1675 - Štatút cechu súkenníkov Malinovo

Zborník MSS 1901

Ján - kronikár kráľa Ľudovíta Veľkého

Ďalším významným Slovákom z obdobia vrcholného stredoveku bol Ján zo Šarišských Sokoloviec, šľachtic a kronikár kráľa Ľudovíta Veľkého, ktorý žil a pôsobil na kráľovskom dvore v 14. storočí. Prinášam Vám o ňom článok od významného slovenského historika Jána Lukačku, ktorý vyšiel v zborníku Ján Jessenius, Slováci na panovníckych dvoroch, Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie, ktorá sa konala 13.-14. 9. 2011 v Martine. Celý článok najdete na tejto adrese.

"Ján, syn Mikuláša zo Šarišských Sokoloviec, sa narodil niekedy v rokoch 1320 – 1325. Už jeho otec slúžil v mladom veku na kráľovskom dvore ako páža, a preto získal prezývku „Apród“. Za verné služby kráľ Karol Róbert odmenil Mikuláša už roku 1313 donáciou majetku Totsolmus (Šarišské  Sokolovce), ktoré dovtedy patrili k Šarišskému hradu. Mikuláš sa však v lehote jedného roku nenechal uviesť do držby darovaného majetku a donácia stratila platnosť, čo bol frustrujúci zážitok pre celú  rodinu. Keďže Mikuláš mal viacero synov, rozhodol, aby sa syn Ján dal na duchovnú dráhu. 

Nadaný klerik sa vďaka sprostredkovaniu príbuzných dostal roku 1344 do kráľovskej kancelárie najskôr ako pisár a neskôr sa vďaka schopnosti koncipovať stredoveké listiny stal notárom. Je celkom isté, že sprevádzal kráľa Ľudovíta I. na jeho ceste do Talianska. Roku 1358 ho ostrihomský arcibiskup Mikuláš prijal za kancelára a zároveň sa stal kanonikom Ostrihomskej kapituly. Keďže ostrihomskí arcibiskupi boli zároveň hlavnými kráľovskými kancelármi, notár Ján sa pohyboval na kráľovskom dvore. Tu získal základné literárnohistorické znalosti. Aby bol v kráľovej blízkosti, roku 1363 si kúpil dom vo Visegráde a zrejme v tomto čase nadobudol aj univerzitné vzdelanie a stal sa vikárom arcibiskupa (zástupcom) pre veci duchovné. 

Od roku 1364 sa stal špeciálnym kaplánom kráľa Ľudovíta a zostal ním až do kráľovej smrti roku 1382. Z tejto jeho funkcie vyplýva doslova dôverný vzťah medzi kráľom a jeho kronikárom. Už v priebehu 60. rokov začal koncipovať prvé kapitoly svojej kroniky, ktoré opisovali vojenské výpravy kráľa Ľudovíta. V nich celkom prirodzene mierne idealizuje svojho pána a predstavuje ho ako vzor rytierskeho panovníka. Prvá časť kroniky bola na kráľovskom dvore priaznivo prijatá a magister Ján získal od kráľa potvrdenie svojich dedičných práv na rodové majetky, čo samozrejme platilo aj pre jeho najbližších príbuzných. Po smrti arcibiskupa Mikuláša Keseiho roku 1366 dočasne prestal byť vikárom a nepôsobil ani v kráľovskej kancelárii. Jeho kvality však znovu využil nový kancelár záhrebský biskup Demeter a magister Ján sa roku 1376 znovu vrátil do kráľovskej kancelárie a o 3 roky neskôr sa stal opätovne aj arcibiskupským vikárom. 

V listinných prameňoch kronikár Ján vystupuje iba do roku 1383. Aj napriek vysokému veku bol v relatívne dobrej kondícii a v priebehu 80. rokov pracoval na dokončení druhej časti svojho diela.  O posledných rokoch života kronikára Jána vieme pomerne málo. Zastával hodnosť tîrnavského archidiakona, čo ho nútilo zdržiavať sa vo vzdialenom Sedmohradsku. 

Málo známym prameňom, ktorý spresňuje dátum jeho úmrtia a osvetľuje aj kde sa to mohlo stať, je listina kráľa Žigmunda Luxemburského vydaná v Budíne 7. mája 1395. Kráľ v nej nariaďuje predstaviteľom Abovskej župy, aby prešetrili sťažnosť Mikuláša, synovca kronikára Jána zo Šarišských Sokoloviec na Ladislava syna Povšu z Chraste. Ten sa po smrti ctihodného pána Jána, archidiakona z Kükülő (dnes Tîrnava), čo sa stalo pred 10. decembrom 1394, falošne vydával za jeho príbuzného. Dňa 10. decembra 1394 prišiel spomínaný Ladislav do Košíc a tu podvodne získal skrinku s cennosťami , ktorú tu zanechal magister Ján u tunajšieho mešťana Mikuláša Kruolu. Násilne ju vylomil a vzal z nej 700 zlatých, 2 strieborné džbány a ďalšie cennosti. Okrem toho spomínaný Ladislav vzal aj viaceré listiny týkajúce sa rodových majetkov sťažovateľa. Z kontextu celého sporu jasne vyplýva, že kronikár Ján zo Šarišských Sokoloviec strávil posledné dni svojho života v rodnom kraji, teda v Šarišských Sokolovciach. Ladulu s osobnými vecami, ktorú nosil stále so sebou, zrejme ešte pred odchodom do Šariša nechal v úschove u košického mešťana Mikuláša Kruolu.

Preto je celkom možné, že skončil tam, kde uzrel svetlo sveta krátko pred 10. decembrom 1394."

Dr. Ján Lukačka

Ľudovít Štúr: Neopúšťajme sa

Najväčšia osobnosť Slovenského národa v 19. storočí  Ľudevít Velislav Štúr v roku 1846 v Slovenskích národních novinách napísal tento poučný a povzbudzujúci článok, v ktorom vyzdvihuje význam Slovenských osobností v dejinách Uhorska. Prinášame z neho úryvok:

"Vlasť naša má viacej národov; jeden z hlavných národov sme my, na zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení. Od základu a sporiadania terajše j vlasti našej prežívame my tu, a nielen prežívame, lež môžeme smelo vyznať, prežili sme všetky tieto časy pre vlasť našu čestne, vydobudli sme si mnohé o ňu zásluhy a hodnými sme sa stali tých dobrodení, ktoré vlasť naša nám dáva, dáva a jako pevne veríme, i naďalej dávať bude. Nie je to vec ľahkovážna, je to vec do pováženia: národ slovenský v Uhorsku! Pozri, kto chceš, do histórie vlasti tejto: či nezapísali sme na každom jej liste naše skutky, naše činy a s nimi tam naše mená? Len rozostri a rozlož tieto listy a uvidíš tam všade znaky života nášho, našu usilovnosť, našu pilnosť, našu pracovitosť, uvidíš tam všade mená našich mužov, uvidíš tam všade pomníky života nášho. Či nehovoril duch kresťanský k národom, čo sa na zem túto preniesli a tuná usadili, ústami slovenskými? Či nebol to muž z nášho rodu, čo prijal do cirkvi Kristovej prvého kráľa krajiny tejto? Či nezvŕtal sa meč slovenský a neskrotil pobúrené pohanstvo oproti cirkvi Kristovej? Čí duch skrotil túlavých a sem i tam rabujúcich surovcov? Čí duch ich priviedol na pevné sedaliská a čia ruka naučila surových týchto bojovníkov miesto lúpeže žiť z orby v pokoji? Čia ruka viedla pluh po zemi tejto zarastlej a pripravila rodinám bytoviská a národom krajiny tejto postať pevnejšiu? Všetko toto sú stĺpy života slovenského v krajine nad kráľovským Dunajom, stĺpy, na ktorých ako na pyramídach hieroglyfmi, tak na nich písmom živým zaznačený je život a vybitý duch náš. A či junáctvo z nášho rodu necedilo krv, kedykoľvek surma vojenská sa schytila, za krajinu našu a nevykúpilo ju rodu svojmu? Tam pod Belehradom mohyly by si nasypal velikánske nad kosťami našich junákov, pod Belehradom, ktorý dostriekala krv padajúcich i víťazných junákov našich: "Belehrad, Belehrad, v tureckom pomedzi, Nejednej mamičky synáček tam leží, Ktorý dostrieľaný, ktorý dorúbaný, Ktorý, nebožiatko, koňmi došliapaný" ozýva sa i teraz ešte pieseň naša ná­ rodná pod Tatrou, v ktorej žijú skutky národa. Z ktorého rodu povstalo toľko hláv múdrych, umných, učených, ktoré vodievali predok vo veciach cirkevných i občianskych a pokryli zásluhami pamiatku svoju v krajine našej - či sú nie naši Lodomerovci, Dudičovci, Thurzovci, Belovci, Prayovci, Rybínovci a iní bez počtu? Čia vernosť a oddanosť prevýšila našu ku vlasti tejto?

Máme teda veľké zásluhy o vlasť túto, o vlasť, ktorej sme od století verní pracovníci, verní synovia! Kde ale povinovatosti dobre sú vybavené, tam sú aj práva, a nám, ktorí sme verne vykonali povinovatosti naše, kto by chcel a mohol odriecť právo? To, čo sme vykonali, vykonali sme ako národ slovenský, to, čo žiadať môžeme, to, čo nám po práve prislúcha, prislúcha nám ako národu tomuto. Ten duch národa nášho, tak hlboko prejatý učením Kristovým, ten duch zvestoval zemi tejto a národom na nej zhromaždeným Božské to učenie; ten duch, národu tomuto vlastný, pokojný, práce pilný, veľkých namáhaní schopný, ten duch krotil mravy surové; tie ruky nie lúpiť, ale ťažko zo zeme živnosť vydobývať spôsobné,, tie ruky mozoľné viedli lemeš a pluh po hrudistej zemi tejto, tie ruky počiarali brázdami pustatinu tú zapustlú, ten duch, národu nášmu vlastný, hlboko-umný, ten hovoril v múdrosti Lodomerovej, vo výrečnosti Dudičovej, v rozsúdnosti Thurzove j, pilnosti a hlbokomyseľnosti Prayovej, Belovej a iných nepočetných, ten duch, keď príde na vec veľkú, keď ide o veci sväté, sebazaprenia a obetí najschopnejší, ten vysielal rady synov našich, aby padali za zem matku a vylievali za ňu krv vernú, krv drahú, ten duch viedol ich k zástavám, pod ktorými vydobývali slávu zemi tejto. Áno, na vnuknutie tohoto ducha robili a vykonali sme to, čo sme robiť a vykonať povinnosť mali, na vnuknutie jeho stáli sme čestne v rade synov vlasti, duchu teda tomuto patrí uznanie a patrí uznanie národu tomu podľa jeho ducha, ktorým oduševnený vykonal veci tieto. Máme teda právo žiadať, aby sa nám to, čo je nášho ducha, zachovalo, aby sa nám to nevytrhovalo, a tento duch žije v mravoch, v zvykoch, obyčajoch našich zdedených, žije v reči, národnosti našej starootcovskej, ten duch bystrý a hlboko pohnutý žiada si vzdelanosť, túži po nej z celej vrúcnosti a žiada si rovné, ako iný, práva, rovnú, ako iný, slobodu. Nieto vznešenejšieho a šľachetnejšieho túženia v národoch nad tieto a tam aj všade, kde sa hodnosť ľudská uznáva, podporujú a napomáhajú túžby tieto."

Orgoň

Slovenskje národňje novini, 54. číslo, 3. február 1846

Prevzaté z:   http://www.stur.sk/clanky/7cl1.htm

Juraj Pohronec Slepčiansky - z pastiera Uhorský arcibiskup

Juraj sa narodil 24. apríla 1595 na Požitavsku v Malých Slepčanoch a pokrstený bol v mieste terajšieho kostola, vedľa Arboréta, vo Vieske nad Žitavou. Už ako sedemročný osirel. Rodičov mu zabili pri tureckom nájazde. Juraja a jeho súrodencov si adoptovali príbuzní a blízki ich rodičov. Po osirení si výnimočne Juraja zobral zeman Pohronec s prímením Slepčiansky (pomenovanie po obci Slepčany, maď. Szelepchény) do sv. Kríža, teraz Žiar nad Hronom, čo mu sprostredkoval správca majetku v Slepčanoch, Kraydon. Ladislav odviedol malého chlapca Juraja k chorému bratovi do Trnavy, kde František Szelepcheny bol kanonik. V Trnave začal Juraj chodiť do školy a roku 1602 bol zapísaný pod menom Juraj Selepčény. Zakrátko, v roku 1605 zomrel kanonik a Juraj sa musel vrátiť do Slepčian, kde robil pomocného pastiera na majetku Ostrihomskej kapituly. Vďaka arcibiskupovi Pazmánovi, ktorý prevádzal na majetku v Slepčanoch inšpekciu znova Juraj pokračuje od roku 1617 v štúdiu na gymnáziu v Trnave.

  Mladý Juraj pekne kreslil portréty, čo postrehol aj arcibiskup. V Trnave Juraj vyštudoval za učiteľa, lebo v roku 1626 učí na Mestskej škole v Trnave. Zakrátko sa rozhodol pre poslanie kňaza. V roku 1627 odišiel Juraj na štúdia do Ríma, ktoré sprostredkoval arcibiskup. Počas štúdia sa odvďačil vtedy už kardinálovi Petrovi Pázmáňovi kresbou portrétu, ktorý vyryl do medi – medirytinou, viď obrázok.

      Juraj bol v štúdiu veľmi usilovný a v roku 1634 napísal dizertačnú prácu “Propozicione Theologicae, ...“,kde vylepšil a použil spomenutú rytinu. Po ukončení štúdia v Ríme, ako doktor filozofie a teológie sa v roku 1635 vrátil na Slovensko a stal sa farárom v Senci, v Kamenných Kosihách a sv.Kríži. Cestoval po Ostrihomskej kapitule, bol kancelár arcibiskupského úradu v Trnave do roku 1637 a opát vo Foldváre. V roku 1636 sa stal ostrihomský kanonik a ostrihomsko-svätojúrsky prepošt. V roku 1638 začal pracovať v diplomatických službách ako pridelenec vyslanca Izdenciho a odchádza do Carihradu, kde dojednáva so sultánom Ibrahimom Szonynský mier. Roku 1642 sa stal titulárnym biskupom novijským s hodnosťou piliského opáta. V roku 1643 sa Slepčianský (Selepčeni, po maďarsky Szelepcheny) dvakrát zúčastnil vyslanectva kráľa v tureckom Carihrade. Prvá cesta diplomata Pohronca, ktorá trvala takmer päť mesiacov, mala za cieľ odvolať rezidenta Viedne v Carihrade Schmidta a nahradiť novým vyslancom Greifenklaunom, čo sa aj vydarilo. Druhá cesta bola zložitejšia.

       Biskup Slepčianský prišiel do Carihradu v nevhodnom čase. Hoci bolo vyhlásené prímerie „zhodou okolností“ deväťsto protitureckých jazdcov napadlo vtedy turecký Ostrihom. Preto veľvezír Mustafa zajal biskupa aj s rezidentom a uväznil. Sultán Ibrahim ho však oslobodil. V roku 1644 bol čanádský a pečuchovský biskup, bzovický opát, veszpremský a egerský titulárny biskup a diplomat v Budíne, v Sedmohradsku, v Poľsku a uhorský kancelár. V roku 1645 dojednal Linecký mier a zaručil protestantom náboženskú slobodu. Pohronec sa 18.IV.1648 stal nitrianskym biskupom a županom Nitrianskej stolice. Ako biskup zabezpečil opravu Turkami zničeného nitrianskeho kostola a hradu. Zachránil archív nitrianskej kapituly. Dochádzal do Bratislavy, kde bol prezidentom uhorskej kráľovskej kancelárie. Finančne podporoval stavby kostolov a škôl zabezpečoval ich vybavenie, staral sa o siroty a kňazský dorast.

       Biskup bol aj naďalej umelecky činný. V roku 1654 zhotovil medirytinu Ferdinanda IV. a v r. 1655 vyryl portrét uhorského kráľa Leopolda I. Roku 1657 bol arcibiskup kalošský v Bratislave a Viedni. Roku 1660 signoval zlatou bulou univerzitu v Košiciach. V roku 1665 položil základy protitureckej pevnosti Leopoldov. Najvyšším cirkevným hodnostárom v Uhorsku sa stal roku 1666, bol ostrihomský arcibiskup. V roku 1666 zhotovil aj vlastnú podobizeň, viď obrázok.

      Zabezpečil povýšenie mnohých Slovákov do zemianského stavu. Na svojom majetku v Hubiciach na Žitnom ostrove založil Pohronec prvú textilnú manufaktúru na Slovensku. Zásluhou Pohronca sa roku 1667 na trnavskej univerzite zriadila právnická fakulta. Miestokráľom (primasom) Uhorska sa stal roku 1670. Podporoval kresťanských Habsburgovcov a súdy proti kolaborantom s Turkami, začo ho „reformátori“ kritizovali. Niektorí novodobí pisatelia obviňujú, že odviezol Nitrianský evanjeliár – kódex z 11.storočia do Ostrihomu, kde bol arcibiskupom a jeho brat Michal notárom ostrihomskej kapituly. Najstaršia liturgická kniha z 11.storočia, Nitriansky evanjeliár nazývaný aj Selepčéniho kódex, ktorý vyhotovili mnísi z Francúzska, Pohronec daroval hradnej katedrále v Nitre. Pisaný je karolínskou minuskulou s figurálnymi iniciálkami viď text. Koperdy kódexu sú z pozlátenej mosadze z 14.storočia. Do nitrianskej katedrály dal priniesť z Talianska mramorový relief Snímanie Krista z kríža, ktorý pravdepodobne zhotovil Donatello.

      Ešte ako 85-ročný bol v roku 1680 hlavný župan Tekovskej stolice až do roku 1685. Všemožne podporoval Turkami zničené Požitavie. Podporoval strednú vrstu začo si vyslúžil od vysokej šlachty, ktorá nadobudla majetky aj strednej vrstvy účasťou v protitureckom odboji, mnoho nadávok. Hrdo sa hlásil k slovenskej národnosti a nehanbil sa za svoj pôvod. Predvídal útok Turkov na Viedeň. V roku 1683 venoval veľkú duchovnú a hmotnú pomoc na záchranu Viedne počas tureckého obliehania 280 000 vojakmi vedenými veľvezírom Kara Mustafom. Dohodol účasť polských a litevských vojsk pod vedením Jána Sobieskeho proti Turkom a tým sa pričinil o vyhnatie Turkov z Európy. Zomrel 14. 1. 1685 ako 90-ročný v Letoviciach na Morave a je pochovaný v kaplnke sv.Ladislava v Bazilike Panny Márie v Mariazelli v Rakúsku.

Prevzaté z http://www.zitava.sk/zitava/zitava.php?page_id=osobnosti_selepceni

Spracoval: Gabriel Šutka, 4. február 2008

Použitá literatúra a pramene:

Dr. Jarolím Koprda – Juraj Selepčéni Pohronec a jeho rodisko Slepčany (400 výročie), rok vydania 1995

Marián Gábriš, Jozef Gábriš – SLOVÁK miestokráľ a primas UHORSKA, Ba 1993

Gabriel Šutka – Bika pri Vozokanoch, Ba 2002

Milan Vároš - Stratené slovenské poklady (2, MS 2007)

Viliam Judák – Nitrianske biskupstvo v dejinách, 2000

Používané meno a priezvisko:

Juraj Pohronec Slepčiansky, Juraj zo Slepčian, Juraj Selepčéni, Georgius Pohroncius Szelepchényi, Georgio Pohroncio Szelepchény, Georgius Pohroniz Szelepheny, Gorgy Szelepcsényi, Szelepchényi, Jiři Szelepczenyi z Pohronce