streda, 6. júna 2012

Ľudovít Štúr: Neopúšťajme sa


Najväčšia osobnosť Slovenského národa v 19. storočí  Ľudevít Velislav Štúr v roku 1846 v Slovenskích národních novinách napísal tento poučný a povzbudzujúci článok, v ktorom vyzdvihuje význam Slovenských osobností v dejinách Uhorska. Prinášame z neho úryvok:

"Vlasť naša má viacej národov; jeden z hlavných národov sme my, na zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení. Od základu a sporiadania terajše j vlasti našej prežívame my tu, a nielen prežívame, lež môžeme smelo vyznať, prežili sme všetky tieto časy pre vlasť našu čestne, vydobudli sme si mnohé o ňu zásluhy a hodnými sme sa stali tých dobrodení, ktoré vlasť naša nám dáva, dáva a jako pevne veríme, i naďalej dávať bude. Nie je to vec ľahkovážna, je to vec do pováženia: národ slovenský v Uhorsku! Pozri, kto chceš, do histórie vlasti tejto: či nezapísali sme na každom jej liste naše skutky, naše činy a s nimi tam naše mená? Len rozostri a rozlož tieto listy a uvidíš tam všade znaky života nášho, našu usilovnosť, našu pilnosť, našu pracovitosť, uvidíš tam všade mená našich mužov, uvidíš tam všade pomníky života nášho. Či nehovoril duch kresťanský k národom, čo sa na zem túto preniesli a tuná usadili, ústami slovenskými? Či nebol to muž z nášho rodu, čo prijal do cirkvi Kristovej prvého kráľa krajiny tejto? Či nezvŕtal sa meč slovenský a neskrotil pobúrené pohanstvo oproti cirkvi Kristovej? Čí duch skrotil túlavých a sem i tam rabujúcich surovcov? Čí duch ich priviedol na pevné sedaliská a čia ruka naučila surových týchto bojovníkov miesto lúpeže žiť z orby v pokoji? Čia ruka viedla pluh po zemi tejto zarastlej a pripravila rodinám bytoviská a národom krajiny tejto postať pevnejšiu? Všetko toto sú stĺpy života slovenského v krajine nad kráľovským Dunajom, stĺpy, na ktorých ako na pyramídach hieroglyfmi, tak na nich písmom živým zaznačený je život a vybitý duch náš. A či junáctvo z nášho rodu necedilo krv, kedykoľvek surma vojenská sa schytila, za krajinu našu a nevykúpilo ju rodu svojmu? Tam pod Belehradom mohyly by si nasypal velikánske nad kosťami našich junákov, pod Belehradom, ktorý dostriekala krv padajúcich i víťazných junákov našich: "Belehrad, Belehrad, v tureckom pomedzi, Nejednej mamičky synáček tam leží, Ktorý dostrieľaný, ktorý dorúbaný, Ktorý, nebožiatko, koňmi došliapaný" ozýva sa i teraz ešte pieseň naša ná­ rodná pod Tatrou, v ktorej žijú skutky národa. Z ktorého rodu povstalo toľko hláv múdrych, umných, učených, ktoré vodievali predok vo veciach cirkevných i občianskych a pokryli zásluhami pamiatku svoju v krajine našej - či sú nie naši Lodomerovci, Dudičovci, Thurzovci, Belovci, Prayovci, Rybínovci a iní bez počtu? Čia vernosť a oddanosť prevýšila našu ku vlasti tejto?

Máme teda veľké zásluhy o vlasť túto, o vlasť, ktorej sme od století verní pracovníci, verní synovia! Kde ale povinovatosti dobre sú vybavené, tam sú aj práva, a nám, ktorí sme verne vykonali povinovatosti naše, kto by chcel a mohol odriecť právo? To, čo sme vykonali, vykonali sme ako národ slovenský, to, čo žiadať môžeme, to, čo nám po práve prislúcha, prislúcha nám ako národu tomuto. Ten duch národa nášho, tak hlboko prejatý učením Kristovým, ten duch zvestoval zemi tejto a národom na nej zhromaždeným Božské to učenie; ten duch, národu tomuto vlastný, pokojný, práce pilný, veľkých namáhaní schopný, ten duch krotil mravy surové; tie ruky nie lúpiť, ale ťažko zo zeme živnosť vydobývať spôsobné,, tie ruky mozoľné viedli lemeš a pluh po hrudistej zemi tejto, tie ruky počiarali brázdami pustatinu tú zapustlú, ten duch, národu nášmu vlastný, hlboko-umný, ten hovoril v múdrosti Lodomerovej, vo výrečnosti Dudičovej, v rozsúdnosti Thurzove j, pilnosti a hlbokomyseľnosti Prayovej, Belovej a iných nepočetných, ten duch, keď príde na vec veľkú, keď ide o veci sväté, sebazaprenia a obetí najschopnejší, ten vysielal rady synov našich, aby padali za zem matku a vylievali za ňu krv vernú, krv drahú, ten duch viedol ich k zástavám, pod ktorými vydobývali slávu zemi tejto. Áno, na vnuknutie tohoto ducha robili a vykonali sme to, čo sme robiť a vykonať povinnosť mali, na vnuknutie jeho stáli sme čestne v rade synov vlasti, duchu teda tomuto patrí uznanie a patrí uznanie národu tomu podľa jeho ducha, ktorým oduševnený vykonal veci tieto. Máme teda právo žiadať, aby sa nám to, čo je nášho ducha, zachovalo, aby sa nám to nevytrhovalo, a tento duch žije v mravoch, v zvykoch, obyčajoch našich zdedených, žije v reči, národnosti našej starootcovskej, ten duch bystrý a hlboko pohnutý žiada si vzdelanosť, túži po nej z celej vrúcnosti a žiada si rovné, ako iný, práva, rovnú, ako iný, slobodu. Nieto vznešenejšieho a šľachetnejšieho túženia v národoch nad tieto a tam aj všade, kde sa hodnosť ľudská uznáva, podporujú a napomáhajú túžby tieto."

Orgoň

Slovenskje národňje novini, 54. číslo, 3. február 1846


Prevzaté z:   http://www.stur.sk/clanky/7cl1.htm


1 komentár:

  1. Ľudovít Štúr: "Vlasť naša má viacej národov; jeden z hlavných národov sme my, na zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení…. Nie je to vec ľahkovážna, je to vec do pováženia: národ slovenský v Uhorsku!“ Slovenský názov Uhorsko pokrýval zem v kruhu troch veľhôr: Karpaty, Dinarides a Alpy. Avšak, podľa vedúceho Hist. ústavu Matice slovenskej, I. Mrvu, Maďari tu boli pred Slovenmi a vraj podľa ich mien Ongri, Vengri a Ugri dali tejto zemi názov Uhorsko. Nevšímol si však, že Maďari vo svojom slovníku názov Uhorsko vôbec nemajú.

    OdpovedaťOdstrániť