Prvá kritika do vlastných radov, týkajúcich sa starostlivosti Slovákov o svoj rodný jazyk, odznela v práci Vavrinca Benediktiho z Nedožier, okr. Prievidza (1555-1615). Tento slovenský učenec, ktorý sa stal dokonca najprv rektorom, potom prorektorom Karlovej univerzity v Prahe a nakoniec aj dekanom jej filozofickej fakulty, za vlažný vzťah ku slovenčine kritizoval najmä slovenskú šľachtu.
„Proti tým, ktorým neviem za aké neprimerané sa zdá, aby Slovák českú gramatiku napísal, obranou mi bude toto: ako by sa nezdalo ešte menej primeraným, keď Nemci, Taliani, Francúzi, Česi a iní latinskú alebo grécku gramatiku napíšu, hoci vzdialení sú veľmi od latinského a gréckeho jazyka...
Ale tu naozaj sa mi zdá, že napomínať musím hlavne svojich rodákov Slovákov, u ktorých je najväčšia nedbalosť v pestovaní svojho jazyka natoľko, že daktorí (a hovorím o niektorých zo skúsenosti) chvália sa nielen tým, keď nečítajú české knihy, ale keď ani jeden nemajú (tieto) vo svojich bibliotékach. Tak sa stáva, že keď príde im hovoriť o veciach domácich jazykom, pololatinsky musia rozprávať...
Ani ja ich tu nenútim azda k českému jazyku, ale ku cvičbe a k pestovaniu vlastnej reči ich navádzam, najmä keď oplývajú školami v mestečkách a v mestách, ale i na dedinách.“
Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s. 111.
Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008
Orgoň
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára