Náš kráľ Karol Robert a rytier magister Donč
V roku 1301 umrel uhorský kráľ Ondrej III. Arpádovská dynastia tým vymrela po meči. Možno to čitateľa prekvapí, ale Ondrej III. bol, okrem Mateja Korvína v 15. storočí, posledným uhorským kráľom maďarskej národnosti. Až do roku 1918 sa potom na uhorskom tróne striedali dvaja Francúzi a jedna Francúzka, Luxemburčan, dvaja Poliaci a veľa Nemcov. Karol Robert, Žigmund Luxemburgský, Jagelovci či Habsburgovci boli práve tak našimi kráľmi, ako kráľmi Rumunov, Chorvátov, Nemcov, či Maďarov. Tento úvod som považoval za potrebný na vysvetlenie slov „náš kráľ“ v titulku príspevku.
Smrťou Ondreja III. začalo v Uhorsku dvadsaťročné obdobie anarchie a občianskych vojen. Uhorská šľachta medzi sebou dlho bojovala o to, kto má byť Ondrejovým nástupcom. Najvplyvnejším uhorským magnátom bol Matúš Čák Trenčiansky – pôvodom sedmohradský Rumun. Ten presadzoval na uhorský trón syna českého kráľa Václava II. – Václava III. Uchádzačom o trón bol neskôr aj bavorský vojvoda Oto III. V roku 1307 však vyhral nástupnícke boje Karol Robert z Anjou, ktorý bol v rokoch 1308 a 1310 s podporou pápeža korunovaný za uhorského kráľa. Nemal ale podporu najmocnejšieho magnáta – Matúša Čáka, ktorý ovládal Slovensko a správal sa ako jeho nezávislý panovník. Karol Robert z Anjou ho preto v roku 1310 zbavil hodnosti palatína – akéhosi vtedajšieho predsedu vlády.
V našej národnej mytológii vystupuje Matúš Čák ako pozitívna postava, dokonca ako akýsi slovenský minikráľ. V skutočnosti to bol gauner a výpalník. Zabával sa okrem iného tým, že plienil kláštory a mestá, ktoré neboli na jeho strane. Bol preto niekoľkokrát exkomunikovaný z cirkvi, čo bol najťažší trest, aký mohol vtedy politika postretnúť. Matúš Čák ťažil z anarchie, ktorá vládla v Uhorsku. Vyhovovalo mu, že Uhorsko počas nástupníckych vojen nebolo „právnym štátom“, pretože mu to ako silnému umožňovalo robiť si, čo len chcel. Aj po korunovácii Karola Roberta sa preto snažil udržať obdobie anarchie čo najdlhšie. Karol Robert sa, naopak, snažil obnoviť v krajine poriadok a nastoliť normálne – mierové pomery.
V roku 1312 sa odohrala známa bitka pri Rozhanovciach, v ktorej šľachtický rod Omodejovcov podporovaný Matúšom Čákom utrpel rozhodujúcu strategickú porážku od vojsk Karola Roberta. V učebniciach dejepisu sme sa učili, aká to bola škoda, že posily Matúša Čáka dorazili do Rozhanoviec neskoro. Chvalabohu, že prišli neskoro! Po bitke v Rozhanovcach sa totiž postupne Karolovi Robertovi darilo konsolidovať pomery v krajine. V tejto bitke bojoval na kráľovej strane rytier magister Donč, ktorý bol slovenského pôvodu. Donč sa stal v roku 1313 zvolenským veľžupanom. V rokoch 1313 až 1321 sa Dončovi podarilo postupne zmenšovať územie pod kontrolou Matúša Čáka a po jeho smrti v roku 1321 nastal v Uhorsku a najmä na Slovensku konečne pokoj a poriadok.
V nasledujúcich dvadsiatich rokoch sa mohol Karol Robert konečne venovať rozvoju krajiny. Uhorsko pod jeho vedením sa stalo jednou z najprosperujúcejších krajín Európy. Najpriemyselnejšou časťou Uhorska sa stalo Slovensko. V konsolidácii krajiny Karolovi Robertovi výrazne napomáhal rytier Donč, ktorý bol iniciátorom väčšiny kráľových reforiem týkajúcich sa Slovenska. Donč podporoval rozvoj baníctva a miest. Zakladal nové mestečká a osady. Obyvateľov Kremnice, Martina, Slovenskej Ľupče a Ružomberka dokonca oslobodil od poddanských povinností. Rytier Donč bol aj významným mecenášom, postavil 8 kostolov v slovenských obciach a minimálne 13 kostolov (napríklad v Martine a B. Bystrici) nechal prestavať vo vtedy modernom gotickom štýle. O vplyve rytiera Donča na udalosti vo vtedajšom Uhorsku svedčí aj fakt, že ho Karol Robert v roku 1323 poveril vedením uhorskej delegácie u pápeža. Funkciu zvolenského veľžupana s právomocou aj nad Liptovom, Oravou a Turcom zastával Donč až do roku 1337. Potom bol až do svojej smrti (asi 1349) komárňanským županom.
Karol Robert troma banskými zákonmi umožnil neuveriteľný rozvoj tohto odvetvia na Slovensku. Zaviedol novú zlatú menu – kremnické zlaté dukáty, ktoré boli po florentských dukátoch najrešpektovanejšou menou vtedajšej Európy. V roku 1335 usporiadal vo Visegráde summit troch kráľov – uhorského Karola Roberta, poľského Kazimíra Veľkého a českého Jána Luxemburgského. Ako inšpirácia týmto summitom sa po roku 1989 vytvorila tzv. V3, neskôr V4 tvorená Českom, Maďarskom, Poľskom a Slovenskom. Po spomínanom Visegrádskom summite v roku 1335 nastal v Strednej Európe nebývalý rozvoj obchodu, z ktorého profitovalo najmä Slovensko – obchodné cesty nemeckých a českých kupcov do Uhorska viedli potom najmä cez Slovensko. Karol Robert im totiž udelil „daňové prázdniny“, a tak bolo pre nich výhodnejšie opustiť tradičné obchodné cesty smerujúce cez Viedeň.
V roku 1300, keď sa Karol Robert pokúsil o svoju prvú korunováciu za uhorského kráľa, prichádzal do zbedačenej krajiny rozvrátenej anarchiou. Keď v roku 1342 umrel, jeho nástupca Ľudovít Veľký nastupoval na trón prosperujúcej a medzinárodne rešpektovanej krajiny. Vďaka Karolovi Robertovi zažilo Uhorsko a najmä Slovensko v štrnástom storočí svoj „zlatý stredoveký vek“, ktorý trval až do smrti Ľudovíta Veľkého v roku 1382. O náklonnosti Anjuovcov Slovákom svedčí aj fakt, že v roku 1381 udelil Ľudovít Veľký žilinským Slovákom privilégium, podľa ktorého mali Slováci a Nemci v Žiline paritné zastúpenie v mestskej rade. Žilinský richtár sa volil striedavo z Nemcov a Slovákov.
Na základe vyššie uvedeného si dovoľujem čitateľovi navrhnúť, aby sme z „tisícročného útlaku Slovákov v Uhorsku“ odpočítali štrnáste storočie a do budúcnosti používali tvrdenie o maximálne „deväťstoročnom útlaku Slovákov v Maďarsku“. Alebo, viete čo, nepoužívajme už tú historickú hlúposť o stáročnom útlaku Slovákov v Uhorsku vôbec. Je síce vhodná na dokazovanie toho, že nám Maďari stáročia krivdili. Súčasne nám však nepravdivo podsúva, že sme my Slováci neschopní úbožiaci, ktorí si nechali tisíc rokov krivdiť a nedokázali proti tomu nič urobiť. Nie je to pravda. Uhorsko bolo v stredoveku našou vlasťou a Slovákom sa v nej minimálne v štrnástom storočí darilo.
Autor článku: Milan Krajniak
Zdroje: Lexikón slovenských dejín a Osobnosti našej minulosti od L. Zrubca
Článok prevzatý zo stránky: http://www.inzine.sk/article.asp?art=7062
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára