Slovenský jazyk bol v stredoveku jazykom roľníkov a remeselníkov. Listiny boli písané v latinčine a v mestách od 14. storočia z časti i v nemčine. Až neskôr začala na územie Slovenska prenikať stará čeština, ktorá bola starej slovenčine veľmi príbuzná, využívajúca i slovenské výrazy. List Stibora zo Stibořic (?-1347?) je najstaršou písomnou pamiatkou na Slovensku, písanou už v staročeštine. Čeština sa postupne stala na štyri storočia úradným a kultúrnym jazykom slovenskej inteligencie, hoci úradným uhorským jazykom bola latinčina.
„My Stibor z Stiboric, odjinud z Beckova, hrabie hrabstvie Niterskeho etc. jistec dluhu vzezpodpsaného a my Stibor takež z Stibořic, sedienim na Dobre Vodie a Zaviše z Gostišova, sedienim na Kontratovem kameni, rukojmie s jižmenovanym panem Stiborem, panem našim a zan vyznavame sami za sie i za všechny erby(1) všem, kteřiž tento list vidieti nebo čtuce slyšeti budu, že jsme sluvotnemu panoši Benešovi Hernikovi z Slupna, Kozlik řečenemu a Kateřinie, malženie jeho a k vierne ruce urozenemu panu Hynkovi z Va...(2), sedienim v Židlochovicích i jejim všem erbom pravého nam požičaneho dluhu dlužny šest set uherskych dobrych svrchupsanym Benešovi, Katerinie, malženie jeho a ku vierne ruce panu Hynkovi i jejich všem erbom slibujeme svu dobru čistu vieru beze lsti společny ruku nerozdielnie na středopostie, jakož již najprve přijde, hotovymi zlatymi zaplatili bez poručenie všelikakeho. Paklyž bychme toho neučinili, jehož Buoch nedaj, tehda čožbykolviek naši prvemenovani vieřitele nebo jejich erbove pro nezaplacenie tiech jistych zlatych škody mezi židy nebo křesťany vzali, kteruž by dobrym sviedomim ukazati a dovesti mohli, ty jiste všecky škody dlužny budem a slibujem zaplatiti. Paklyž bychme toho všeho neučinili, tehda jim dřivepsanym našim vieřitelom i jejich erbom davame plnu moc nas i naše erby napominati, jako na penieze slušie a my sie jim nižadnym skutkem ani reči nemame protiviti, ani jeho kterym pravem nebo sudem odbyvati, dokadz dokudz jemu neboli jim tiech jistych hlavnych peniezi i s škodami plnie nezaplatime. A ktož tento list s jeho Benešovu panie Kateřnu, nebo pana Hynkovu s vierne ruce, neboli i s jejich erbov dobru voli bude mieti, ten ke všemu tiež pravo jako oni sami jma mieti. Toho pro lepšie svedomie sve vlastnie jsme pečeti našim dobrym sviedomim zaviesili k tomuto listu.
Jenž jest dan v Skalici v nedieli v den svate Lucie od narozenie Božieho tisic čtyřista a potem dvadsiateho a druheho leta.“
(1) Slovo erb nahradzuje slovo “príbuzný”, alebo “užšia rodina”.
(2) Nečitateľné miesto
Citované podľa: Ratkoš, P., Butvin, J. a Kropilák, M.: Naše dejiny v prameňoch, SPN, Bratislava 1971, s.72.
Orgoň
Ďakujem za krásny dôkaz zo slovenskej minulosti, ktorá sa potláča okrem iného aj tým, že takéto dôkazy o slovenskom písomníctve, teda aj identite, sa jednoducho nezverejňujú, deti sa v školách o tom neučia. To máme už 30 rokov samostatnosť.
OdpovedaťOdstrániťAle s tou "slovakizovanou češtinou" mám problém. Je to výraz, ktorý dosť dehonestuje slovenčinu tej doby. Ako znalec češtiny, žil som v Česku permanentne 2 roky a potom som bol služobne v Česku asi 2 až 3 krát týždenne v trvaní asi 6 rokov, a s kolegom Čechom som dennodenne pracoval asi 10 rokov, nevidím tam českú skladbu vety. Ten jazyk ktorým je písaný list, je ako dnešné zahorácke nárečie, ktoré je pôvodné z dôb Veľkej Moravy, alebo zo Slovenčiny "Slougenzin marcam" (tak nazval kráľovstvo medzi Nitrou a Velehradom dochovanom liste Ľudovít Nemec). Podobne ako trnavské nárečie, ktoré povýšil do stavu kultúrnej Slovenčiny Tonko Bernolák. Slovenský jazyk bol skôr ako Čeština.
Československo už našťastie skonalo. Asi by bolo vhodné prehodnotiť názvoslovie nášho jazyka tých dôb, ktoré bolo poplatné zaniknutému štátu, aj keď tie dôvody neboli primárne protislovenské, ale politicky "národa" československého.
Ešte raz, vďaka za ten list.
Tibor Kráľovič