Vďaka prekladu Imricha Nagya a Kysuckému múzeu, ktoré knihu vydalo máme možnosť sa po prvý krát zoznámiť s prekladom časti diela Mateja Bela (24. marec 1684, Očová – † 29. august 1749, Bratislava) , ktorá pojednáva o Trenčianskej stolici. Tentokrát prinášame krátku stať, v ktorej sa M. Bel zaoberá národnosťou trenčianskych mešťanov.
Trenčianskymi mešťanmi sú Slováci. Predchádzajúca pozitívna a ku cti slúžiaca zmienka o trenčianskych mešťanoch si od nás vyžaduje, aby sme o nich teraz povedali, čo ešte vieme. Takmer všetci sú slovenského rodu, ak ich, pravda, nechceš radšej považovať za potomkov Cechov alebo Moravanov.
V tomto pohraničí majú svoj starobylý pôvod. Prijali však práva uhorského štátu, a to nie
z milosti, či iba nedávno, ako si niekto vymýšľa, ale od dávnych a svätých kráľov, ktorých
priazeň a milosť si získali za svoje činy, ktoré v tomto pohraničí verne a udatné vykonali
v prospech Uhorska.
Ich jazyk je spôsobilý a pôvabný. Používajú slovenskú reč, ktorá je však veľmi blízka pôvabu českého jazyka. Možno by si sa pozastavil nad výrečnosťou nielen tých, ktorí sa narodili vo vznešenejšom dome, takže úplne privykli vyberanému spôsobu reči, ktorý je hodný ich pôvodu, ale aj tých, ktorí patria k pospolitým mešťanom. Príjemnou rečou sa vyznačujú predovšetkým tie zo žien, ktoré majú trvalú počestnú príležitosť viesť s každým príťažlivejším mužom nevinné a bezúhonné rozhovory.
Povaha a krása mravov. Lebo Trenčania sa naskutku vyznačujú výnimočnou srdečnosťou pri rozhovore, ktorú osobitne potvrdzujú svojou bezúhonnosťou. Môžeš na vlastnej koži okúsiť ich štedrosť voči hosťom a tých, ktorých prijali do svojich príbytkov, vedia pohostiť s prepychom, ktorý však nieje okázalý, ale primeraný ich majetku.
Rozmanitosť zamestnaní. Jedni sa veru zaoberajú obchodovaním, súčasne s obrábaním pôdy, ktoré je príliš náročné. Druhí sa venujú sedavému remeslu a tovar, ktorý vyrobia, odnášajú na týždenné trhy po mestečkách okolo Trenčína. Niektorí však uznávajú varenie piva, ktoré je výnosné a vychvaľované. Tento zvyk je starý a pre naše mesto je charakteristický od takých dávnych čias, že žiaden zo susedov ho nedokázal s rovnakým úspechom prebrať.
V meste sídlia na základe starobylého práva aj Maďari. Veď toto mesto Slovákmi ani nebolo tak osídlené, žeby nemohlo prijať aj Maďarov. Ich spolužitie tu siaha do dávnych čias a jeho počiatky treba hľadať v dobách kráľov z rodu Sv. Štefana.
Ako sa sem dostali? Títo králi sa tu totižto neraz zdržiavali a správali tak, ako si to vyžadovali pomery, pričom sa mohlo stať, že nejeden z kráľovského sprievodu sa tu či už na ich rozkaz alebo na základe vlastného rozhodnutia usadil. Prečo to tvrdíme? Pretože mnohí z kastelánov boli Maďari a so sebou sem pritiahli aj maďarské rodiny. Predovšetkým ten trpký údel, ktorý kvôli vojnám s Turkami urobil východnú časť kráľovstva neobývateľnou, prinútil nemálo Maďarov, aby sa sem presídlili. Niektorí z nich boli prijatí medzi mešťanov, iní, ktorí pochádzali z urodzeného rodu, žili medzi našimi ako šľachtici v súlade s uhorskými zákonmi. Aby som nehovoril nič o najnovších časoch, ktoré rozbúrili občianske a súčasne aj tak barbarské vojny, keď sa totiž Trenčín stal ozajstným útočiskom susedným Maďarom zakaždým, keď zo strachu pred pohromami museli opustiť svoje domovy. Zakrátko po tomto príchode Maďarov do mesta sa stalo, že mnohí Slováci sa priučili ich jazyku, a aj keď nie po každej stránke bezchybne, napriek tomu dostatočne pre vedenie priateľských rozhovorov. Už aj Nemci sa medzi nimi začali objavovať. O meštianske práva sa už začali uchádzať aj Nemci, ale iba tí, ktorých sem prilákala nádej na lepší údel, alebo prinútila potreba vykonávania remesla. Zistilo sa však, že potomkovia týchto rodín hneď splynuli so Slovákmi. Nemci sa obliekajú do svojho odevu, Maďari a Slováci zas do svojich krojov. Všetci spolunažívajú privyknutí pravidlám šetrnosti, predsa však skôr veselí ako vážni, najmä ak treba vystrojiť nejakú tradičnú oslavu.
Systém úradov je tu rovnaký ako v ostatných mestách. Systém aj právomoci úradov, o ktorých sme sa už toľkokrát zmienili pri opise miest, je rovnaký, takže je zbytočné, aby sme tu znovu všetko opakovali. Pokým bol tento kraj znepokojovaný zbojničením, ktoré je tak skazonosne obvyklé v pohraničí, objavovali sa časté príklady trenčianskej prísnej spravodlivosti. Ak by sme ich tu chceli vymenovať, sotva by to bolo možné bez unudenia čitateľov.
Stiesnená poloha mesta. Prikročme teda k načrtnutiu polohy mesta. Stiesnenou ho činí z jednej strany pretekajúci Váh, z druhej strany skalnaté úpätie vrchu, na ktorom stojí hrad. Ich poloha spôsobila, že mesto je vtesnané do tvaru veľkého gréckeho písmena delta. Využime však slová topografa, ktorý opísal vzhľad a ozdoby mesta.
Slovami iného autora sa opisuje jeho vzhľad a jeho kostoly. Trenčín leží na nanajvýš krásnom mieste pri rieke Váh, cez ktorý je postavený kolový most umožňujúci výhodný prechod do Sliezska a na Moravu. Mestu, ktoré je samo o sebe malé, veď jeho dĺžku od jednej brány k druhej, ku ktorej vedie jediná cesta, by si dokázal bez ťažkostí ostrejším okom odhadnúť, v posledných rokoch pribudlo nemálo ozdôb. Bolo to najmä vďaka kostolu priam výnimočného vzhľadu, zasvätenému patrónovi mesta sv. Františkovi Xaverskému pátrami zo Spoločnosti JEŽIŠOVEJ, ktorý vedno s noviciátom a kolégiom založil v roku 1652 ostrihomský arcibiskup Juraj Lipaj.
Zdroj: Matej Bel: Trenčianska stolica, Kysucké múzeum v Čadce, 2013, preložil Mgr. Imrich Nagy, PhD
Knihu si môžete kúpiť priamo v kysuckom múzeu:
http://kysuckemuzeum.sk/index.php/predaj-knih-a-suvenirov/128-monografie/430-matej-bel-trenianska-stolica
