utorok, 6. decembra 2011

Bosniakovci


Barón Tomáš Bosniak a palatín Fraňo Vešeléni
Úspešní politici slovenských dejín

Životy Tomáša Bosniaka a Fraňa Vešeléniho stelesňujú všetko, čím žila uhorská politika v 17. storočí: boj proti Turkom aj proti Habsburgovcom. Politické dejiny Uhorska sa od roku 1526 až do roku 1683 takmer úplne kryjú s dejinami Slovenska. Bratislava bola hlavným mestom Uhorska, v ktorom 250 rokov korunovali uhorských kráľov. Málokto vie, že Bratislava bola hlavným mestom Uhorska dvojnásobne dlhšie obdobie ako Budapešť.
Po porážke uhorských vojsk v bitke s Turkami pri Moháči v roku 1526 a smrti kráľa Ľudovíta II. sa situácia v Uhorsku na 150 rokov výrazne zmenila. Centrálnu časť Uhorska okupovali Turci. Východná časť Uhorska – Sedmohradsko (dnešné Rumunsko na západ od Karpát) – zostala autonómne pod kontrolou uhorskej protestantskej šľachty maďarského a rumunského pôvodu. Slovensko tvorilo v tom čase tzv. kráľovské Uhorsko. Boli sme od roku 1526 až do roku 1683 hranicou západnej civilizácie. Slovensko bolo vystavené tlaku Turkov z juhu a súčasne na Slovensku prebiehala viac ako sto rokov prerušovaná občianska vojna medzi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou.

Tomáš Bosniak sa narodil v Bratislave pravdepodobne v roku 1572. Už ako chlapec bojoval proti Turkom a v roku 1602 sa stal husárskym kapitánom. Stal sa hradným kapitánom Fiľakovského, Šurianskeho aj Novozámockého hradu. V roku 1604 vypuklo v Uhorsku prvé veľké protihabsburgské povstanie pod vedením sedmohradského veľmoža Štefan Bočkaja. Ten si za svojho hlavného hajtmana vybral práve Tomáša Bosniaka. Keď sa cisár Rudolf II. dozvedel o Bosniakovom pridaní sa k povstalcom, nechal obsadiť Bosniakove hrady. Už v apríli a máji 1605 ich Bosniak dobyl naspäť. V júni toho roku tiahol na čele šesťtisícovej povstaleckej armády na Moravu proti Rudolfovým vojskám, bol však prinútený ustúpiť naspäť na Slovensko. Piateho septembra vyjednal mier s ostrihomským pašom Sinánim. Bočkajovo vojsko v roku 1605 obsadilo celé Slovensko. Cisár preto vo februári 1606 uzavrel s povstalcami mier. Tomáš Bosniak bol členom habsburgskej delegácie, ktorá 11. septembra 1606 uzavrela s Turkami tzv. Žitavský mier, ktorým sa skončila 15-ročná vojna medzi Habsburgovcami a Turkami. Mier bol podpísaný na 20 rokov.
Na znak zmierenia bol Tomáš Bosniak cisárom Rudolfom II. pozvaný na uhorský snem v roku 1607. Nový uhorský kráľ Matej ho vymenoval za baróna a za hlavného župana Tekovskej župy – územia najviac ohrozovaného Turkami. Ďalší uhorský kráľ Ferdinand II. vymenoval Bosniaka za hlavného kráľovského ceremoniára a za hlavného hornouhorského kapitána – čiže vojenského veliteľa Slovenska. Bosniak však túto funkciu neprijal. Poslednou vojenskou výpravou Tomáša Bosniaka bolo potlačenie sedliackeho povstania v roku 1632. V decembri roku 1634 Tomáš Bosniak zomiera a 4. júna 1635 bol usporiadaný jeho štátny pohreb v Nitre. V jeho pozostalosti bolo okrem Šurianskeho, Novozámockého a Fiľakovského hradu viac ako 100 miest, obcí a osád, niekoľko desiatok majetkov v župných mestách a majetok na Morave.
Tomáš Bosniak zachoval po sebe niekoľko listov písaných po slovensky. Jeho deti boli vychovávané po slovensky. Syn Štefan sa stal Nitrianskym biskupom a jeho dcéra Žofia je známou slovenskou kandidátkou na svätorečenie (jej telo sa ani po takmer 400 rokoch po smrti nerozložilo, čo je pri procese kanonizácie jedným z podkladov pre uznanie svätosti). A práve Žofia sa v roku 1629 stala manželkou Fraňa Vešeléniho, v tom čase cisárskeho dôstojníka. Manželia dostali od panovníka ako dar Strečniansky hrad.
Vešeléni sa stal po Bosniakovej smrti hlavným uhorským kapitánom. Bol lojálny k cisárovi a ubránil Slovensko proti viacerým útokom Turkov. V čase povstania Juraja I. Rákocziho (1644) zostal verný cisárovi Ferdinandovi III. a dobyl od povstalcov Muránsky hrad. V roku 1655 sa stal uhorským palatínom. F. Vešeléni bol jedným z veliteľov cisárskej armády, ktorá porazila v roku 1664 pri Sv. Gottharde Turkov, a tým zastavila ich ťaženie na Viedeň. Cisár Leopold po tejto bitke uzavrel s Osmanskou ríšou mier. Vešelénimu a uhorskej šľachte sa však podpísanie mieru nepáčilo, pretože chceli pokračovať v boji – Turci totiž rok predtým obsadili napríklad aj Nové Zámky – Vešeléniho dŕžavu. V roku 1666 preto začal Vešeléni organizovať ďalšie protihabsburgské sprisahanie, ktoré v histórii nesie jeho meno. Na jar 1667 však Vešeléni umrel. Možno to bolo preňho aj lepšie, pretože v roku 1670 dvaja z vodcov sprisahania, P. Zrínsky a F. Frankopán, zradili sprisahancov a v roku 1671 mimoriadny súd odsúdil vyše 200 šľachticov na úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu majetkov. P. Zrínsky a F. Frankopán boli v tom istom roku popravení.
Osobný život Vešeléniho už nebol taký úctyhodný. Pri snahe dobyť Muránsky hrad sa zamiloval do jeho hradnej pani Márie Sečianskej, dokonca k nej chodil na zálety aj počas obliehania Muránskeho hradu. Jeho manželka Žofia sa preto utrápila na smrť. Hneď po dobytí Muránskeho hradu si Vešeléni vzal Sečiansku za manželku a žil s ňou až do svojej smrti. Mária Sečianska bola za účasť vo Vešeléniho sprisahaní zbavená majetku a koniec života strávila v nemilosti.
Tomáš Bosniak a Fraňo Vešeléni boli významnými vojenskými veliteľmi a stratégmi obdobia protitureckých vojen. Nie je známa ani jediná vojenská protiturecká výprava, v ktorej by utrpeli porážku. V Budapešti je po Bosniakovi pomenované námestie (samozrejme - ako Bosnyak tér). Na Slovensku o Tomášovi Bosniakovi či o Fraňovi Vešelénim nikto nevie. Je to nepochopiteľné aj preto, lebo Tomáš Bosniak sa k svojmu slovenskému pôvodu priamo hlásil a minimálne deti Fraňa Vešeléniho z prvého manželstva so Žofiou boli vychovávané po slovensky. Šľachtici slovenského pôvodu zohrávali v sedemnástom storočí v uhorskej politike úplne rovnocennú rolu so šľachticmi maďarského či nemeckého pôvodu. Kto by si o nepravdivosti mýtu o „tisícročnom útlaku Slovákov“ stále nebol celkom istý, nech skúsi odpovedať na jednoduchú otázku: Ako sme mohli trpieť pod maďarským útlakom v čase protitureckých vojen, keď terajšie Maďarsko (kde žila veľká väčšina Maďarov) bolo 150 rokov pod tureckou nadvládou a na Slovensku – teda v kráľovskom Uhorsku – žila veľká väčšina Slovákov? 

Autor článku: Milan Krajniak


Článok prevzatý zo stránky http://www.inzine.sk/article.asp?art=7143

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára