pondelok, 5. decembra 2011

Matej Bel: Institutiones linguae Germanicae in gratiam Hungaricae iuventitis 1718

Slovenský polyhistor Matej Bel (1684-1749), rodák z Očovej, okr Zvolen, v prvej polovici 18. storočia označovaný za najväčšieho učenca Uhorska, venoval mimoriadnu pozornosť slovenskému zemepisu a topografii, rovnako i ich dejinám a jazyku, za ktorý pokladal biblickú češtinu.

O Slovákoch mám zistené a preskúmané, že prišli sem z Ilýrie pred obsadením Panónie Hunmi a s Gepidmi a Gótmi mávali najkrutejšie vojny, Huni po vyhnaní Gótov sa s nimi zmierili a nielen že ich strpeli, ale prijali ich do spoločnosti, vytvorenej na výpravy proti Germánom. Táto časť Slovanov mala však v moci v tie časy, keď Huni v Panónii široko vládli, severné krajiny, čo dokazujú jednak historické pamiatky, jednak čisto slovenské názvy najstarších hradov, ktoré oni na vhodných miestach založili. Tak Muráň je zo slovenského múr, Ľubča od ľuby (milovaný), Zvolen ako by zvolené miesto, Bojnice od boj, Lietava, Blatnica, Sklabiňa, Krásna Hôrka a veľmi mnohé iné slová, časté u Maďarov a Nemcov, v ich reči nič neznamenajú, ba aj Banská Bystrica pôvodne a pred rokov 1255 nazývala sa Nová Ves, z ktorej medzi časom, keď Sasi sem prišli, vzniklo latinské Neosolium a nemecké Neusohl; ale aj známe slovenské Bystrica, s názvom rieky učí, že tu voľakedy bývali Slováci...
Ináč reč slovenská je v Uhorsku čo najrozšírenejšia, lebo ňou rozprávajú v celom tom kraji, ktorý sa tiahne na západ a východ a susedí s Moravou, Sliezskom a Poľskom a dovedna skoro v 13 stoliciach (nespomínajúc tu skoro po celom Uhorsku roztrúsené osady).“

Citované podľa: Husa, V. a kol. Naše národní minulost v dokumentech, I. diel, Nakladateľstvo ČSAV, Praha 1954, ss. 525-526. 

Prevzaté z knihy: Jaromír Slušný: Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov, Praha 2008 
Orgoň

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára