaným v tomto remesle; ak sa dobytok zabije, musí sa stiahnuť z kože a vybrať z neho vnútornosti, oddeliť nohy a hlavu a až potom sa mäso položí na váhu la určí sa), za koľko denárov sa má predávať jedna libra, a to tak, že len za mäso má porážač dostať svoju kúpnu cenu, koža, loj a polovica vnútorností sú jeho ziskom a (druhá) polovica vnútorností patrí richtárovi, dvom prísažným a dvom z komunity za ich ustávanie; jazyk [ dobytka sa má dať ako almužna pre žiakov školy; ak sa . nechce dať jazyk, nech sa dá toľko mäsa, koľko ho možno kúpiť za jazyk.

9. Z príjmov mesta sa nemajú peniaze nikdy z nijakých
dôvodov požičiavať, ani míňať mešťanmi, ale majú sa každý rok zhromažďovať a ukladať, aby mestečko malo vždy odložené nejaké peniaze, lebo šestina týchto príjmov sa poskytuje na dary zemepánovi a iným, ktorých sa patrí i uctiť darom. V tom prípade, ak tí, čo majú na starosti tieto príjmy mestečka, použijú z nich viac ako šestinu alebo by ich rozhadzovali, majú byť zbavení dôvery a cti, ba aj telesne potrestaní podľa svojich zásluh ako zlodeji a zbojníci. Ak by niekto chcel podnikať s peniazmi z príjmov (mesta), nech mu ich richtár a prísažní dajú, ale pod dobrou zárukou ručiteľa a takýto podnikateľ alebo dlžník má dať o rok mestu požičané peniaze a niečo zo zisku; I všetko to má vždy bez prieťahov odovzdať pred richtárom 1 a prísažnými.
10. Nikto z mešťanov a obyvateľov nesmie hrať s kockami a kartami, s výnimkou panských služobníkov a šľachticov ubytovaných v meste.
11. Kúpeľník, ktorý vie púšťať žilou, má pravidelne platiť mestečku od kúpeľa ročne jeden zlatý dane, od jedného púšťania krvi zo žily dostáva štyri kráľovské denáre, od jedného otvorenia žily jeden viedenský denár, od jedného kúpajúceho sa hosťa jeden kráľovský denár, od jednej (kúpajúcej sa) ženy má dostať jeden obolus a nie viac. Z rodín hostí (obyvateľov mesta) každý z hostí má ročne priviezť kúpeľníkovi jednu fúru dreva a za to sa rodine poskytuje slobodne kúpeľ po celý rok. Ak by sa vyskytli v súvislosti s kúpeľom nejaké potreby alebo nedostatky, treba ich odstrániť na náklady mesta.
12. Každý obyvateľ mesta, či už vlastní povrazce, býva v záhradách alebo je želiar, sa musí každoročne štyri dni zúčastňovať osobne a (ak ich má) s povozom a poťahom pri spevňovaní brehu rieky Váh, aby sa zabránilo rieke Váh poškodiť mestečko.
13. Ustanovuje sa, že nikto z obyvateľov sa nemá domáhať odvolaním svojho práva v Krupine, len ak ide o hrdelné prípady alebo dotýkajúce sa cti. Nikto z obyvateľov sa nemá vo svojej záležitosti odvolávať pred rozhodnutím o nej mestským súdom v prítomnosti pána alebo jeho zástupcu.
14. Nikto z tých, čo v tomto mestečku bývajú v záhradách, nemá platiť diku (štátnu daň).
15. Všetci obyvatelia mesta, tak držitelia povrazcov, ako aj bývajúci v záhradách, majú slobodné právo pečenia chleba, pod tou podmienkou, že cesto na jeden chlieb bude mať rovnakú váhu zodpovedajúcu hodnote jedného denára alebo vtedy bežného peniaza.
16. Pretože v Žiline alebo v Rajci každý, kto by chcel, môže si postaviť rám na vystieranie súkna, mešťania (Považskej Bystrice), ako aj iní obyvatelia a súkenníci môžu si tiež postaviť rámy na miesta, ktoré sa im zdajú príhodné.
17. Ulica súkenníkov má byť pri kostole, sídlo kováčov má byť na ulici od Moštenca, ševcov na ulici volanej Od Hliníka. Pretože mestečko Bystrica má tie isté výsady ako mestečká Žilina a Rajec, súkenníci z mestečka Bystrica majú používať a tešiť sa tým istým výsadám a môžu mať (tiež) vlastný cech.
18. Želiari bývajúci v meste sú povinní zemepánovi a jeho nástupcom robotovat' ročne tri dni.
19. Na druhej strane (Váhu) a z druhej strany Bystrického potoka, kde je hrad, nikto nesmie chytať zajace alebo akékoľvek vtáky.
20. Obyvatelia môžu slobodne chytať vo Váhu ryby sieťami nazývanými sak a veter.
21. Svojmu zemepánovi Považskobystričania neplatia mýto, okrem tých, ktorí vezú víno do Bytče a Žiliny. V čase jarmoku obyvatelia, ale ani trhovníci (čo idú na jarmok alebo z jarmoku) neplatia nijaké mýto.
22. Kráľovský obed, ktorý boli Bystričania povinní dávať zemepánovi, odteraz nie sú povinní dávať.
23. Majer Hrbotín je v držbe mestečka.
24. Považskobystričania nie sú odteraz (ako boli doteraz) povinní Bystrickému hradu oračkou a niektorými inými prácami (robotami), okrem ukladania vína na hrade, kosenia lúk v Kvašové a príslušných prác na (oprave) mosta.
25.Tí, čo držia len záhrady a nie povrazce, povinní sú z nich dať a zaplatiť ročne desať denárov mestečku a nič viac sa nemá od nich vyžadovať.

Zemepán Považskej Bystrice vymenované články prijal a schválil a Považskobystričania sa ich zaviazali presne dodržiavať. Z vďaky k svojmu zemepánovi za jeho dobrotu, že takto presne určil ich povinnosti, sa Považskobystričania zaviazali dávať (okrem toho) každoročne hradu, zemepánovi a jeho dedičom a nástupcom sto zlatých, sto gbelov (ľudovo volaných lukná) ovsa a päťdesiat kapúnov. Záhradníci bývajúci v záhradách sú podobným spôsobom povinní zemepánovi a jeho nástupcom dať ročne po dvoch kapúnoch. Ak by niekto z jednotlivých mešťanov tieto články nerešpektoval, najmä pokiaľ ide o výčap vína a piva, má byť pozbavený cti a nikdy nemá byť prijatý do rady mestečka; ak by sa niekto prehrešil nedodržaním iných článkov, má byť potrestaný pokutou zaplatenia pol zlatého, z čoho polovica patrí cirkvi, polovica zemepánovi.



Dôležitou skutočnosťou z národného hľadiska je , že articuli boli už krátko po ich vydaní v latinskom jazyku preložené aj do Slovenčiny. Tu je výňatok zo slovenskej verzie

Zdroj: Považská Bystrica : Z dejín mesta. Zost. B. Kortman. Žilina, 2006. (J. Šišjaková)  

streda 7. decembra 2011

Formovanie šľachty na Slovensku

Problematike vzniku a úlohe šľachty v stredoveku sa v slovenskej historiografii venovala iba okrajová pozornosť, pretože táto výsadná vrstva spoločnosti sa považovala za cudzorodý element v lone slovenského ľudu.

 Aj formovanie slovenského etnika sa prezentovalo ako len plebejská záležitosť, na ktorom sa nezúčastňovali vyššie spoločenské vrstvy. Podrobné skúmanie uvedenej problematiky však svedčí o tom, že Slováci v procese etnogenézy prešli rovnakým vývinom ako všetky okolité národy. Na tomto procese, najmä v období včasného stredoveku, participovala aj vedúca vrstva (rodiaca sa šľachta) domáceho pôvodu.

 Počiatky formovania šľachty...

 ...spadajú už do predveľkomoravského obdobia a oprávnene sa spájajú s budovaním Nitrianskeho (Pribinovho) kniežatstva ako dokázateľne prvého štátneho útvaru naddunajských Slovienov. Proces budovania štátu sa nezaobišiel bez násilia vládnucej dynastie voči svojim susedom. Predkovia kniežaťa Pribinu využili porážku Avarov, ktorú im v poslednom decéniu 8. storočia uštedril franský kráľ Karol Veľký a jeho syn Pipin. Pomocou ozbrojenej družiny sa veľmi rýchlo vysporiadali so slabnúcou avarskou mocou a v krátkom čase vytvorili na juhozápadnom Slovensku teritoriálny základ Nitrianskeho kniežatstva. Jeho mocenským a hospodárskym centrom sa stala Nitra. Vrstvu družinníkov tvorili profesionálni bojovníci. Ich pôvod bol rôzny. Väčšina z nich iste pochádzala z prostredia bývalých príslušníkov kmeňovej aristokracie, loajálnych voči panujúcemu kniežaťu. Časť družinníkov mohla pochádzať aj z prostredia slobodného prostého obyvateľstva. Z nich si knieža vyberal jednotlivcov verných vládnucej dynastii s nadpriemernými vojenskými schopnosťami. 
 Príznačné pre proces vytvárania štátu je aj budovanie územnej organizácie, ktorej základom sa stali opevnené hradiská a k nim prislúchajúce hradské obvody. Časť družinníkov bola potom dislokovaná na týchto hradiskách, kde v mene kniežaťa zaisťovala správu zvereného teritória a vyberanie dohodnutého tribútu.
 Nitrianski Slovieni na čele s Pribinom začali veľmi skoro expandovať najmä na východ a juhovýchod, kde sa ich snahy nestretali s vážnejším odporom. Pribina si približne v polovici 20. rokov 9. storočia vzal za manželku kresťanku z Bavorska z rodu Wilhelmovcov a súhlasil s kristianizáciou svojej dŕžavy. Vyvrcholením týchto snáh bolo vybudovanie prvého kresťanského chrámu v Nitrave a jeho slávnostné vysvätenie salzburským arcibiskupom Adalrámom roku 828.
 Prirodzený proces budovania vlastnej štátnosti prerušil neočakávaný vpád Mojmíra I. zo susedného staromoravského kniežatstva okolo roku 833. Po prehratom zápase bolo knieža Pribina nútené opustiť aj s väčšou časťou svojej družiny vlastnú krajinu a hľadali pomoc u Frankov.1 Časť príslušníkov nitrianskej vedúcej vrstvy loajálnej voči Moravanom zostala na svojich miestach. Kľúčové pozície v anektovanom Nitrianskom kniežatstve však získali Mojmírovi verní družinníci. Moravania však v zásade nemenili staršie územnosprávne štruktúry vytvorené ešte v časoch Pribinu a jeho predchodcov. Dokonca aj Nitrianske kniežatstvo nestratilo úplne svoju individualitu a stalo sa údelom v panujúcom rode Mojmírovcov.
 V období trvania Veľkej Moravy a najmä v časoch vlády kráľa Svätopluka (871 - 894) vyvrcholil hospodársky i mocenský vzostup tunajšej slovienskej spoločnosti. Počet príslušníkov Svätoplukovej vojenskej družiny sa niekoľkonásobne zvýšil a aj ich výzbroj dosiahla vysoký štandard. Správu rozsiahlej dŕžavy zabezpečovali Svätoplukom menovaní župani, ktorí disponovali vlastnými bojovníkmi sídliacimi na strategických miestach jeho ríše.2
 Veľký teritoriálny rozsah Veľkej Moravy a vnútorné dynastické rozbroje medzi Mojmírom II. a jeho mladším bratom Svätoplukom II. výrazne oslabili Veľkú Moravu. Štátna moc sa potom zrútila pod dvojnásobným tlakom zo strany Bavorov a najmä novoprišlého kmeňového zväzu starých Maďarov. Predstavitelia dynastie Mojmírovcov a väčšina ich družiny zahynuli v boji so starými Maďarmi, ktorý sa odohral pravdepodobne v Zadunajsku.3
 Nemalý podiel na deštrukcii centrálnej štátnej moci mali aj predstavitelia niektorých regionálnych mocných rodov (starej aristokracie), ktoré si udržali významné postavenie a zrejme aj svoje majetkové domény aj v období vrcholného rozmachu Veľkej Moravy. Nie všetci boli začlenení do kniežacej družiny, a preto časť z nich zrejme bez vážnejšej ujmy prežila strašnú porážku veľkomoravskej vojenskej moci rokoch 905 - 906.

Časť tejto veľkomoravskej aristokracie...

 ... využila zmenenú situáciu a začala sa otvorene spájať s bojovnými Maďarmi. Spoločne s nimi sa zúčastňovali na koristníckych výpravách do západnej Európy. Spojenectvo s Maďarmi im umožnilo prežiť a udržať si aj isté mocenské pozície na území Slovenska, ktoré ešte nebolo trvalo zaujaté Maďarmi, ale tvorilo iba ich záujmovú sféru.4 Svedčia o tom napokon aj archeologické nálezy staromaďarských jazdeckých hrobov z prvej polovice 10. storočia. Z ich rozmiestnenia vyplýva, že strážne osady neprekročili na severe líniu Bratislava - Trnava - Hlohovec - Nitra - Levice - Lučenec - Moldava nad Bodvou - Trebišov. Na sever od tejto línie sa zachovala nielen staršia sídlisková štruktúra, ale aj územnosprávna organizácia, na čele ktorej stáli domáci veľmoži.
 Hypotézu o existencii miestnej slovenskej vedúcej vrstvy po páde Veľkej Moravy vyslovil už dávnejšie Daniel Rapant.5 Z jeho strany išlo skôr o intuíciu, pretože začiatkom 50. rokov tohto storočia sa nemohol pri svojom tvrdení oprieť o žiaden konkrétny historický ani archeologický údaj. Až systematické výskumy veľmožských dvorcov v Ducovom pri Piešťanoch a neskôr aj v Nitrianskej Blatnici, ktoré realizoval v priebehu 70. rokov Alexander Ruttkay, jednoznačne potvrdili staršiu Rapantovu hypotézu.6 Zároveň spresnili aj chronológiu postupného začleňovania územia juhozápadného Slovenska do organizačného rámca rodiaceho sa uhorského štátu.
 Starí Maďari podľa svedectva archeologických nálezov prekročili Dunaj a začali umiestňovať strážne jednotky na juhozápadnom Slovensku až v priebehu 20. rokov 10. storočia. Následne v priebehu 30. a 40. rokov sa v tomto priestore objavujú prvé osady jednoduchého maďarského ľudu, ktoré sa vklinili medzi starousadlé obyvateľstvo. Gy. Györffy vo svojich prácach predpokladá, že územie Nitrianskeho kniežatstva sa stalo korisťou kniežacej dynastie Arpádovcov. Najstaršie uhorské naračné pramene však svedčia, že Nitriansko pôvodne zaujal staromaďarský náčelník Lél, ktorý očividne nepochádzal z rodu Arpádovcov a zdržiaval sa v priestore medzi Nitrou a Hlohovcom.7 Roku 955 sa Lél spoločne s Bulčuom a Šúrom zúčastnili koristníckej výpravy do nemeckých krajín, kde pri Lechu utrpeli katastrofálnu porážku. Vojvodcov zajali a neskôr popravili. Ich územia zaujali Arpádovci. Nitriansko sa tak stalo súčasťou arpádovskej domény až po roku 955, konkrétne Arpádovho vnuka Takšoňa, ktorý začal proces integrácie rozdrobených kmeňových území do väčšieho celku. V tomto diele úspešne pokračovali jeho synovia Gejza a Michal od začiatku 70. rokov 10. storočia. Gejza ako starší zo synov sa stal veľkokniežaťom a jeho mladší brat Michal získal údel v Nitre.
 Práve s pôsobením Michala vo funkcii údelného kniežaťa treba spájať intenzívnu snahu o preniknutie rodiaceho sa uhorského štátu hlbšie do horských údolí a kotlín Karpát. Tu samozrejme narazil na odpor miestnych veľmožov. Medzi nimi mali najvýznamnejšie postavenie nitrianski Poznanovci a na juhu stredného Slovenska Huntovci. Tieto starobylé rody majú zrejme ešte veľkomoravský pôvod a ich predkovia si vybudovali svoje mocenské pozície ešte za vlády kráľa Svätopluka. Arpádovec Michal pri expanzii posunul svoju doménu smerom na sever až po dvorec v Ducovom, ktorý vyvrátil a následne ovládol aj stredné Ponitrie a na hraniciach svojej domény usadil strážne jednotky (Uherce, Uhrovec). V ďalšej fáze svojho postupu sa zrejme dostal až k Trenčínu a začal sa tlačiť aj na hornú Nitru. V tejto vypätej atmosfére však pravdepodobne došlo k vyjednávaniam medzi miestnymi veľmožmi a Michalom. Podmienkou zastavenia vojenskej konfrontácie bolo poddanie sa domácich veľmožov Michalovi a uznanie úplnej suverenity údelného kniežaťa nad ich bývalými doménami. Za odmenu im Michal ponechal časť ich pôvodných majetkov ležiacich v oblasti stredného a severného Ponitria, v hradnianskom archidiakonáte, hornom Turci a Rajeckej kotline.8 Nitrianski Poznanovci zavčasu pochopili, že vzdorovanie silnejšiemu protivníkovi nemá zmysel. Preto sa zmierili so stratou vlastnej suverenity a stali sa mocnými veľmožmi na dvore Arpádovca Michala v Nitre.
 Z určitých indícií je zrejmé, že nitrianski Poznanovci neprestali byť ani v priebehu 10. storočia kresťanmi. Na ich opevnených dvorcoch fungovali aj v tomto búrlivom období kostoly (Nitrianska Blatnica, Šišov, Vyšehrad) a práve Poznanovci sa v poslednej štvrtine 10. storočia ujali chátrajúceho benediktínskeho kláštora pod Zoborom a stali sa jeho svetskými patrónmi. Obnovili tu kláštornú komunitu a opátstvu udelili viacero majetkov, ktoré vyčlenili zo svojej pozemkovej držby.9

Obdobné postavenie ako Poznanovci...

 ... na juhozápadnom Slovensku mali aj Huntovci v oblasti stredného Poiplia. Zo zakladacej listiny pre benediktínske opátstvo v Bzovíku je zrejmé, že Huntovci disponovali s dedičnými rodovými majetkami (hereditarium), majetkami získanými kúpami od drobných susedných vlastníkov a majetkami, ktoré získali ako donácie od prvých arpádovských kráľov. Pritom je príznačné, že v ich pozemkovej držbe prevažovali dedičné rodové majetky, ktoré mali ešte preduhorský pôvod.10
 Poznanovci i Huntovci vydržali v službách Michala až do jeho predčasnej smrti okolo roku 995, keď bol na príkaz svojho staršieho brata Gejzu zrejme zavraždený. Novým údelným kniežaťom v Nitre sa stal Gejzov syn Štefan. Spolu s ním prišla do Nitry aj jeho bavorská manželka Gizela s početným nemeckým sprievodom. Štefan a jeho žena sa stali horlivými kristianizátormi a postarali sa o obnovenie polorozrumenej biskupskej Katedrály sv. Emeráma a zriadili na hrade prepoštstvo. Medzi mladým Štefanom a domácimi veľmožmi Poznanom a Huntom sa vytvorili v rozpätí krátkeho času (995 - 997) veľmi pevné osobné väzby. Ich pevnosť sa preverila už roku 997, keď po smrti veľkokniežaťa Gejzu vystúpil s nárokmi na vládu príslušník vedľajšej vetvy Arpádovcov Kopáň, ktorý zosnoval otvorené povstanie proti mladému Štefanovi. Ten sa v čase najväčšej núdze uchýlil k svojim verným vojvodom (duces provinciales) Poznanovi a Huntovi. Títo predstavitelia dvoch významných veľmožských rodov spoločne so svojimi vojenskými družinami značne posilnili vojenskú hotovosť Štefana, ktorej úderné jadro tvorili nemeckí rytieri zo sprievodu jeho manželky Gizely. Štefan neobmedzenú dôveru voči Poznanovi a Huntovi vyjadril aj tým, že oboch vojvodov ustanovil za svojich telesných strážcov. Spojené vojská potom pri Vespréme porazili vzbúreného Kopáňa.11
 Po porážke šomoďského vojvodu Kopáňa neobyčajne vzrástol vplyv vojvodov Poznana a Hunta na veľkokniežacom dvore v Ostrihome. Obaja získali na území Nitrianskeho údelného kniežatstva ďalšie majetky ležiace najmä v jeho južných oblastiach. Poznan i Hunt sa neustále pohybovali v Štefanovej blízkosti a mali značný vplyv na jeho rozhodnutia. To sa nezmenilo ani po Štefanovej korunovácii za prvého uhorského kráľa v roku 1000.12

Vojvodovia Poznan a Hunt...

 ... by ako jednotlivci nedosiahli nič, keby za nimi nestála sila a početnosť celého rodového príbuzenstva. Obaja veľmoži mali nepochybne okrem najbližších príbuzných aj širšie rodové príbuzenstvo, ktoré sa tiež (aj keď v menšej miere) podieľalo na nových donáciách od prvých Arpádovcov. Od 11. storočia sa oba rody vyvíjali v dvoch základných líniách. V prvej línii išlo o priamych potomkov samotných vojvodov Poznana a Hunta, ktorí mali právo používať označenie de genere Poznan a de genere Hunt neskôr od 12. storočia de genere Hunt-Poznan. V tejto priamej línii sa tradične dedili okrem pôvodných rodových majetkov aj donáciami získané prédiá od prvých arpádovských kráľov, významné hodnosti na kráľovskom dvore, patronát nad zoborským a bzovíckym kláštorom.
 Popri tejto hlavnej rodovej línii existovalo aj širšie príbuzenstvo rodu Poznanovcov a Huntovcov, ktoré sa nepodieľalo na rozsiahlych nových donáciách. Tomuto príbuzenstvu sa v rámci deľby pôvodných rodových majetkov ušli pomerne rozsiahle prédiá pozostávajúce z 5 až 7 osád, na ktorých sa potomkovia bočných línií Poznanovcov a Huntovcov najneskôr v priebehu 12. storočia trvalo usadili. Podľa nových sídelných majetkov boli pomenované nové samostatné rody. Ich príslušníci už v 13. storočí stratili povedomie spoločného pôvodu s užším priamym potomstvom veľmožských rodov Poznana a Hunta.13

Najstaršie genealogické údaje...

 ... o užšom i širšom príbuzenstve rodu Poznanovcov nám zachovali tzv. Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. V prvej sa uvádza 12 nitrianskych veľmožov, ktorí mali prísahou potvrdiť práva udelené zoborskému opátstvu kráľom Štefanom I. (Svätým). Minimálne prví štyria z týchto veľmožov pochádzali z rodového príbuzenstva Poznanovcov. Príznačné je, že všetci z nich zastávali dlhší čas hodnosť nitrianskych županov. Na prvom mieste sa uvádza veľmož Una, na druhom Bača (Bacha), ktorého na základe menného faktora môžeme identifikovať ako predka šľachtického rodu Vašardických, vlastniacich majetky aj na pravej strane Váhu v Bratislavskej stolici v okolí Lovčíc. Ďalší dvaja svedkovia boli pokrvní bratia Dedo (Deda) a Kačä (Cace), synovia komesa Bukvena. Podľa všetkého práve títo dvaja vznešení starci (obaja mali v čase vydania listiny už okolo 80 rokov) boli vnukmi Poznana.14 K tomuto záveru nás opäť vedie menný faktor, pretože spomínané mená frekventujú medzi príslušníkmi tzv. užšej poznanovskej línie v priebehu 13. storočia. K spomínanej užšej línii nesporne patria aj kniežatá kráľovstva (principes regni) Mojžiš (Moyses) a Kozma (Cosma), ktorých roku 1113 vyhľadal zoborský opát Godfrid, aby dosvedčili majetkovú držbu kláštora.15 O Kozmovi vieme exaktne, že pochádzal z Poznanovho rodu a patril medzi popredných uhorských veľmožov. Roku 1123 viedol odpor veľmožov proti kráľovi Štefanovi II. na výprave v Haliči. Mojžiš bol pravdepodobne jeho brat, prípadne bratranec. Boli potomkami Deda a Kaču. Kozma zastával zrejme vyššiu hodnosť na kráľovskom dvore a Mojžiš bol začiatkom 12. storočia dlhoročným nitrianskym županom. Kozma a Mojžiš žili pravdepodobne do polovice 12. storočia. Potomkom jedného z nich (najpravdepodobnejšie Kozmu) bol Poznan, ktorý po sebe zanechal viacerých synov. Menovite je známy iba Farkaš (Vlk), ktorý zostal bez mužského potomstva a okolo roku 1164 - 1165 odkázal svoje pozemkové vlastníctvo benediktínskemu kláštoru vo Svätom Beňadiku.16

 Možno predpokladať, že Farkašovými bratmi boli Čanád, ktorému patrili majetky v okolí Nitrianskej Blatnice, najstarší známy predok Forgáčovcov Ivanč a Tomáš, predok svätojurských a pezinských grófov. K potomstvu Mojžiša (Mojša) s najväčšou pravdepodobnosťou patrili šľachtici zo Seku a Šišova-Hradnej. Najvýznamnejšie postavenie z celého rodového príbuzenstva dosiahol začiatkom 13. storočia jednoznačne nitriansky župan Tomáš a jeho synovia Alexander a Sebeš. Najmä Alexander a Sebeš ako verní stúpenci vojvodu Ondreja v jeho zápase s kráľom Imrichom získali v rokopch 1206 - 1218 ohromný pozemkový majetok najmä na území Bratislavskej župy. Pri ostatných predstaviteľoch jednotlivých vetiev rodu Hunt-Poznanovcov sme nezaznamenali taký majetkový prírastok ako v prípade župana Tomáša a jeho synov. Iba v línii reprezentovanej komesom Mikulášom a jeho synom bánom Bečendom (šišovsko-hradnianska vetva) možno hovoriť o zaokrúhlení rodovej držby v oblasti Suchej doliny a v hradnianskom archidiakonáte.
 Zásadný význam pre poznanie tzv. užšej poznanovskej línie rodu má listina nitrianskej kapituly z roku 1247.17 Dôvodom jej vydania bola skutočnosť, že sa šľachtici z Nýroviec - Gregor, syn Štefana a Fabián, syn Mojša - rozhodli predať svoj dedičný majetok nazvaný Medered v rozsahu dve a pol poplužia šľachticom z dediny Kapornok (dnes v Maďarsku). Keďže išlo o časť rodového dedičného majetku, s jeho predajom museli vysloviť súhlas zástupcovia celej užšej poznanovskej rodovej línie. Medzi nimi sa menovite spomínajú: Abrahám, syn župana Sebeša za svätojurskú a pezinskú vetvu Poznanovcov, Beňadik zo Seku za vetvu sečiansko-bučiansku, župan Bečend za líniu hradniansku a Natovi synovia Šimon a Peter za vetvu šišovskú. Prekvapujúca je absencia zástupcov forgáčovskej a novosadskej vetvy rodu, ktorých tiež považujeme za potomkov užšej poznanovskej línie. Ak by sme mali rekonštruovať pôvodnú majetkovú držbu všetkých vetiev rodu približne v polovici 13. storočia, dospeli by sme k poznatku, že rádovo ide o mnoho desiatok dedín. Na väčšinu z týchto majetkov však nemali Poznanovci žiadne donačné listiny. Ich nespochybniteľné vlastníctvo sa však už v tomto čase všeobecne rešpektovalo, lebo išlo o dedičné rodové majetky (hereditarium) patriace Poznanovcom už najmenej 7 - 8 generácií.

 Zdá sa, že v priebehu 11. storočia Poznanovcov v dvorskej kariére predčili potomkovia vojvodu Hunta, ktorí sa pohybovali v najvyšších dvorských kruhoch. Komes Lampert II. sa dokonca stal švagrom uhorského kráľa Ladislava Svätého, keď si vzal za ženu jeho sestru Žofiu. Lampertova závratná kariéra skončila roku 1132 vo vojenskom tábore pri rieke Slanej, keď ho spoločne so synom Bíňom zabili rozzúrení prívrženci Bela II. Slepého. Huntovo potomstvo už za Štefana I. získalo aj majetky na juhozápadnom Slovensku. Konkrétne to bola tzv. bíňanská vetva rodu, ktorá mala okrem Bíne rozsiahle majetky na hornej Nitre, v Rajci a na strednom Považí. Je možné, že tieto majetky "vyženili" od Poznanovcov. Tak došlo v polovici 12. storočia aj k "fúzii" dovtedy samostatných rodov Poznanovcov a Huntovcov do jediného rodu - Hunt-Poznan. Jeho príslušníci mali okrem už spomínaných majetkov na území Slovenska aj rozsiahle majetky v Biharsku, ktoré však evidentne získali až vďaka donáciám arpádovských údelných kniežat v priebehu 11. storočia.18
 Otázka etnickej príslušnosti Hunt-Poznanovcov je zložitá. Maďarská historiografia sa touto otázkou nikdy vážnejšie nezaoberala a uspokojila sa s konštatovaním kronikára Šimona z Kézy o ich švábskom (nemeckom) pôvode. Už pred viac ako 40 rokmi Juraj Hodál presvedčivo dokázal ich slovanský (slovenský) pôvod.19 Aj z dnešného pohľadu výskumu možno tieto závery akceptovať, okrem hypotézy, že ide o potomstvo Mojmírovskej dynastie. V celom súbore osobných mien Hunt-Poznanovcov v rozpätí 11. - 13. stor absentujú akékoľvek náznaky nemeckej formy rodových mien. Naopak, veľmi výrazná slavicita je zreteľná v oboch vetvách rodu až do začiatku 14. storočia. Pritom však nechceme tvrdiť, že všetci Hunt-Poznanovci boli iba Slováci. Tí, ktorí sa pohybovali pri kráľovskom dvore, prípadne získali majetky v maďarskom etnickom prostredí, sa zákonite prispôsobili dominantnému etniku. Potomstvo vedľajších vetiev rodu usadené v slovenskom jazykovom prostredí si prirodzene uchovalo svoju pôvodnú etnicitu.

 Poznámky
 1/ Steinhübel, J.: Veľkomoravské územie v severovýchodnom Zadunajsku. Bratislava 1995, s. 41.
 2/ Ratkoš, P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1988, s. 84 a n.
 3/ Steinhübel, J.: c. d., s. 61 a 74.
 4/ Vyplýva to zo sťažnosti bavorského episkopátu z roku 900. Marsina, R. (ed.): Codex diplomaticue et epistolaris Slovaciae (ďalej iba CDSl) I. Bratislavae 1971, s. 34, č. 39.
 5/ Zverejnil ju však F. Bokes vo svojej syntéze Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava 1946, s. 53.
 5/ Významné slovanské náleziská na Slovensku. Bratislava 1978, s. 63 a 143.
 7/ Szentpétery, E. (ed.): Scriptores rerum Hungaricarum I/1, Budapestini 1937, s. 166 - 167 (kronika Šimona z Kézy).
 8/ Dedičné majetky nitrianskych Poznanovcov sme identifikovali na základe prvých písomných zmienok o vlastníckych pomeroch v spomínaných regiónoch.
 9/ Poznanovci boli ako rod kolektívnym patrónom kláštora v 11. - 13. storočí. Porovnaj: rok 1113 - CDSl I, s. 65, č. 69; rok 1246 - CDSl II, s. 161, č. 231; rok 1270 - Biskupský archív Nitra, Cap. I, fasc. 1, nr. 7.
 10/ Porovnaj zakladaciu listinu bzovíckeho kláštora z roku 1135. CDSl I, s. 70 - 72, č. 74.
 11/ Lukačka, J.: Úloha šľachty slovanského pôvodu pri stabilizácii uhorského včasnofeudálneho štátu, In: Typologie raně feudálních států. Praha 1987, s. 191 - 199.
 12/ Pri zakladaní kláštora sv. Martina na Panónskej hore sa obaja vojvodovia spomínajú ako svedkovia tohoto aktu "astantibus ducibus Poznano, Cuntio, Orzio". CDSl I, s. 47, č. 50.
 13/ Za príslušníkov týchto vedľajších línií možno s veľkou pravdepodobnosťou vyhlásiť rody Diviackych, Ludanických, Branč-Lipovníckych a ďalšie.
 14/ CDSl I, s. 63, č. 68.
 15/ Tamže, s. 65, č. 69.
 16/ Tamže, s. 84, č. 88.
 17/ CDSl II, s. 171, č. 250.
 18/ Základné údaje k rodu Hunt-Poznanovcov prináša práca J. Karácsonyiho: A Magyar nemzetségek a XIV. század középeig II. Budapest 1901, s. 182 a n.
 19/ Hodál, J.: Pôvod, sídla a hodnosť predkov rodu Hunt-Pázmány. Historický sborník MS 4, 1946, s. 136 - 164.
 Popisky
 1. Zoborská listina z roku 1111
 Reprofoto J. Hanus
 2. Zoborská listina z roku 1113
 Reprofoto J. Hanus
 3. Vojvoda Hunt (z Obrázkovej kroniky)
 Reprofoto O. Šilingerová
 4. Poprava vzbúreného vojvodu Kopáňa (z Obrázkovej kroniky)
 Reprofoto O. Šilingerová
 5. Tretia vojna kráľa Štefana I. proti kniežaťu Bulharov a Slovanov Keanovi
 Reprofoto M. Červeňanský

utorok 6. decembra 2011

Poľný maršal Andrej Hadik, gróf z Futaku



image1196320119Andrej Hadik pochádzal zo starého turčianskeho zemianskeho rodu, ktorého prví preukázateľní predkovia, bratia Tobiáš a Baltazár, žili v Turci koncom 16. storočia. Z ich potomkov vzišlo viacero významných evanjelických vzdelancov, kňazov, spisovateľov a učiteľov. Jeho otec Michal Hadik slúžil ako kapitán (Rittmister) v husárskom pluku Štefana Dessewffyho (neskorší husársky pluk č. 3).

Narodil sa dňa 16. októbra 1710 na Žitnom ostrove (niektoré pramene uvádzajú ako miesto narodenia maďarský Köszegh) v rodine Michala Hadika a jeho manželky Františky, rodenej Hardiovej. Za manželku si vzal kňažnú Františku Lichnowskú, ktorej ruku dostal od jej otca potom, ako v roku 1742 uchránil kniežací zámok a majetky na Odre pred útokom nepriateľských vojsk v bitke, priamo pred zrakom samotného kniežaťa Lichnowského. Mali 4 deti – troch synov a jednu dcéru. Dvaja z jeho synov sa taktiež dali na vojenskú kariéru – Karol Jozef (1756 – 1800), nositeľ komtúrskeho kríža Rádu Márie Terézie, ktorý dosiahol hodnosť poľného maršala a zomrel na následky zranení v bitke pri Marengu a Andrej (1764 – 1840), ktorý sa stal generálom jazdectva. Zomrel však bezdetný, a tak ním rod v mužskej línii vymiera.
Spočiatku sa chcel Andrej Hadik venovať štúdiu práv a vstúpiť do Jezuitského rádu, avšak na naliehanie svojho otca vstúpil do armády. Jeho vojenská kariéra začala v roku 1730 v Ghilányho husárskom pluku, v roku 1732 nastupuje ako práporčík (Fähnrich – Kornet) v Dessewffyho husárskom pluku (Nr.3). V roku 1734 bojoval pod velením princa Eugena na Rýne, kde preukázal svoju zručnosť pri prieskumných výpadoch. Rýchlo postupoval v rebríčku hodností.
V roku 1736 (podľa niektorých prameňov 1738) sa stáva kapitánom jazdy (Rittmister), majorom v roku 1740, a o štyri roky neskôr je povýšený do hodnosti plukovníka a získava velenie husárskeho pluku Beleznay (neskorší husársky pluk č. 10), s ktorým sa vyznamenal pri meste Worms (Nemecko) a o rok neskôr, 19. júla 1745 pri meste Erbstadt (dnes súčasť mesta Nidderau, Nemecko). Dňa 6. marca 1747 bol Andrej Hadik povýšený do hodnosti generálmajora (GFWM – hodnosť na úrovni generálmajora – GM, používaná v rakúskej armáde do roku 1750), 10. novembra 1756 do hodnosti poľného podmaršala (FML – Feldmarschalleutnant).
V septembri roku 1757 sa podaril Hadikovi legendárny manéver – nájazd na pruské hlavné mesto Berlín. Celá akcia trvala len 13 dní (10.10. – 23.10.) a zúčastnilo sa na nej iba asi 5100 mužov ( 900 mužov pechoty, 2100 mužov hraničiarskych plukov, 1000 kyrysníkov a 1100 husárov), ktorí mali k dispozícii 6 diel. Ako výpalné získal od magistrátu mesta 210.000 zlatých dukátov (niekde sa uvádza suma 310.000 zlatých), ku ktorým mešťania pridali ešte ďalších 25.000 zlatých pre vojsko. Na spiatočnej ceste ešte vybrali kontribúciu od mesta Frankfurt nad Odrou 30.000 toliarov. Celkové straty Hadikových jednotiek boli 10 mŕtvych, 28 zranených a 4 kone. Dňa 6. februára 1758 ho povýšila Mária Terézia na generála kavalérie (GdK) a ešte toho istého roku, dňa 7. marca 1758, počas 1. rádovej promócie sa ako odmenou za berlínsky „husársky kúsok“ stáva 4. nositeľom veľkokríža Vojenského rádu Márie Terézie.
V nasledujúcom roku, po porážke rakúskej armády pri Gubene a Serbellonisovom odvolaní, preberá velenie nad ríšskou armádou, s ktorou 15.10. porazil armádu princa Heinricha Pruského.
Po uzavretí mieru v roku 1763 sa stáva vojenským veliteľom Budína (Maďarsko, dnes časť Budapešti). V rokoch 1764 – 1768 bol hlavným vojenským veliteľom Sedmohradska a v nasledujúcom roku bol kráľovským zmocnencom na ilýrskom kongrese v Karlovaci (Chorvátsko). Po úspešnom ukončení tejto misie obdržal ako odmenu za zásluhy panstvo Futak a Čerević (Futog, Čerević -Srbsko), dňa 26.mája 1771 mu Mária Terézia udelila šľachtický titul s prídomkom z Futaku.
Po delení Poľska v roku 1772 sa stal vojenským gubernátorom v Halíči a Vladimírsku. Zverené úlohy splnil k spokojnosti cisára a tak bol dňa 14. mája 1774 povýšený do hodnosti poľného maršala (FM) a zároveň sa stal prezidentom Dvorskej vojnovej rady, v roku 1776 sa stáva županom Báčskej župy. O rok neskôr bol povýšený do stavu ríšskych grófov.
Jeho poslednou bojovou akciou bolo ťaženie proti Turecku v roku 1789, ktorého cieľom bolo obsadenie osmanského Belehradu. Počas príprav však vážne onemocnel a tak sa vzdal velenia nad cisárskymi vojskami v prospech FM Laudona. Onedlho ochorel aj cisár Jozef II., ktorý si dal zavolať ešte pred svojou smrťou (20. februára 1790) generála Hadika k sebe. Generál však prežil svojho obľúbeného cisára len o niekoľko dní. FM Andrej gróf Hadik z Futaku zomrel dňa 12. marca 1790 vo Viedni a je pochovaný vo Futogu.
Najstarší zachovaný Hadikovský armáles, ktorý získal Michal Hadik, spoločne s manželkou Františkou a synom Andrejom, 6. novembra 1720 od kráľa Karola III., bol len potvrdením staršieho šľachtictva. Existujú však zmienky o inom armálese, ktorý získal istý Martin Hodiky 30.júna 1622 a ktorého potomkovia žili v Nemeckom Pravne v Nitrianskej stolici.
Erb rodu Hadik tvorí čierny štít, v ktorom na zlatej listovej korunke stojí zlatý doprava obrátený dvojchvostý lev držiaci v papuli useknutú hlavu Turka a v pravej prednej labe meč. Od pása vyrastajúci lev zo štítu je aj v klenote. Prikrývadlá sú čierno – zlaté a červeno – strieborné. Neskôr, v roku 1763 získal gróf Hadik nový, polepšený erb.

Prevzaté z: http://www.kvhbeskydy.sk/index.php/2009/12/07/polny-marsal-andrej-hadik-grof-z-futaku/
Zdroje:
FEDERMAYER, F.: Lexikón erbov šľachty na Slovensku I., Bratislava, 2000
KOLÁČNÝ, I.: Řády a vyznamenání Habsburské monarchie, Praha, 2006
JUNG, P.: Rakousko – uherská armáda za první světové války, Brno, 2007
http://www.kuk-wehrmacht.de
http://www.oesta.gv.at
http://www.nao.sk

Bosniakovci


Barón Tomáš Bosniak a palatín Fraňo Vešeléni
Úspešní politici slovenských dejín

Životy Tomáša Bosniaka a Fraňa Vešeléniho stelesňujú všetko, čím žila uhorská politika v 17. storočí: boj proti Turkom aj proti Habsburgovcom. Politické dejiny Uhorska sa od roku 1526 až do roku 1683 takmer úplne kryjú s dejinami Slovenska. Bratislava bola hlavným mestom Uhorska, v ktorom 250 rokov korunovali uhorských kráľov. Málokto vie, že Bratislava bola hlavným mestom Uhorska dvojnásobne dlhšie obdobie ako Budapešť.
Po porážke uhorských vojsk v bitke s Turkami pri Moháči v roku 1526 a smrti kráľa Ľudovíta II. sa situácia v Uhorsku na 150 rokov výrazne zmenila. Centrálnu časť Uhorska okupovali Turci. Východná časť Uhorska – Sedmohradsko (dnešné Rumunsko na západ od Karpát) – zostala autonómne pod kontrolou uhorskej protestantskej šľachty maďarského a rumunského pôvodu. Slovensko tvorilo v tom čase tzv. kráľovské Uhorsko. Boli sme od roku 1526 až do roku 1683 hranicou západnej civilizácie. Slovensko bolo vystavené tlaku Turkov z juhu a súčasne na Slovensku prebiehala viac ako sto rokov prerušovaná občianska vojna medzi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou.

Tomáš Bosniak sa narodil v Bratislave pravdepodobne v roku 1572. Už ako chlapec bojoval proti Turkom a v roku 1602 sa stal husárskym kapitánom. Stal sa hradným kapitánom Fiľakovského, Šurianskeho aj Novozámockého hradu. V roku 1604 vypuklo v Uhorsku prvé veľké protihabsburgské povstanie pod vedením sedmohradského veľmoža Štefan Bočkaja. Ten si za svojho hlavného hajtmana vybral práve Tomáša Bosniaka. Keď sa cisár Rudolf II. dozvedel o Bosniakovom pridaní sa k povstalcom, nechal obsadiť Bosniakove hrady. Už v apríli a máji 1605 ich Bosniak dobyl naspäť. V júni toho roku tiahol na čele šesťtisícovej povstaleckej armády na Moravu proti Rudolfovým vojskám, bol však prinútený ustúpiť naspäť na Slovensko. Piateho septembra vyjednal mier s ostrihomským pašom Sinánim. Bočkajovo vojsko v roku 1605 obsadilo celé Slovensko. Cisár preto vo februári 1606 uzavrel s povstalcami mier. Tomáš Bosniak bol členom habsburgskej delegácie, ktorá 11. septembra 1606 uzavrela s Turkami tzv. Žitavský mier, ktorým sa skončila 15-ročná vojna medzi Habsburgovcami a Turkami. Mier bol podpísaný na 20 rokov.
Na znak zmierenia bol Tomáš Bosniak cisárom Rudolfom II. pozvaný na uhorský snem v roku 1607. Nový uhorský kráľ Matej ho vymenoval za baróna a za hlavného župana Tekovskej župy – územia najviac ohrozovaného Turkami. Ďalší uhorský kráľ Ferdinand II. vymenoval Bosniaka za hlavného kráľovského ceremoniára a za hlavného hornouhorského kapitána – čiže vojenského veliteľa Slovenska. Bosniak však túto funkciu neprijal. Poslednou vojenskou výpravou Tomáša Bosniaka bolo potlačenie sedliackeho povstania v roku 1632. V decembri roku 1634 Tomáš Bosniak zomiera a 4. júna 1635 bol usporiadaný jeho štátny pohreb v Nitre. V jeho pozostalosti bolo okrem Šurianskeho, Novozámockého a Fiľakovského hradu viac ako 100 miest, obcí a osád, niekoľko desiatok majetkov v župných mestách a majetok na Morave.
Tomáš Bosniak zachoval po sebe niekoľko listov písaných po slovensky. Jeho deti boli vychovávané po slovensky. Syn Štefan sa stal Nitrianskym biskupom a jeho dcéra Žofia je známou slovenskou kandidátkou na svätorečenie (jej telo sa ani po takmer 400 rokoch po smrti nerozložilo, čo je pri procese kanonizácie jedným z podkladov pre uznanie svätosti). A práve Žofia sa v roku 1629 stala manželkou Fraňa Vešeléniho, v tom čase cisárskeho dôstojníka. Manželia dostali od panovníka ako dar Strečniansky hrad.
Vešeléni sa stal po Bosniakovej smrti hlavným uhorským kapitánom. Bol lojálny k cisárovi a ubránil Slovensko proti viacerým útokom Turkov. V čase povstania Juraja I. Rákocziho (1644) zostal verný cisárovi Ferdinandovi III. a dobyl od povstalcov Muránsky hrad. V roku 1655 sa stal uhorským palatínom. F. Vešeléni bol jedným z veliteľov cisárskej armády, ktorá porazila v roku 1664 pri Sv. Gottharde Turkov, a tým zastavila ich ťaženie na Viedeň. Cisár Leopold po tejto bitke uzavrel s Osmanskou ríšou mier. Vešelénimu a uhorskej šľachte sa však podpísanie mieru nepáčilo, pretože chceli pokračovať v boji – Turci totiž rok predtým obsadili napríklad aj Nové Zámky – Vešeléniho dŕžavu. V roku 1666 preto začal Vešeléni organizovať ďalšie protihabsburgské sprisahanie, ktoré v histórii nesie jeho meno. Na jar 1667 však Vešeléni umrel. Možno to bolo preňho aj lepšie, pretože v roku 1670 dvaja z vodcov sprisahania, P. Zrínsky a F. Frankopán, zradili sprisahancov a v roku 1671 mimoriadny súd odsúdil vyše 200 šľachticov na úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu majetkov. P. Zrínsky a F. Frankopán boli v tom istom roku popravení.
Osobný život Vešeléniho už nebol taký úctyhodný. Pri snahe dobyť Muránsky hrad sa zamiloval do jeho hradnej pani Márie Sečianskej, dokonca k nej chodil na zálety aj počas obliehania Muránskeho hradu. Jeho manželka Žofia sa preto utrápila na smrť. Hneď po dobytí Muránskeho hradu si Vešeléni vzal Sečiansku za manželku a žil s ňou až do svojej smrti. Mária Sečianska bola za účasť vo Vešeléniho sprisahaní zbavená majetku a koniec života strávila v nemilosti.
Tomáš Bosniak a Fraňo Vešeléni boli významnými vojenskými veliteľmi a stratégmi obdobia protitureckých vojen. Nie je známa ani jediná vojenská protiturecká výprava, v ktorej by utrpeli porážku. V Budapešti je po Bosniakovi pomenované námestie (samozrejme - ako Bosnyak tér). Na Slovensku o Tomášovi Bosniakovi či o Fraňovi Vešelénim nikto nevie. Je to nepochopiteľné aj preto, lebo Tomáš Bosniak sa k svojmu slovenskému pôvodu priamo hlásil a minimálne deti Fraňa Vešeléniho z prvého manželstva so Žofiou boli vychovávané po slovensky. Šľachtici slovenského pôvodu zohrávali v sedemnástom storočí v uhorskej politike úplne rovnocennú rolu so šľachticmi maďarského či nemeckého pôvodu. Kto by si o nepravdivosti mýtu o „tisícročnom útlaku Slovákov“ stále nebol celkom istý, nech skúsi odpovedať na jednoduchú otázku: Ako sme mohli trpieť pod maďarským útlakom v čase protitureckých vojen, keď terajšie Maďarsko (kde žila veľká väčšina Maďarov) bolo 150 rokov pod tureckou nadvládou a na Slovensku – teda v kráľovskom Uhorsku – žila veľká väčšina Slovákov? 

Autor článku: Milan Krajniak


Článok prevzatý zo stránky http://www.inzine.sk/article.asp?art=7143

Podmanickovci

Sága rodu Podmanických
Boli to muži, ktorí vyše sto rokov ovplyvňovali najvyššiu politiku Uhorska. Boli pri tom, keď sa rozhodovalo o osude krajiny, pomohli na trón viacerým kráľom. Mocní a hrdí, no zároveň diplomatickí. Vynikajúci taktici, ktorí vždy vedeli, kedy zaútočiť a kedy zatrúbiť na ústup.

Nielen ľudia tvárnia krajinu, ale i krajina ľudí. Osudy rodu Podmanických sa odvíjajú na rušnej a bohatej tepne Slovenska, na Považí. Na rozdiel od Bašovcov či Bebekovcov sa títo šľachtici málokedy ocitli v izolácii, ktorá by im umožnila upevniť moc a zároveň nadobudnúť nereálne predstavy o svojich možnostiach. Na rušnej obchodnej ceste sa neustále dostávali do kontaktu i konfliktu s mocnejšími. A tak sa naučili ako prežiť. Podmanickovci svoje meno i pôvod odvodzujú od Podmanína, dedinky, prikrčenej pod ozrutným kopcom Manínom. V obci, ktorá má dnes asi 600 obyvateľov sa v 14. storočí narodil prvý známy predstaviteľ rodu Hadrián (1351). Jeho syn Mikuláš patril k verným prívržencom vtedajšieho uhorského panovníka Ľudovíta z Anjou, ktorý mu za jeho služby pridelil donácie v blízkom okolí rodiska. Vzostup rodu Podmanických teda nie je spätý, ako to bolo v prípade Bebekovcov, s obdobím zmätkov, ktoré nastali v Uhorsku na začiatku 14. storočia po vymretí Arpádovcov, ale naopak, s nasledujúcim obdobím upevňovania panovníckej moci počas vlády Karol Róberta a jeho syna Ľudovíta. Kráľom vyzdvihnutí, stoja verne po jeho boku, aby neskôr pomohli vyzdvihnúť viacerých panovníkov na najvyšší prestol uhorskej krajiny.
Ďalší z príslušníkov rodu, Blažej Podmanický (1420 - 1480), spojil svoj osud s kráľovnou Alžbetou a mladučkým Ladislavom Pohrobkom, synom predčasne zosnulého Albrechta Habsburského. Albrecht sa stal následníkom uhorského trónu v dôsledku dohody Habsburgovcov so Žigmundom Luxemburským, podľa ktorej vládu v krajine získa manžel jednej z jeho dcér. Keďže Podmanickovci patrili počas Žigmundovej vlády k jeho prívržencom, celkom prirodzene prešli do služieb jeho dcéry Alžbety. Priazeň panovníka z rodu Luxemburgovcov sa prejavila zväčšením a upevnením rodovej dŕžavy, z ktorej začalo vznikať viacmenej súvislé územie v oblasti stredného Považia medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Správa o získaní mocného Považskobystrického hradu v tomto období sú však falošné. Na opevnené centrum moci Podmanickí museli ešte niekoľko rokov počkať. Ako podriadený Alžbety sa Blažej Podmanický stal členom vojska Jána Jiskru z Brandýsa, známej armády bratríkov. V dlhotrvajúcej občianskej vojne spolu s českými a poľskými žoldniermi dobýval hrady a pustošil osady na Slovensku. Prívrženec kráľovskej moci sa v spoločnosti neviazaných mužov svojim spôsobom života a zvykmi začal na nerozoznanie podobať lúpežným rytierom. Keďže definitívne upevnenie panovníckej moci bolo v nedohľadne, počas bojov medzi habsburskou stranou a prívržencami domáceho rodu Huňadyovcov, sa Blažej venoval zveľaďovaniu rodovej dŕžavy. Napokon, podobne si počínala väčšina jeho druhov. Mnohí z nich už dávno zabudli, že nebojujú na vlastnú päsť. Blažejova priazeň k husitským žoldnierom bola spečatená jeho svatbou s vdovou po kapitánovi Mikulášovi Švidrigalovi. Blažej preto ostal v bratríckom vojsku aj po smrti Ladislava Pohrobka, keď sa bratríci z nájomných žoldnierov definitívne zmenili na samostatné vojenské teleso, presadzujúce vlastné ciele pod vedením Petra Axamita a Jána Talafúza. Historikom dodnes nie je jasné nakoľko konanie bratríkov ovplyvňovala husitská ideológia a nakoľko podľahli vplyvu prostého kódexu lúpežných žoldnierov. Nevyjasnenou teda ostáva aj otázka husitskej viery vo vzťahu k Podmanickovcom. Hoci nemáme doklady o priamom vplyve tejto herézy na vyznanie príslušníkov rodu, blízkosť jeho členov k českému kultúrnemu konterxtu je zjavná. V listinári Podmanických nájdeme viacero dokumentov v českom jazyku. Viacero majetkov rodu sa nachádzalo na Morave a napokon aj ich považské dŕžavy sa nachádzajú v blízkosti strategických priesmykov, ktoré spájajú Slovensko s jeho západným susedom. Uvoľnená atmosféra vpádov a rabovačiek sa však postupne stala minulosťou v prvých rokoch vlády energického Mateja Huňadyho, známejšieho pod menom Matej Korvín. Syn známeho turkobijcu Jána postupne porazil jednotky bratríkov a zjednotil krajinu. Keďže jeho cieľom bolo vytvorenie mocného štátu, nemohol si dovoliť premrhať taký bohatý ľudský potenciál, aký nesporne predstavovali v bojoch zocelení bratríci. Porazených a zajatých preto ochotne prijímal do svojich služieb. Mnohí bratríci doplnili v bojoch ustavične sa stenčujúce počty členov povestného Čierneho pluku. Blažej Podmanický prešiel do Matejovho tábora medzi poslednými, až v roku 1467, teda v roku dobytia poslednej bašty bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. V službách nového panovníka sa osvedčil ako odvážny bojovník počas vpádov na Moravu. Vďačný Matej mu za odmenu daroval usadlosť Hričov.
VEĽKÝ SYN BÁJNEHO OTCA
Už v prvej polovici 15. storočia sa rod Podmanických rozdelil na dve vetvy. Kým príslušníci prvej z nich, reprezentovaní Blažejom v službách Alžbety, cválali v šíkoch bratríkov, Ladislav Podmanický (nie je známy rok narodenia, umrel roku 1488), stavil svoj osud na kartu Huňadyovcov. Najprv bojoval pod velením Ladislava Huňadyho. Koncom päťdesiatych rokov 15. storočia uplatnil svoj vplyv v uhorskom sneme a prispel k zvoleniu Mateja Korvína za uhorského kráľa. Roku 1467 spolu s ním dobýjal posledný tábor bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. Po urputnom boji dal popraviť bratríckeho vodcu Jána Švehlu. Je celkom možné, že prílušníci dvoch vetiev rodu Podmanických stáli v niektorých bitkách proti sebe. Je zrejmé, že práve takéto paradoxné situácie napomohli urovnanie zmätkov v krajine. Ladislav ako dlhoročný bojovník v radoch Korvínových vojsk, bol dostatočnou zárukou spoľahlivosti Blažeja, ktorý sa aj vďaka nemu bezproblémovo a úspešne "zmenil stranu". V každom prípade, okolnosť, že práve Ladislav stál v rozhodujúcom boji na víťaznej strane, mala vplyv na pomer síl oboch vetiev rodu. Jednoznačne dominujúcou sa stala Ladislavova vetva. Blažejovi potomkovia dožili v zabudnutí na hričovskom panstve. Ladislav však úspešne pokračoval v kariére. Roku 1470 ho Matej Korvín menoval kapitánom Moravy, roku 1458 mu daroval Považský hrad. Podľa povesti ho však od panovníka a po dlhom boji s bývalým majiteľom získal už jeho otec Anton. O tomto Ladislavovom predkovi sa zachovalo málo vieryhodných informácií a tak sa stal vďačným objektom spriadačov napínavých príbehov. V povesti je prezentovaný ako silný, chudobný sedliak z Manína. Ako vieme, nie je to pravda. Sedliakmi Podmanickovci v Antonovom čase neboli už po niekoľko generácií. Povesť však kvôli napätiu potrebuje epickú skratku a tak "zhusťuje" udalosti viacerých časových období. Jej hrdina Anton tak v sebe spája črty Hadriána ako zakladateľa rodu s prvým majiteľom Považského hradu Ladislavom. O skutočných Antonových osudoch sa dozvedáme len nepriamo. Ladislav Podmanický dostal majetky ako odškodné za smrť svojho otca. Je teda pravdepodobné, že Anton zahynul násilnou smrťou v službách Huňadyovcov. Jeho syn priviedol rod k takému rozmachu, že sa stal predmetom ľudových rozprávaní.
TRAJA MUŠKETIERI
Neúnavnou činnosťou v prospech panovníka Ladislav pripravil pôdu trom synom - Jánovi, Štefanovi a Michalovi. Každý z nich, hoci iným spôsobom, sa zapísal do uhorských dejín začiatku 16. storočia, každý z nich sa stal účastníkom vysokej politiky v mimoriadne rušnej dobe, keď sa rozhodovalo nielen o osudoch Uhorska, ale strednej Európy celkovo. Ján a Štefan Podmanicovci sa dali na duchovnú dráhu. Ján získal titul záhrebskho biskupa. V rokoch 1510 - 1512 bol bratislavským županom. Vzdelaný muž a schopný diplomat sa stal dôverným poradcom nerozhodného panovníka Vladislava Jagelonského, v dejinách známeho pod prezývkou kráľ Dobrze. Svoju vernosť potvrdil počas kráľovej choroby roku 1504, keď zabránil zvoleniu Jána Korvína za uhorského panovníka. Odsunul tak od méty najvyššej potomka rodu, ktorému jeho predkovia vďačili za mnoho. Traja bratia sa narodili do rušnej doby. Roku 1526 v bitke pri Moháči padol v boji s tureckým vojskom výkvet uhorskej šľachty. Mladý panovník Ľudovít Jagellonský sa na úteku utopil v močiari. O moc v krajine začala súperiť Osmanská ríša, predstaviteľ Habsburgovcov Ferdinand a vládca Sedmohradska Ján Zápoľský. Obaja kresťanskí vládcovia považovali za potrebné legitimizovať svoj nárok na trón pomazaním a korunovaním za sa uhorského panovníka. Obom s rovnakou ochotou vyhovel Štefan Podmanický (1480 - 1530), ktorý od roku 1512 pôsobil ako nitriansky biskup. Oboch uchádzačov o trón korunoval v Stoličnom Belehrade. Po dlhšom váhaní sa napokon priklonil na stranu Habsburgovcov - zrejme preto, že v oblasti jeho nitrianskeho pôsobiska nadobudli rozhodujúci vplyv. Na rozdiel od politickej obojakosti, vo veciach cirkevných bol neoblomný a stal sa jedným z prvých šíriteľov protireformácie na území Uhorska v čase, keď Lutherovo učenie u nás začínalo ešte len zapúšťať korene. Tretí z bratov, Michal, bol členom dvora Jagellonských. Slúžil ako komorník Ľudovíta Jagelovského, neskôr bol kapitánom kráľovej osobnej stráže. Hoci od narodenia trpel telesnou vadou, spolu s bratom Štefanom sa zúčastnil bitky pri Moháči, z ktorej sa však už nevrátil. Zostali po ňom tri dcéry a synovia Ján a Rafael.
NEPOKORNÍ SYNOVIA
Ján a Rafael boli po otcovej smrti vychovávaní strýkom Štefanom, ktorý ich priučil tajom obratnej diplomacie. Nasledovníci trojice vážených bratov sa v dôsledku rozháraných pomerov v krajine vydali trocha krivoľakejšou a dobrodružnejšou cestou. Z komorníkových synov a synovcov dvoch biskupov sa stali lúpežní rytieri. Tiene ich vplyvných príbuzných, verných panovníkových prívržencov však nad nimi držali ochrannú ruku. Bratia, podobne ako Bebekovci, lavírovali medzi nepriateľskými tábormi Habsburgovcov a Zápoľskovcov. Narozdiel od predošlých, však panovníci ich slovu verili a počítali s nimi. Títo dvaja viťúzi na rozdiel od svojho strýka presadzovali záujmy Jána Zápoľského. Keďže sa tak stalo už počas strýkovho života, môžeme v takejto politike Podmanickovcov vidieť pokus o hru na obe strany. Rod mal svojich zástancov v oboch táboroch. Bratia Podmanickovci teda udatne bránili Jána Zápoľského - hoci prevažná časť Považia bola od roku 1529 v moci habsburského generála Katzianera. Rodová dŕžava Podmanickovcov, ktorej centrom bol pevný Považskobystrický hrad však jeho moci odolala. Bratia privádzali habsburské vojsko do zúfalstva bleskovými výpadmi, počas ktorých spustošili Budatín a dokonca dokázali prejsť do protiútoku a dobyli okolie Lednice. V podstate sa stali neobmedzenými pánmi severnej polovice Trenčianskej stolice. Ich družina pozostávala z niekoľkých stoviek ozbrojencov a podnikali s ňou úspešné výpady až na Moravu a do Sliezska. V očiach jednoduchých ľudí sa stali symbolom odbojnej hrdosti a vzdoru. V tridsiatych rokoch 16. storočia sa bratia dostali do sporu s rodom rytierov Kostkovcov, vodca ktorého, Mikuláš Kostka, vehementne presadzoval reformáciu a stal sa kvôli zaberaniu katolíckych kostolov známy ako tyran kléru. Výpady Podmanikovcov voči nemu v mene katolíckej viery však neboli v súlade s reformačnou orientáciou Sedmohradska. Karta sa postupne začína obracať. Roku 1537 bratia dostali od Zápoľského za verné služby usadlosť vo Vesprímskej stolici v Sedmohradsku. Tu sa ich osudy rozišli. Ján (1500 - 1545) odišiel do Vesprímu, Rafael ostal na Považí. Obaja však zo svojich sídiel podnikali pustošivé nájazdy. Vyčíňaním bratov sa roku 1542 zaoberal uhorský snem. Podľa jeho rozsudku dostali bratia lehotu dvoch mesiacov na vrátenie neoprávnene získaných majetkov. Po vyriešení majetkových sporov s Kostkovcami požiadavky snemu akceptovali. Roku 1543 ich hrdé sídlo, Považskobystrický hrad, zachvátil skazonosný požiar. Rafael sa rozhodol pristúpiť k veľkorysej prestavbe. Vo vyhorenom sídle sa však cítil bezbranný a tak kvôli svojej bezpečnosti roku 1544 prisahal vo Viedni vernosť Ferdinandovi Habsburskému. Po zmierení s kráľovskou stranou a po Jánovej smrti roku 1545 žil v ústraní a zveľaďoval hrad i panstvo. Kráľovu dôveru si dokázal získať natoľko, že sa roku 1554 stal županom severnej časti Trenčianskej stolice. Pod vládou Habsburgovcov tak napokon v mieri spravoval územie, o ktoré ako lúpežný rytier bojoval. Rafael zomrel 23. februára 1558 vo veku 43 rokov. Jeho náhrobok sa nachádza v považskobystrickom kostole. Okrem početných historiek o výčinoch oboch bratov nám folklór zachoval i ľúbostný príbeh, zaznamenaný barónom Alojzom Medňanským v jeho cestopise Malebná cesta dolu Váhom.

Miloš Ferko

Článok prevzatý zo stránky:     http://www.historickarevue.com/?id=archiv_16

Magister Rytier Donč

Náš kráľ Karol Robert a rytier magister Donč

V roku 1301 umrel uhorský kráľ Ondrej III. Arpádovská dynastia tým vymrela po meči. Možno to čitateľa prekvapí, ale Ondrej III. bol, okrem Mateja Korvína v 15. storočí, posledným uhorským kráľom maďarskej národnosti. Až do roku 1918 sa potom na uhorskom tróne striedali dvaja Francúzi a jedna Francúzka, Luxemburčan, dvaja Poliaci a veľa Nemcov. Karol Robert, Žigmund Luxemburgský, Jagelovci či Habsburgovci boli práve tak našimi kráľmi, ako kráľmi Rumunov, Chorvátov, Nemcov, či Maďarov. Tento úvod som považoval za potrebný na vysvetlenie slov „náš kráľ“ v titulku príspevku.

Smrťou Ondreja III. začalo v Uhorsku dvadsaťročné obdobie anarchie a občianskych vojen. Uhorská šľachta medzi sebou dlho bojovala o to, kto má byť Ondrejovým nástupcom. Najvplyvnejším uhorským magnátom bol Matúš Čák Trenčiansky – pôvodom sedmohradský Rumun. Ten presadzoval na uhorský trón syna českého kráľa Václava II. – Václava III. Uchádzačom o trón bol neskôr aj bavorský vojvoda Oto III. V roku 1307 však vyhral nástupnícke boje Karol Robert z Anjou, ktorý bol v rokoch 1308 a 1310 s podporou pápeža korunovaný za uhorského kráľa. Nemal ale podporu najmocnejšieho magnáta – Matúša Čáka, ktorý ovládal Slovensko a správal sa ako jeho nezávislý panovník. Karol Robert z Anjou ho preto v roku 1310 zbavil hodnosti palatína – akéhosi vtedajšieho predsedu vlády.
V našej národnej mytológii vystupuje Matúš Čák ako pozitívna postava, dokonca ako akýsi slovenský minikráľ. V skutočnosti to bol gauner a výpalník. Zabával sa okrem iného tým, že plienil kláštory a mestá, ktoré neboli na jeho strane. Bol preto niekoľkokrát exkomunikovaný z cirkvi, čo bol najťažší trest, aký mohol vtedy politika postretnúť. Matúš Čák ťažil z anarchie, ktorá vládla v Uhorsku. Vyhovovalo mu, že Uhorsko počas nástupníckych vojen nebolo „právnym štátom“, pretože mu to ako silnému umožňovalo robiť si, čo len chcel. Aj po korunovácii Karola Roberta sa preto snažil udržať obdobie anarchie čo najdlhšie. Karol Robert sa, naopak, snažil obnoviť v krajine poriadok a nastoliť normálne – mierové pomery.

V roku 1312 sa odohrala známa bitka pri Rozhanovciach, v ktorej šľachtický rod Omodejovcov podporovaný Matúšom Čákom utrpel rozhodujúcu strategickú porážku od vojsk Karola Roberta. V učebniciach dejepisu sme sa učili, aká to bola škoda, že posily Matúša Čáka dorazili do Rozhanoviec neskoro. Chvalabohu, že prišli neskoro! Po bitke v Rozhanovcach sa totiž postupne Karolovi Robertovi darilo konsolidovať pomery v krajine. V tejto bitke bojoval na kráľovej strane rytier magister Donč, ktorý bol slovenského pôvodu. Donč sa stal v roku 1313 zvolenským veľžupanom. V rokoch 1313 až 1321 sa Dončovi podarilo postupne zmenšovať územie pod kontrolou Matúša Čáka a po jeho smrti v roku 1321 nastal v Uhorsku a najmä na Slovensku konečne pokoj a poriadok. 

V nasledujúcich dvadsiatich rokoch sa mohol Karol Robert konečne venovať rozvoju krajiny. Uhorsko pod jeho vedením sa stalo jednou z najprosperujúcejších krajín Európy. Najpriemyselnejšou časťou Uhorska sa stalo Slovensko. V konsolidácii krajiny Karolovi Robertovi výrazne napomáhal rytier Donč, ktorý bol iniciátorom väčšiny kráľových reforiem týkajúcich sa Slovenska. Donč podporoval rozvoj baníctva a miest. Zakladal nové mestečká a osady. Obyvateľov Kremnice, Martina, Slovenskej Ľupče a Ružomberka dokonca oslobodil od poddanských povinností. Rytier Donč bol aj významným mecenášom, postavil 8 kostolov v slovenských obciach a minimálne 13 kostolov (napríklad v Martine a B. Bystrici) nechal prestavať vo vtedy modernom gotickom štýle. O vplyve rytiera Donča na udalosti vo vtedajšom Uhorsku svedčí aj fakt, že ho Karol Robert v roku 1323 poveril vedením uhorskej delegácie u pápeža. Funkciu zvolenského veľžupana s právomocou aj nad Liptovom, Oravou a Turcom zastával Donč až do roku 1337. Potom bol až do svojej smrti (asi 1349) komárňanským županom.

Karol Robert troma banskými zákonmi umožnil neuveriteľný rozvoj tohto odvetvia na Slovensku. Zaviedol novú zlatú menu – kremnické zlaté dukáty, ktoré boli po florentských dukátoch najrešpektovanejšou menou vtedajšej Európy. V roku 1335 usporiadal vo Visegráde summit troch kráľov – uhorského Karola Roberta, poľského Kazimíra Veľkého a českého Jána Luxemburgského. Ako inšpirácia týmto summitom sa po roku 1989 vytvorila tzv. V3, neskôr V4 tvorená Českom, Maďarskom, Poľskom a Slovenskom. Po spomínanom Visegrádskom summite v roku 1335 nastal v Strednej Európe nebývalý rozvoj obchodu, z ktorého profitovalo najmä Slovensko – obchodné cesty nemeckých a českých kupcov do Uhorska viedli potom najmä cez Slovensko. Karol Robert im totiž udelil „daňové prázdniny“, a tak bolo pre nich výhodnejšie opustiť tradičné obchodné cesty smerujúce cez Viedeň.
V roku 1300, keď sa Karol Robert pokúsil o svoju prvú korunováciu za uhorského kráľa, prichádzal do zbedačenej krajiny rozvrátenej anarchiou. Keď v roku 1342 umrel, jeho nástupca Ľudovít Veľký nastupoval na trón prosperujúcej a medzinárodne rešpektovanej krajiny. Vďaka Karolovi Robertovi zažilo Uhorsko a najmä Slovensko v štrnástom storočí svoj „zlatý stredoveký vek“, ktorý trval až do smrti Ľudovíta Veľkého v roku 1382. O náklonnosti Anjuovcov Slovákom svedčí aj fakt, že v roku 1381 udelil Ľudovít Veľký žilinským Slovákom privilégium, podľa ktorého mali Slováci a Nemci v Žiline paritné zastúpenie v mestskej rade. Žilinský richtár sa volil striedavo z Nemcov a Slovákov. 

Na základe vyššie uvedeného si dovoľujem čitateľovi navrhnúť, aby sme z „tisícročného útlaku Slovákov v Uhorsku“ odpočítali štrnáste storočie a do budúcnosti používali tvrdenie o maximálne „deväťstoročnom útlaku Slovákov v Maďarsku“. Alebo, viete čo, nepoužívajme už tú historickú hlúposť o stáročnom útlaku Slovákov v Uhorsku vôbec. Je síce vhodná na dokazovanie toho, že nám Maďari stáročia krivdili. Súčasne nám však nepravdivo podsúva, že sme my Slováci neschopní úbožiaci, ktorí si nechali tisíc rokov krivdiť a nedokázali proti tomu nič urobiť. Nie je to pravda. Uhorsko bolo v stredoveku našou vlasťou a Slovákom sa v nej minimálne v štrnástom storočí darilo.

Autor článku: Milan Krajniak  
 
Zdroje: Lexikón slovenských dejín a Osobnosti našej minulosti od L. Zrubca

Článok prevzatý zo stránky: http://www.inzine.sk/article.asp?art=7062

Pongrác zo Sv. Mikuláša

Uherský válečník Pangrác a jihovýchodní Morava
(Vyšlo in: Malovaný kraj 41, č.4, 2005, s.12)
 
Pangrác ze Svatého Mikuláše! Snad žádné jméno v celém Podunají nebylo okolo poloviny 15. století vyslovováno s většími obavami než právě jeho. On sám přitom nepocházel z královské ani knížecí krve. „Liptouiensis comitatus incola“ - jak napsal soudobý kronikář Jan z Turce - vyšel z prostého zemanského rodu, odnepaměti usedlého v kraji pod Tatrami. Dokonale však dokázal využít nebývalých možností, které dravým jednotlivcům skýtala doba, vyznačující se zápasy o český, rakouský a uherský trůn. Odhodlaně a beze všech skrupulí se vrhal do každého válečného podniku, z něhož mu kynula naděje na prospěch. Rovněž neváhal porušit dané slovo a za příslib zisku přejít od jedné soupeřící strany ke druhé. Tímto způsobem stal se ve čtyřicátých letech XV. věku téměř nezávislým vládcem rozsáhlého území na moravsko slovenském pomezí, které odtud zasahovalo až do Rakous.
Ač je to málo známé, stala se právě východní část Markrabství moravského kolébkou Pangrácovy vojenské slávy. Tady, na samotné výspě českého státu, tyčily se ve středověku dva pevné hrady - Brumov a Sehradice. Během husitských válek obě pevnosti načas získala uherská královna Barbora. Tato panovnice pak jejich správou a obranou pověřila právě Pangráce. Jeho úkolem měla být především obrana Uher před nájezdy husitů. Královnin služebník se v této roli skutečně osvědčil. Je to znát i z listiny, kterou mu Barbora 14. února 1432 za dlužný žold 1972 zlatých zastavila povážské hrady Vršatec a Budatín. Součástí uvedené sumy se totiž stala i odměna za stavění vojenských oddílů proti husitům.
O dva roky později našeho válečníka zastihujeme na hradě Blatnica v Turci. Tam jako hejtman císaře Zikmunda působil až do roku 1437. Právě v Turci nás taky ponejprv docházejí na blatnického pána žaloby, že činí škody nejen nepřátelům, ale i císařovým věrným poddaným. Stalo se pak obyčejem, že neváhal využít každé příležitosti k násilnému obohacení bez ohledu na politické svazky. Snaha mocných zajistit si Pangrácovy kvalitní vojenské služby však zpravidla způsobovala promíjení jeho násilných skutků. V roce 1437 byl už uznávaným vojevůdcem. Tehdy jej císař Zikmund pověřil zformováním a vedením žoldnéřských oddílů, vyslaných proti Turkům. Někde na území Srbska se Pangrác sešel s jiným vynikajícím stratégem té doby - Janem Jiskrou z Brandýsa. Ten na Balkán přivedl bojovníky, najaté pro císaře v českých zemích. Mezi nimi byli i někteří východomoravští šlechtici, s nimiž se Pangrác už znal. U pevnosti Smederevo se křesťané střetli s tureckým vojskem. Zatímco Jiskra, uzavřený se svými šiky v proslulých vozových hradbách, zaměstnával nepřítele, podařilo se Pangrácovi v čele jízdy nepozorovaně obejít turecké voje a vpadnout jim do zad. Osmanů se zmocnilo nepopsatelné zděšení. V nastalé panice se usilovali zachránit útěkem, přičemž mnoho z nich našlo smrt v nedaleké řece.
Po návratu z vítězné bitvy se Pangrácovi zřejmě nedostalo takové odměny, jakou očekával. V tom ovšem nebyl sám. Nedlouho nato zemřelý císař Zikmund po sobě zanechal zástupy věřitelů. Řada nespokojenců, kteří měli svá sídla kolem moravsko uherské hranice, uzavřela zvláštní spojenectví ke vzájemné podpoře při přepadání zejména královských statků a jejich obyvatel. Takto nemilosrdně pak nabývali kořisti. Vedle Pangráce, pána na pevném hradě Branč, patřili k tomuto loupeživému společenství skalický hejtman Ladislav z Necpál, Michal Orság z Gutu, proslulý „Pan Jan“ z Messenpeku, ovládající Uherský Brod, dále Smil z Moravan, Blažek z Borotína a Veselí, Vilém a Boček Puklicové z Pozořic, Petr Roman ze Zlína, páni z Lichtenburka a jiní.
Další vzestup Pangrácovy moci přinesl střet mezi Habsburky a Jagellovci o uherský trůn na počátku čtyřicátých let. Šlechtic pospíšil do Budína složit hold novému králi Vladislavu Varnenčíkovi, v jehož službách pak získal do zástavy Skalicu, Uhrovec, Žilinu, Starhrad, Súčany, Strečno, Liptovský hrad, opevněný Turčanský klášter a jiné majetky. Určitá práva měl i ke strmému hradu Hričov, o jehož postoupení rodině Necpálských se zasloužil. Do svých služeb jako hejtmana získal slovenského zemana Petra z Nebojse, jehož prostřednictvím se mu do rukou opět dostal východomoravský hrad Sehradice. O Petrovi pak naposledy slyšíme v dubnu 1444, kdy jako velitel Pangrácova doprovodu zavítal na uherský sněm. Byl zde však i se svým pánem napaden a zajat rozhněvanou uherskou šlechtou a zřejmě životem zaplatil za zločiny svého představeného. Ten ovšem záhy prozíravě uzavřel spojenectví s budoucím uherským gubernátorem Janem Hunyadym. Magnát Hunyady jej pak už o rok později obhajoval před moravskými a rakouskými stavy, kteří proti pánu z Branče podnikli trestnou výpravu.
Vedle Sehradic podařilo se Pangrácovi ve čtyřicátých letech opanovat ještě jeden moravský hrad - Světlov. Fortifikaci získal od jiného moravského výtečníka, Čeňka z Mošnova, ale nárok si na něj činil i Zdeněk ze Šternberka. Ten Pangráce 1.prosince 1447 žaloval na zemském soudě v Olomouci. Svých práv se ale Šternberk nedomohl. Tenkráte ovšem ani Pangrácovi moravští sousedé nezůstali ušetřeni troufalosti magnáta a jeho služebníků. Tak například oloupil slavičínského pána Miroslava z Cimburka či zabral majetek sirotků po blíže neznámém Buzkovi. Nebral už ohledy ani na své bývalé spojence. Proto když na počátku května roku 1449 moravští stavové znovu oblehli jeho nejvýznamnější pevnost - město Skalica - stáli proti Pangrácovi třeba i Jan Hlucký z Messenpeku nebo Petr Roman.
Ve stejném čase se v blízkosti Kremnice schylovalo k rozhodujícímu střetnutí mezi Pangrácem a jeho dávným spolubojovníkem Janem Jiskrou z Brandýsa. Tady zřejmě branečského pána zastihla zpráva o tažení Moravanů. Kvapně proto uzavřel mírovou smlouvu s Jiskrou a pospíšil do Skalice, aby zde vyjednával se zástupci Markrabství moravského. Jim se zavázal, že napraví všechna spáchaná příkoří a oba východomoravské hrady, ze kterých „mnohé a rozličné záhuby jsú se zemi tejto od mnohých let dály“, prodá za celkovou sumu 4 200 zlatých. Což se pak taky stalo. Světlov a Sehradice poté získali Burian z Vlčnova a Zich z Lipiny.
Z Moravy si však Pangrác neodnesl do Uher jen válečné umění, ale i kladný vztah k česky mluvícímu prostředí. Ostatně svého prvorozeného syna pojmenoval Václav, což bylo v zahraničí v dobách, kdy samotné slovo Čech znamenalo takřka automaticky kacíře, velmi neobvyklé. V Pangrácových službách působilo množství žoldnéřů z Čech a Moravy. V písemnostech často užíval češtiny (za běžný úřední jazyk v Uhrách po celý středověk sloužila latina) a česky psaným listem též v roce 1448 vyhlásil válku samotnému římskému králi, Fridrichu III. Konflikty s tímto rakouským panovníkem trvaly až do léta 1450, kdy proti němu král Fridrich uspořádal rozhodující tažení. Pro nepokojného válečníka skončilo ztrátou města Skalica. A tím také došlo k definitivnímu omezení Pangrácova vlivu na Moravě.                                  

Milan Krajča

 Článok prevzatý zo stránky: http://historia.szm.com/osobnosti/Uhersky_valecnik.htm

pondelok 5. decembra 2011

S. Timon: Imago antiquae Hungaricae representans terras 1733

Historik a pedagóg Samuel Timon (1675-1736), rodák z Trenčianskej Turnej, okr. Trenčín, zakladateľ modernej kritickej uhorskej historiografie a autor prvej koncepcie slovenských dejín, vo svojej práci, vydanej v Košiciach v roku 1733, vypracoval teóriu tzv. pohostinného prijatia Maďarov na našom území, ktorá mala dokázať rovnoprávne postavenie Slovákov a Maďarov v Uhorsku.

Skôr než podnikli Maďari tieto lúpežné výpravy, uzavreli spojenectvo so Slovákmi, obývajúcimi poriečie Moravy, Váhu, Nitry a iných riek až po Tisu, a dostali od nich, ako hneď ukážem, do užívania rovinaté oblasti Uhorska pri Dunaji... Z tohto sa dá nielen usudzovať, ale aj tvrdiť, že Maďari ponajprv nezaobchádzali zle s onými Slovanmi, ale naopak, urobili ich účastnými svojich šťastných osudov, ďalej, že v čase, keď bol tento list napísaný, neboli ešte Maďari usadení v Panónii, napokon, a to je hlavné, že nie všetky tieto oblasti patrili Moravanom, ktorí preto nijaké sídla nemohli Maďarom prepustiť, ani si neholili hlavy na maďarský spôsob. Prijali teda Maďarov pohostinne oní Slovania, o ktorých sme už hovorili. Už osemsto rokov znášajú spolu všetko dobré i zlé. Spolu žijú, spolu mrú. Z potomkov slovenského národa boli mnohí povýšení do zemianskeho stavu, nadobudli si veľké majetky a stali sa zakladateľmi početných, dnes už veľmi starobylých rodov, ktoré vlasti menej berú, než jej dávajú... I najnepatrnejší poddaní tohto národa sú usilovnými roľníkmi, ktorí vo všetkom poslúchajú svojich zemepánov. Ale aj s ostatnými severnými Slovanmi žili odvtedy Maďari v mieri. Nikde sa totiž nezachovalo, že by medzi nimi a Poliakmi, Rusmi a Bulharmi bolo v neskorších rokoch prepuklo nepriateľstvo.“

Citované podľa: Tibenský, J,: Chvály a obrany slovenského národa, SVKL, Bratislava 1965, s. 98.

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň


J. B. Magin: Ostne, čiže obrana 1728

Začiatok 18. stor. v Uhorsku sa niesol v znamení vzniku a postupného presadzovania sa národnostného cítenia a sebauvedomovania Maďarov, ktorí jedno z východisiek začali vidieť v negovaní významu ostatných nemaďarských národov Uhorska. Slovenská inteligencia sa v tejto situácii snažila vyčistiť formujúce sa slovensko-maďarské vzťahy od možnej konfrontácie a popierania pôvodnosti Slovákov na našom území. Ako odpoveď na spis Michala Bencsika (1670-1728), profesora uhorského práva, dehonestujúci Slovákov a ich jazyk, napísal na podnet slovenskej šľachty z Trenčianskej stolice dubnický farár Ján Baltazár Magin (1681-1734) rodák z Vŕbového okr. Piešťany, svoju slávnu Apológiu - Ostne, čiže obrana slávnej Trenčianskej stolice, v ktorej Bencsikove útoky odmietol. Jeho spis sa stal prvou politickou obranou politickej rovnoprávnosti Slovákov.

Čo z toho vyvodíme? Či nám toto nevyhnutne ukladá uveriť, že trenčianski mešťania a obyvatelia Trenčianskej župy sú zvyškami Svätoplukovými? Dozaista, že nie. Ak ľud Svätoplukov podľa spisovateľov Bonfiniho (1) a Thurocia (2) do posledného pobili Huni, podľa Jana z Púchova cisár Arnulf, ako mohli títo splodiť také početné potomstvo? Ako mohli zanechať toľko dorastu? Lež pôvodca Diety na to povie:
Časť Slovákov, čo ostali doma a čo sa útekom z porážky zachránili, utiahli sa do vrchovatých krajov na hraniciach Moravy a Sliezska, aby ich Maďari nenašli.“ – Ó, skvelý úsudok, vyslovený bez každého dôkazu! - Nuž pýtam sa ja: Boli tí Slováci, čo sa ukryli v rozsiahlych horských jaskyniach, aby ich Maďari nenašli, nájdení a či nie? Ak ich našli, ako ušetrili život Slovákov bezuzdné barbarstvo a neskrotná divokosť vtedajších Maďarov? Prečo nezasvätili aj túto biednu bezvýznamnú čiastku svojmu bohu Marsovi, aby sa na oltároch obetovala obeta celá? Ak ich nenašli, ako sa stali títo nenájdení Slováci trvalými podmanencami Maďarov? Dajme však tomu mudrlantovi z cudzej múdrosti(3) to, o čom tam úsilne sníva. Pripusťme, že mesto Trenčín a obyvatelia Trenčianskej župy sú pozostalí po Svätoplukovi. Čo z toho vyplýva? Protivník musí nevyhnutne pripustiť, že pozostalými po Svätoplukovi sú nielen obyvatelia Trenčína, ale aj Trnavy, Modry, Pezinku, Skalice, ba obyvatelia celých Kravát, ktoré sa dlhočizným hrebeňom tiahnu až do Sedmohradska. Slovenskou rečou všade sa ozýva Bratislavská i Nitrianska župa na jednej i na druhej strane týchto vrchov, rozložených zhruba až po Nové Mesto popri brehoch Váhu; a tak isto i Trenčianska, Oravská (nehovoriac teraz o iných), Liptovská, Spišská a iné župy, oddelené od Poľska Karpatami, ako je to dobre známe "všetkým, i slepým i holičom".
Je naozaj smiešne, čo blúzni a vymýšľa, že totiž Trnavčania napospol rozprávajú po česky, Skaličania po moravsky, Modrania, Pezinčania a Svätojurania čiastočne po slovensky, Bardejovčania a Prešovčania po rusínsky, Levočania a obyvatelia banských miest opäť po slovensky. Je to, hovorím, veľmi smiešne a je to dôkaz nevedomosti, za ktorú by sa mal hanbiť. Nech povie trnavský prisťahovalec.(1) Odkiaľ prišli a kedy sa nasťahovali do Trnavy Česi, do Skalice Moravania, do Bardejova a Prešova Rusi alebo Rusíni, do Sv. Jura, do Levoče, do Trenčína do banských miest Slováci? Či Modrania, Pezinčania i Slováci iných mestečiek a miest, v ktorých žije reč slovenská, nie sú príbuzní a nepatria k jednému národu s Trenčanmi?“
  1. (1)  Bonfini Antonio (1427-1503) napísal z poverenia Mateja I. Korvína Uhorské dejiny Rerum Ungaricarum decades quatour. Bližšie pozri dokument „Kronika Antonia Bonfiniho 1432“ 2. kapitoly
  2. (2)  Turóczy Ján (1435-1490) autor diela Chronica Hungarorum
  3. (3)  Právnik a pedagóg Michal Bencsik (1670-1728) vydal v Trnave roku 1722 knihu
    Novissima diaeta nobilissima principis statuumque et ordinum regni Hungarie (Najvznešenejšie a najnovšie snemovanie, princípy a štatúty a vznik kráľovstva uhorského), ktorá útočila na Slovákov a ich dejiny. Šlo ale o inak veľmi erudovaného odborníka, ktorý na trnavskej univerzite viedol katedru uhorského a rímskeho práva, právne zastupoval Bratislavské stolicu a Ostrihomskú kapitulu, bol autorom návrhu na nový uhorský trestný zákonník a napísal niekoľko významných diel.
Citované podľa: Citované podľa: Tibenský, J.: Chvály a obrany slovenského národa:, SVKL, Bratislava 1965, ss. 80-81

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň