V roku 1435 sa v Pýre, malej dedine v Hontianskej stolici, narodil neskorší kronikár Ján z Turca (1435-1488), ktorý svoj turčiansky prídomok zdedil po svojom otcovi. Ján z Turca zastával vysoké funkcie u kráľovského súdu, kde pôsobil hlavne ako notár. Vo svojej kronike okrem iného rozlišuje medzi etnikami, žijúcimi na Slovensku a v kapitole 229 uvádza okrem Čechov a Poliakov i samotných Slovákov, medzi hlavnými aktérmi boja bratríkov (prívržencov husitského hnutia) na Slovensku.
„229) Čo vystrájali cudzie národy v krajine
Po smrti kráľa Albrechta darovala kráľovná Alžbeta hrad Zvolen, ako aj ostatné pevnosti, ktoré k nemu patrili,(1) jistému Jánovi Jiskrovi z Brandýsa.(2) Bol to Čech zbehlý v narábaní so zbraňou a dychtiaci po koristi. Zverila mu úlohu ochrancu všetkých banských miest, Košíc i ďalších, ktoré sa ešte nevzdali vernosti kráľovnej a jej synovi. Keď Ján Jiskra zistil, že sa baróni správajú k sebe navzájom nevraživo, vydal sa ihneď za korisťou a napadol celú Matúšovu krajinu, ako aj všetky oblasti a stolice susediace s mestom Košicami i takmer celé územie horného Uhorska. Škodil každému, komu mohol, no predovšetkým tým, o ktorých vedel, že prechovávajú zlý úmysel voči kráľovnej a jej synovi. Naverboval teda mnoho cudzích žoldnierov a otvorene vystúpil s udatnými šíkmi. Prechádzal uhorskou krajinou, založil tábory a všetko, čo mu prišlo do cesty, neľútostne plienil a pustošil ohňom. Ďalej tiež Pongrác z Liptovskej stolice, ktorý bol krutejší než zahraničný nepriateľ, Peter Komorovský, ako aj Aksamít, Talafúz, Ribald, Kerzký, Uřyk a Slovačko i niektorí ďalší Česi, Poliaci a Slováci, ktorí mali potešenie z koristi, verbovali do vojska a všetky svoje sily zamerali na lúpenie krajiny. Zriadili viaceré pevnosti a drevené poľné tábory a boli postrachom celým okolitým oblastiam. A tak čo nezavŕšili vnútorné rozbroje, veľmi dravo rozvrátila cudzia vojenská moc. Za obeť padlo imanie, jednoduchý ľud gniavila neznesiteľná daň a mier si nevykúpil, hoci veľmi často platil vojnovú daň. Na záchranu holého života bol nútený obývať osamelé jaskyne a ostatné lesné skrýše. Horeli mestá i dediny, znova a znova ich podpaľovali a plamene chrliace do výšok dym znečisťovali vzduch v okolí. Celé Uhorsko prežívalo hrozné roky železných čias a na ladom ležiacich poliach bola krv zabitých pánov i sluhov. Koľko nevinných ľudí stratilo život a vylialo krv! Koľkí boli zbavení majetkov, koľko žien stratou svojich mužov ovdovelo! Koľko dievčeniec s prekvitajúcim panenstvom bolo v týchto časoch násilne zbavených ľaliovej čistoty. Každému stačilo, ak si v toľkom nebezpečenstve, ktoré ho pripravilo o všetky veci, zachoval holý život. Na to, a ako sa v týchto dňoch usiloval pomstiť kráľovnú jej ujec gróf Ulrich Celjský,(3) spomínajú ešte starci v Slavónsku a s hlbokým dojatím o tom rozprávajú svojim synom. A nebolo ani jedného suseda, ktorý by nebol vystúpil proti krajine zmietajúcej sa vnútornými rozbrojmi.“(4)
(1) Ku zvolenskému hradu patrilo panstvo Dobrá voda, Slovenská Ľupča a Vigľaš. 114
- (2) Ján Jiskra (okolo1400-1469?) v mocenskom zápase o uhorský trón chránil nároky vdovy kráľovnej Alžbety Luxemburskej (1409-1442) a jej syna Ladislava Pohrobka (1440-1457). Kronikár Ján z Turca je v hodnotení jeho činnosti nekritický.
- (3) Uhorský regent Ulrych Celjský (1406-1456), synovec kráľovnej, zahynul 9. novembra 1456 pri atentáte, ktorý na neho podnikol Ladislav Huňady, syn Jána Huňadyho a brat Mateja Korvína, neskoršieho uhorského kráľa. Kráľ ho dal za to popraviť, čo v Uhorsku vyvolalo nepokoje.
- (4) Hlavné boje trvali až do roku 1462.
Citované podľa: Sopko, J.: Kroniky stredovekého Slovenska, Vydavateľstvo RAK, Budmerice 1995, ss.171-172.
Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008
Orgoň
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára