Sága rodu Podmanických
Boli to muži, ktorí vyše sto rokov ovplyvňovali najvyššiu politiku Uhorska. Boli pri tom, keď sa rozhodovalo o osude krajiny, pomohli na trón viacerým kráľom. Mocní a hrdí, no zároveň diplomatickí. Vynikajúci taktici, ktorí vždy vedeli, kedy zaútočiť a kedy zatrúbiť na ústup.
Nielen ľudia tvárnia krajinu, ale i krajina ľudí. Osudy rodu Podmanických sa odvíjajú na rušnej a bohatej tepne Slovenska, na Považí. Na rozdiel od Bašovcov či Bebekovcov sa títo šľachtici málokedy ocitli v izolácii, ktorá by im umožnila upevniť moc a zároveň nadobudnúť nereálne predstavy o svojich možnostiach. Na rušnej obchodnej ceste sa neustále dostávali do kontaktu i konfliktu s mocnejšími. A tak sa naučili ako prežiť. Podmanickovci svoje meno i pôvod odvodzujú od Podmanína, dedinky, prikrčenej pod ozrutným kopcom Manínom. V obci, ktorá má dnes asi 600 obyvateľov sa v 14. storočí narodil prvý známy predstaviteľ rodu Hadrián (1351). Jeho syn Mikuláš patril k verným prívržencom vtedajšieho uhorského panovníka Ľudovíta z Anjou, ktorý mu za jeho služby pridelil donácie v blízkom okolí rodiska. Vzostup rodu Podmanických teda nie je spätý, ako to bolo v prípade Bebekovcov, s obdobím zmätkov, ktoré nastali v Uhorsku na začiatku 14. storočia po vymretí Arpádovcov, ale naopak, s nasledujúcim obdobím upevňovania panovníckej moci počas vlády Karol Róberta a jeho syna Ľudovíta. Kráľom vyzdvihnutí, stoja verne po jeho boku, aby neskôr pomohli vyzdvihnúť viacerých panovníkov na najvyšší prestol uhorskej krajiny.
Ďalší z príslušníkov rodu, Blažej Podmanický (1420 - 1480), spojil svoj osud s kráľovnou Alžbetou a mladučkým Ladislavom Pohrobkom, synom predčasne zosnulého Albrechta Habsburského. Albrecht sa stal následníkom uhorského trónu v dôsledku dohody Habsburgovcov so Žigmundom Luxemburským, podľa ktorej vládu v krajine získa manžel jednej z jeho dcér. Keďže Podmanickovci patrili počas Žigmundovej vlády k jeho prívržencom, celkom prirodzene prešli do služieb jeho dcéry Alžbety. Priazeň panovníka z rodu Luxemburgovcov sa prejavila zväčšením a upevnením rodovej dŕžavy, z ktorej začalo vznikať viacmenej súvislé územie v oblasti stredného Považia medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Správa o získaní mocného Považskobystrického hradu v tomto období sú však falošné. Na opevnené centrum moci Podmanickí museli ešte niekoľko rokov počkať. Ako podriadený Alžbety sa Blažej Podmanický stal členom vojska Jána Jiskru z Brandýsa, známej armády bratríkov. V dlhotrvajúcej občianskej vojne spolu s českými a poľskými žoldniermi dobýval hrady a pustošil osady na Slovensku. Prívrženec kráľovskej moci sa v spoločnosti neviazaných mužov svojim spôsobom života a zvykmi začal na nerozoznanie podobať lúpežným rytierom. Keďže definitívne upevnenie panovníckej moci bolo v nedohľadne, počas bojov medzi habsburskou stranou a prívržencami domáceho rodu Huňadyovcov, sa Blažej venoval zveľaďovaniu rodovej dŕžavy. Napokon, podobne si počínala väčšina jeho druhov. Mnohí z nich už dávno zabudli, že nebojujú na vlastnú päsť. Blažejova priazeň k husitským žoldnierom bola spečatená jeho svatbou s vdovou po kapitánovi Mikulášovi Švidrigalovi. Blažej preto ostal v bratríckom vojsku aj po smrti Ladislava Pohrobka, keď sa bratríci z nájomných žoldnierov definitívne zmenili na samostatné vojenské teleso, presadzujúce vlastné ciele pod vedením Petra Axamita a Jána Talafúza. Historikom dodnes nie je jasné nakoľko konanie bratríkov ovplyvňovala husitská ideológia a nakoľko podľahli vplyvu prostého kódexu lúpežných žoldnierov. Nevyjasnenou teda ostáva aj otázka husitskej viery vo vzťahu k Podmanickovcom. Hoci nemáme doklady o priamom vplyve tejto herézy na vyznanie príslušníkov rodu, blízkosť jeho členov k českému kultúrnemu konterxtu je zjavná. V listinári Podmanických nájdeme viacero dokumentov v českom jazyku. Viacero majetkov rodu sa nachádzalo na Morave a napokon aj ich považské dŕžavy sa nachádzajú v blízkosti strategických priesmykov, ktoré spájajú Slovensko s jeho západným susedom. Uvoľnená atmosféra vpádov a rabovačiek sa však postupne stala minulosťou v prvých rokoch vlády energického Mateja Huňadyho, známejšieho pod menom Matej Korvín. Syn známeho turkobijcu Jána postupne porazil jednotky bratríkov a zjednotil krajinu. Keďže jeho cieľom bolo vytvorenie mocného štátu, nemohol si dovoliť premrhať taký bohatý ľudský potenciál, aký nesporne predstavovali v bojoch zocelení bratríci. Porazených a zajatých preto ochotne prijímal do svojich služieb. Mnohí bratríci doplnili v bojoch ustavične sa stenčujúce počty členov povestného Čierneho pluku. Blažej Podmanický prešiel do Matejovho tábora medzi poslednými, až v roku 1467, teda v roku dobytia poslednej bašty bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. V službách nového panovníka sa osvedčil ako odvážny bojovník počas vpádov na Moravu. Vďačný Matej mu za odmenu daroval usadlosť Hričov.
Ďalší z príslušníkov rodu, Blažej Podmanický (1420 - 1480), spojil svoj osud s kráľovnou Alžbetou a mladučkým Ladislavom Pohrobkom, synom predčasne zosnulého Albrechta Habsburského. Albrecht sa stal následníkom uhorského trónu v dôsledku dohody Habsburgovcov so Žigmundom Luxemburským, podľa ktorej vládu v krajine získa manžel jednej z jeho dcér. Keďže Podmanickovci patrili počas Žigmundovej vlády k jeho prívržencom, celkom prirodzene prešli do služieb jeho dcéry Alžbety. Priazeň panovníka z rodu Luxemburgovcov sa prejavila zväčšením a upevnením rodovej dŕžavy, z ktorej začalo vznikať viacmenej súvislé územie v oblasti stredného Považia medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Správa o získaní mocného Považskobystrického hradu v tomto období sú však falošné. Na opevnené centrum moci Podmanickí museli ešte niekoľko rokov počkať. Ako podriadený Alžbety sa Blažej Podmanický stal členom vojska Jána Jiskru z Brandýsa, známej armády bratríkov. V dlhotrvajúcej občianskej vojne spolu s českými a poľskými žoldniermi dobýval hrady a pustošil osady na Slovensku. Prívrženec kráľovskej moci sa v spoločnosti neviazaných mužov svojim spôsobom života a zvykmi začal na nerozoznanie podobať lúpežným rytierom. Keďže definitívne upevnenie panovníckej moci bolo v nedohľadne, počas bojov medzi habsburskou stranou a prívržencami domáceho rodu Huňadyovcov, sa Blažej venoval zveľaďovaniu rodovej dŕžavy. Napokon, podobne si počínala väčšina jeho druhov. Mnohí z nich už dávno zabudli, že nebojujú na vlastnú päsť. Blažejova priazeň k husitským žoldnierom bola spečatená jeho svatbou s vdovou po kapitánovi Mikulášovi Švidrigalovi. Blažej preto ostal v bratríckom vojsku aj po smrti Ladislava Pohrobka, keď sa bratríci z nájomných žoldnierov definitívne zmenili na samostatné vojenské teleso, presadzujúce vlastné ciele pod vedením Petra Axamita a Jána Talafúza. Historikom dodnes nie je jasné nakoľko konanie bratríkov ovplyvňovala husitská ideológia a nakoľko podľahli vplyvu prostého kódexu lúpežných žoldnierov. Nevyjasnenou teda ostáva aj otázka husitskej viery vo vzťahu k Podmanickovcom. Hoci nemáme doklady o priamom vplyve tejto herézy na vyznanie príslušníkov rodu, blízkosť jeho členov k českému kultúrnemu konterxtu je zjavná. V listinári Podmanických nájdeme viacero dokumentov v českom jazyku. Viacero majetkov rodu sa nachádzalo na Morave a napokon aj ich považské dŕžavy sa nachádzajú v blízkosti strategických priesmykov, ktoré spájajú Slovensko s jeho západným susedom. Uvoľnená atmosféra vpádov a rabovačiek sa však postupne stala minulosťou v prvých rokoch vlády energického Mateja Huňadyho, známejšieho pod menom Matej Korvín. Syn známeho turkobijcu Jána postupne porazil jednotky bratríkov a zjednotil krajinu. Keďže jeho cieľom bolo vytvorenie mocného štátu, nemohol si dovoliť premrhať taký bohatý ľudský potenciál, aký nesporne predstavovali v bojoch zocelení bratríci. Porazených a zajatých preto ochotne prijímal do svojich služieb. Mnohí bratríci doplnili v bojoch ustavične sa stenčujúce počty členov povestného Čierneho pluku. Blažej Podmanický prešiel do Matejovho tábora medzi poslednými, až v roku 1467, teda v roku dobytia poslednej bašty bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. V službách nového panovníka sa osvedčil ako odvážny bojovník počas vpádov na Moravu. Vďačný Matej mu za odmenu daroval usadlosť Hričov.
VEĽKÝ SYN BÁJNEHO OTCA
Už v prvej polovici 15. storočia sa rod Podmanických rozdelil na dve vetvy. Kým príslušníci prvej z nich, reprezentovaní Blažejom v službách Alžbety, cválali v šíkoch bratríkov, Ladislav Podmanický (nie je známy rok narodenia, umrel roku 1488), stavil svoj osud na kartu Huňadyovcov. Najprv bojoval pod velením Ladislava Huňadyho. Koncom päťdesiatych rokov 15. storočia uplatnil svoj vplyv v uhorskom sneme a prispel k zvoleniu Mateja Korvína za uhorského kráľa. Roku 1467 spolu s ním dobýjal posledný tábor bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. Po urputnom boji dal popraviť bratríckeho vodcu Jána Švehlu. Je celkom možné, že prílušníci dvoch vetiev rodu Podmanických stáli v niektorých bitkách proti sebe. Je zrejmé, že práve takéto paradoxné situácie napomohli urovnanie zmätkov v krajine. Ladislav ako dlhoročný bojovník v radoch Korvínových vojsk, bol dostatočnou zárukou spoľahlivosti Blažeja, ktorý sa aj vďaka nemu bezproblémovo a úspešne "zmenil stranu". V každom prípade, okolnosť, že práve Ladislav stál v rozhodujúcom boji na víťaznej strane, mala vplyv na pomer síl oboch vetiev rodu. Jednoznačne dominujúcou sa stala Ladislavova vetva. Blažejovi potomkovia dožili v zabudnutí na hričovskom panstve. Ladislav však úspešne pokračoval v kariére. Roku 1470 ho Matej Korvín menoval kapitánom Moravy, roku 1458 mu daroval Považský hrad. Podľa povesti ho však od panovníka a po dlhom boji s bývalým majiteľom získal už jeho otec Anton. O tomto Ladislavovom predkovi sa zachovalo málo vieryhodných informácií a tak sa stal vďačným objektom spriadačov napínavých príbehov. V povesti je prezentovaný ako silný, chudobný sedliak z Manína. Ako vieme, nie je to pravda. Sedliakmi Podmanickovci v Antonovom čase neboli už po niekoľko generácií. Povesť však kvôli napätiu potrebuje epickú skratku a tak "zhusťuje" udalosti viacerých časových období. Jej hrdina Anton tak v sebe spája črty Hadriána ako zakladateľa rodu s prvým majiteľom Považského hradu Ladislavom. O skutočných Antonových osudoch sa dozvedáme len nepriamo. Ladislav Podmanický dostal majetky ako odškodné za smrť svojho otca. Je teda pravdepodobné, že Anton zahynul násilnou smrťou v službách Huňadyovcov. Jeho syn priviedol rod k takému rozmachu, že sa stal predmetom ľudových rozprávaní.
Už v prvej polovici 15. storočia sa rod Podmanických rozdelil na dve vetvy. Kým príslušníci prvej z nich, reprezentovaní Blažejom v službách Alžbety, cválali v šíkoch bratríkov, Ladislav Podmanický (nie je známy rok narodenia, umrel roku 1488), stavil svoj osud na kartu Huňadyovcov. Najprv bojoval pod velením Ladislava Huňadyho. Koncom päťdesiatych rokov 15. storočia uplatnil svoj vplyv v uhorskom sneme a prispel k zvoleniu Mateja Korvína za uhorského kráľa. Roku 1467 spolu s ním dobýjal posledný tábor bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. Po urputnom boji dal popraviť bratríckeho vodcu Jána Švehlu. Je celkom možné, že prílušníci dvoch vetiev rodu Podmanických stáli v niektorých bitkách proti sebe. Je zrejmé, že práve takéto paradoxné situácie napomohli urovnanie zmätkov v krajine. Ladislav ako dlhoročný bojovník v radoch Korvínových vojsk, bol dostatočnou zárukou spoľahlivosti Blažeja, ktorý sa aj vďaka nemu bezproblémovo a úspešne "zmenil stranu". V každom prípade, okolnosť, že práve Ladislav stál v rozhodujúcom boji na víťaznej strane, mala vplyv na pomer síl oboch vetiev rodu. Jednoznačne dominujúcou sa stala Ladislavova vetva. Blažejovi potomkovia dožili v zabudnutí na hričovskom panstve. Ladislav však úspešne pokračoval v kariére. Roku 1470 ho Matej Korvín menoval kapitánom Moravy, roku 1458 mu daroval Považský hrad. Podľa povesti ho však od panovníka a po dlhom boji s bývalým majiteľom získal už jeho otec Anton. O tomto Ladislavovom predkovi sa zachovalo málo vieryhodných informácií a tak sa stal vďačným objektom spriadačov napínavých príbehov. V povesti je prezentovaný ako silný, chudobný sedliak z Manína. Ako vieme, nie je to pravda. Sedliakmi Podmanickovci v Antonovom čase neboli už po niekoľko generácií. Povesť však kvôli napätiu potrebuje epickú skratku a tak "zhusťuje" udalosti viacerých časových období. Jej hrdina Anton tak v sebe spája črty Hadriána ako zakladateľa rodu s prvým majiteľom Považského hradu Ladislavom. O skutočných Antonových osudoch sa dozvedáme len nepriamo. Ladislav Podmanický dostal majetky ako odškodné za smrť svojho otca. Je teda pravdepodobné, že Anton zahynul násilnou smrťou v službách Huňadyovcov. Jeho syn priviedol rod k takému rozmachu, že sa stal predmetom ľudových rozprávaní.
TRAJA MUŠKETIERI
Neúnavnou činnosťou v prospech panovníka Ladislav pripravil pôdu trom synom - Jánovi, Štefanovi a Michalovi. Každý z nich, hoci iným spôsobom, sa zapísal do uhorských dejín začiatku 16. storočia, každý z nich sa stal účastníkom vysokej politiky v mimoriadne rušnej dobe, keď sa rozhodovalo nielen o osudoch Uhorska, ale strednej Európy celkovo. Ján a Štefan Podmanicovci sa dali na duchovnú dráhu. Ján získal titul záhrebskho biskupa. V rokoch 1510 - 1512 bol bratislavským županom. Vzdelaný muž a schopný diplomat sa stal dôverným poradcom nerozhodného panovníka Vladislava Jagelonského, v dejinách známeho pod prezývkou kráľ Dobrze. Svoju vernosť potvrdil počas kráľovej choroby roku 1504, keď zabránil zvoleniu Jána Korvína za uhorského panovníka. Odsunul tak od méty najvyššej potomka rodu, ktorému jeho predkovia vďačili za mnoho. Traja bratia sa narodili do rušnej doby. Roku 1526 v bitke pri Moháči padol v boji s tureckým vojskom výkvet uhorskej šľachty. Mladý panovník Ľudovít Jagellonský sa na úteku utopil v močiari. O moc v krajine začala súperiť Osmanská ríša, predstaviteľ Habsburgovcov Ferdinand a vládca Sedmohradska Ján Zápoľský. Obaja kresťanskí vládcovia považovali za potrebné legitimizovať svoj nárok na trón pomazaním a korunovaním za sa uhorského panovníka. Obom s rovnakou ochotou vyhovel Štefan Podmanický (1480 - 1530), ktorý od roku 1512 pôsobil ako nitriansky biskup. Oboch uchádzačov o trón korunoval v Stoličnom Belehrade. Po dlhšom váhaní sa napokon priklonil na stranu Habsburgovcov - zrejme preto, že v oblasti jeho nitrianskeho pôsobiska nadobudli rozhodujúci vplyv. Na rozdiel od politickej obojakosti, vo veciach cirkevných bol neoblomný a stal sa jedným z prvých šíriteľov protireformácie na území Uhorska v čase, keď Lutherovo učenie u nás začínalo ešte len zapúšťať korene. Tretí z bratov, Michal, bol členom dvora Jagellonských. Slúžil ako komorník Ľudovíta Jagelovského, neskôr bol kapitánom kráľovej osobnej stráže. Hoci od narodenia trpel telesnou vadou, spolu s bratom Štefanom sa zúčastnil bitky pri Moháči, z ktorej sa však už nevrátil. Zostali po ňom tri dcéry a synovia Ján a Rafael.
Neúnavnou činnosťou v prospech panovníka Ladislav pripravil pôdu trom synom - Jánovi, Štefanovi a Michalovi. Každý z nich, hoci iným spôsobom, sa zapísal do uhorských dejín začiatku 16. storočia, každý z nich sa stal účastníkom vysokej politiky v mimoriadne rušnej dobe, keď sa rozhodovalo nielen o osudoch Uhorska, ale strednej Európy celkovo. Ján a Štefan Podmanicovci sa dali na duchovnú dráhu. Ján získal titul záhrebskho biskupa. V rokoch 1510 - 1512 bol bratislavským županom. Vzdelaný muž a schopný diplomat sa stal dôverným poradcom nerozhodného panovníka Vladislava Jagelonského, v dejinách známeho pod prezývkou kráľ Dobrze. Svoju vernosť potvrdil počas kráľovej choroby roku 1504, keď zabránil zvoleniu Jána Korvína za uhorského panovníka. Odsunul tak od méty najvyššej potomka rodu, ktorému jeho predkovia vďačili za mnoho. Traja bratia sa narodili do rušnej doby. Roku 1526 v bitke pri Moháči padol v boji s tureckým vojskom výkvet uhorskej šľachty. Mladý panovník Ľudovít Jagellonský sa na úteku utopil v močiari. O moc v krajine začala súperiť Osmanská ríša, predstaviteľ Habsburgovcov Ferdinand a vládca Sedmohradska Ján Zápoľský. Obaja kresťanskí vládcovia považovali za potrebné legitimizovať svoj nárok na trón pomazaním a korunovaním za sa uhorského panovníka. Obom s rovnakou ochotou vyhovel Štefan Podmanický (1480 - 1530), ktorý od roku 1512 pôsobil ako nitriansky biskup. Oboch uchádzačov o trón korunoval v Stoličnom Belehrade. Po dlhšom váhaní sa napokon priklonil na stranu Habsburgovcov - zrejme preto, že v oblasti jeho nitrianskeho pôsobiska nadobudli rozhodujúci vplyv. Na rozdiel od politickej obojakosti, vo veciach cirkevných bol neoblomný a stal sa jedným z prvých šíriteľov protireformácie na území Uhorska v čase, keď Lutherovo učenie u nás začínalo ešte len zapúšťať korene. Tretí z bratov, Michal, bol členom dvora Jagellonských. Slúžil ako komorník Ľudovíta Jagelovského, neskôr bol kapitánom kráľovej osobnej stráže. Hoci od narodenia trpel telesnou vadou, spolu s bratom Štefanom sa zúčastnil bitky pri Moháči, z ktorej sa však už nevrátil. Zostali po ňom tri dcéry a synovia Ján a Rafael.
NEPOKORNÍ SYNOVIA
Ján a Rafael boli po otcovej smrti vychovávaní strýkom Štefanom, ktorý ich priučil tajom obratnej diplomacie. Nasledovníci trojice vážených bratov sa v dôsledku rozháraných pomerov v krajine vydali trocha krivoľakejšou a dobrodružnejšou cestou. Z komorníkových synov a synovcov dvoch biskupov sa stali lúpežní rytieri. Tiene ich vplyvných príbuzných, verných panovníkových prívržencov však nad nimi držali ochrannú ruku. Bratia, podobne ako Bebekovci, lavírovali medzi nepriateľskými tábormi Habsburgovcov a Zápoľskovcov. Narozdiel od predošlých, však panovníci ich slovu verili a počítali s nimi. Títo dvaja viťúzi na rozdiel od svojho strýka presadzovali záujmy Jána Zápoľského. Keďže sa tak stalo už počas strýkovho života, môžeme v takejto politike Podmanickovcov vidieť pokus o hru na obe strany. Rod mal svojich zástancov v oboch táboroch. Bratia Podmanickovci teda udatne bránili Jána Zápoľského - hoci prevažná časť Považia bola od roku 1529 v moci habsburského generála Katzianera. Rodová dŕžava Podmanickovcov, ktorej centrom bol pevný Považskobystrický hrad však jeho moci odolala. Bratia privádzali habsburské vojsko do zúfalstva bleskovými výpadmi, počas ktorých spustošili Budatín a dokonca dokázali prejsť do protiútoku a dobyli okolie Lednice. V podstate sa stali neobmedzenými pánmi severnej polovice Trenčianskej stolice. Ich družina pozostávala z niekoľkých stoviek ozbrojencov a podnikali s ňou úspešné výpady až na Moravu a do Sliezska. V očiach jednoduchých ľudí sa stali symbolom odbojnej hrdosti a vzdoru. V tridsiatych rokoch 16. storočia sa bratia dostali do sporu s rodom rytierov Kostkovcov, vodca ktorého, Mikuláš Kostka, vehementne presadzoval reformáciu a stal sa kvôli zaberaniu katolíckych kostolov známy ako tyran kléru. Výpady Podmanikovcov voči nemu v mene katolíckej viery však neboli v súlade s reformačnou orientáciou Sedmohradska. Karta sa postupne začína obracať. Roku 1537 bratia dostali od Zápoľského za verné služby usadlosť vo Vesprímskej stolici v Sedmohradsku. Tu sa ich osudy rozišli. Ján (1500 - 1545) odišiel do Vesprímu, Rafael ostal na Považí. Obaja však zo svojich sídiel podnikali pustošivé nájazdy. Vyčíňaním bratov sa roku 1542 zaoberal uhorský snem. Podľa jeho rozsudku dostali bratia lehotu dvoch mesiacov na vrátenie neoprávnene získaných majetkov. Po vyriešení majetkových sporov s Kostkovcami požiadavky snemu akceptovali. Roku 1543 ich hrdé sídlo, Považskobystrický hrad, zachvátil skazonosný požiar. Rafael sa rozhodol pristúpiť k veľkorysej prestavbe. Vo vyhorenom sídle sa však cítil bezbranný a tak kvôli svojej bezpečnosti roku 1544 prisahal vo Viedni vernosť Ferdinandovi Habsburskému. Po zmierení s kráľovskou stranou a po Jánovej smrti roku 1545 žil v ústraní a zveľaďoval hrad i panstvo. Kráľovu dôveru si dokázal získať natoľko, že sa roku 1554 stal županom severnej časti Trenčianskej stolice. Pod vládou Habsburgovcov tak napokon v mieri spravoval územie, o ktoré ako lúpežný rytier bojoval. Rafael zomrel 23. februára 1558 vo veku 43 rokov. Jeho náhrobok sa nachádza v považskobystrickom kostole. Okrem početných historiek o výčinoch oboch bratov nám folklór zachoval i ľúbostný príbeh, zaznamenaný barónom Alojzom Medňanským v jeho cestopise Malebná cesta dolu Váhom.
Ján a Rafael boli po otcovej smrti vychovávaní strýkom Štefanom, ktorý ich priučil tajom obratnej diplomacie. Nasledovníci trojice vážených bratov sa v dôsledku rozháraných pomerov v krajine vydali trocha krivoľakejšou a dobrodružnejšou cestou. Z komorníkových synov a synovcov dvoch biskupov sa stali lúpežní rytieri. Tiene ich vplyvných príbuzných, verných panovníkových prívržencov však nad nimi držali ochrannú ruku. Bratia, podobne ako Bebekovci, lavírovali medzi nepriateľskými tábormi Habsburgovcov a Zápoľskovcov. Narozdiel od predošlých, však panovníci ich slovu verili a počítali s nimi. Títo dvaja viťúzi na rozdiel od svojho strýka presadzovali záujmy Jána Zápoľského. Keďže sa tak stalo už počas strýkovho života, môžeme v takejto politike Podmanickovcov vidieť pokus o hru na obe strany. Rod mal svojich zástancov v oboch táboroch. Bratia Podmanickovci teda udatne bránili Jána Zápoľského - hoci prevažná časť Považia bola od roku 1529 v moci habsburského generála Katzianera. Rodová dŕžava Podmanickovcov, ktorej centrom bol pevný Považskobystrický hrad však jeho moci odolala. Bratia privádzali habsburské vojsko do zúfalstva bleskovými výpadmi, počas ktorých spustošili Budatín a dokonca dokázali prejsť do protiútoku a dobyli okolie Lednice. V podstate sa stali neobmedzenými pánmi severnej polovice Trenčianskej stolice. Ich družina pozostávala z niekoľkých stoviek ozbrojencov a podnikali s ňou úspešné výpady až na Moravu a do Sliezska. V očiach jednoduchých ľudí sa stali symbolom odbojnej hrdosti a vzdoru. V tridsiatych rokoch 16. storočia sa bratia dostali do sporu s rodom rytierov Kostkovcov, vodca ktorého, Mikuláš Kostka, vehementne presadzoval reformáciu a stal sa kvôli zaberaniu katolíckych kostolov známy ako tyran kléru. Výpady Podmanikovcov voči nemu v mene katolíckej viery však neboli v súlade s reformačnou orientáciou Sedmohradska. Karta sa postupne začína obracať. Roku 1537 bratia dostali od Zápoľského za verné služby usadlosť vo Vesprímskej stolici v Sedmohradsku. Tu sa ich osudy rozišli. Ján (1500 - 1545) odišiel do Vesprímu, Rafael ostal na Považí. Obaja však zo svojich sídiel podnikali pustošivé nájazdy. Vyčíňaním bratov sa roku 1542 zaoberal uhorský snem. Podľa jeho rozsudku dostali bratia lehotu dvoch mesiacov na vrátenie neoprávnene získaných majetkov. Po vyriešení majetkových sporov s Kostkovcami požiadavky snemu akceptovali. Roku 1543 ich hrdé sídlo, Považskobystrický hrad, zachvátil skazonosný požiar. Rafael sa rozhodol pristúpiť k veľkorysej prestavbe. Vo vyhorenom sídle sa však cítil bezbranný a tak kvôli svojej bezpečnosti roku 1544 prisahal vo Viedni vernosť Ferdinandovi Habsburskému. Po zmierení s kráľovskou stranou a po Jánovej smrti roku 1545 žil v ústraní a zveľaďoval hrad i panstvo. Kráľovu dôveru si dokázal získať natoľko, že sa roku 1554 stal županom severnej časti Trenčianskej stolice. Pod vládou Habsburgovcov tak napokon v mieri spravoval územie, o ktoré ako lúpežný rytier bojoval. Rafael zomrel 23. februára 1558 vo veku 43 rokov. Jeho náhrobok sa nachádza v považskobystrickom kostole. Okrem početných historiek o výčinoch oboch bratov nám folklór zachoval i ľúbostný príbeh, zaznamenaný barónom Alojzom Medňanským v jeho cestopise Malebná cesta dolu Váhom.
Miloš Ferko
Článok prevzatý zo stránky: http://www.historickarevue.com/?id=archiv_16
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára