streda, 7. decembra 2011

Formovanie šľachty na Slovensku

Problematike vzniku a úlohe šľachty v stredoveku sa v slovenskej historiografii venovala iba okrajová pozornosť, pretože táto výsadná vrstva spoločnosti sa považovala za cudzorodý element v lone slovenského ľudu.

 Aj formovanie slovenského etnika sa prezentovalo ako len plebejská záležitosť, na ktorom sa nezúčastňovali vyššie spoločenské vrstvy. Podrobné skúmanie uvedenej problematiky však svedčí o tom, že Slováci v procese etnogenézy prešli rovnakým vývinom ako všetky okolité národy. Na tomto procese, najmä v období včasného stredoveku, participovala aj vedúca vrstva (rodiaca sa šľachta) domáceho pôvodu.

 Počiatky formovania šľachty...

 ...spadajú už do predveľkomoravského obdobia a oprávnene sa spájajú s budovaním Nitrianskeho (Pribinovho) kniežatstva ako dokázateľne prvého štátneho útvaru naddunajských Slovienov. Proces budovania štátu sa nezaobišiel bez násilia vládnucej dynastie voči svojim susedom. Predkovia kniežaťa Pribinu využili porážku Avarov, ktorú im v poslednom decéniu 8. storočia uštedril franský kráľ Karol Veľký a jeho syn Pipin. Pomocou ozbrojenej družiny sa veľmi rýchlo vysporiadali so slabnúcou avarskou mocou a v krátkom čase vytvorili na juhozápadnom Slovensku teritoriálny základ Nitrianskeho kniežatstva. Jeho mocenským a hospodárskym centrom sa stala Nitra. Vrstvu družinníkov tvorili profesionálni bojovníci. Ich pôvod bol rôzny. Väčšina z nich iste pochádzala z prostredia bývalých príslušníkov kmeňovej aristokracie, loajálnych voči panujúcemu kniežaťu. Časť družinníkov mohla pochádzať aj z prostredia slobodného prostého obyvateľstva. Z nich si knieža vyberal jednotlivcov verných vládnucej dynastii s nadpriemernými vojenskými schopnosťami. 
 Príznačné pre proces vytvárania štátu je aj budovanie územnej organizácie, ktorej základom sa stali opevnené hradiská a k nim prislúchajúce hradské obvody. Časť družinníkov bola potom dislokovaná na týchto hradiskách, kde v mene kniežaťa zaisťovala správu zvereného teritória a vyberanie dohodnutého tribútu.
 Nitrianski Slovieni na čele s Pribinom začali veľmi skoro expandovať najmä na východ a juhovýchod, kde sa ich snahy nestretali s vážnejším odporom. Pribina si približne v polovici 20. rokov 9. storočia vzal za manželku kresťanku z Bavorska z rodu Wilhelmovcov a súhlasil s kristianizáciou svojej dŕžavy. Vyvrcholením týchto snáh bolo vybudovanie prvého kresťanského chrámu v Nitrave a jeho slávnostné vysvätenie salzburským arcibiskupom Adalrámom roku 828.
 Prirodzený proces budovania vlastnej štátnosti prerušil neočakávaný vpád Mojmíra I. zo susedného staromoravského kniežatstva okolo roku 833. Po prehratom zápase bolo knieža Pribina nútené opustiť aj s väčšou časťou svojej družiny vlastnú krajinu a hľadali pomoc u Frankov.1 Časť príslušníkov nitrianskej vedúcej vrstvy loajálnej voči Moravanom zostala na svojich miestach. Kľúčové pozície v anektovanom Nitrianskom kniežatstve však získali Mojmírovi verní družinníci. Moravania však v zásade nemenili staršie územnosprávne štruktúry vytvorené ešte v časoch Pribinu a jeho predchodcov. Dokonca aj Nitrianske kniežatstvo nestratilo úplne svoju individualitu a stalo sa údelom v panujúcom rode Mojmírovcov.
 V období trvania Veľkej Moravy a najmä v časoch vlády kráľa Svätopluka (871 - 894) vyvrcholil hospodársky i mocenský vzostup tunajšej slovienskej spoločnosti. Počet príslušníkov Svätoplukovej vojenskej družiny sa niekoľkonásobne zvýšil a aj ich výzbroj dosiahla vysoký štandard. Správu rozsiahlej dŕžavy zabezpečovali Svätoplukom menovaní župani, ktorí disponovali vlastnými bojovníkmi sídliacimi na strategických miestach jeho ríše.2
 Veľký teritoriálny rozsah Veľkej Moravy a vnútorné dynastické rozbroje medzi Mojmírom II. a jeho mladším bratom Svätoplukom II. výrazne oslabili Veľkú Moravu. Štátna moc sa potom zrútila pod dvojnásobným tlakom zo strany Bavorov a najmä novoprišlého kmeňového zväzu starých Maďarov. Predstavitelia dynastie Mojmírovcov a väčšina ich družiny zahynuli v boji so starými Maďarmi, ktorý sa odohral pravdepodobne v Zadunajsku.3
 Nemalý podiel na deštrukcii centrálnej štátnej moci mali aj predstavitelia niektorých regionálnych mocných rodov (starej aristokracie), ktoré si udržali významné postavenie a zrejme aj svoje majetkové domény aj v období vrcholného rozmachu Veľkej Moravy. Nie všetci boli začlenení do kniežacej družiny, a preto časť z nich zrejme bez vážnejšej ujmy prežila strašnú porážku veľkomoravskej vojenskej moci rokoch 905 - 906.

Časť tejto veľkomoravskej aristokracie...

 ... využila zmenenú situáciu a začala sa otvorene spájať s bojovnými Maďarmi. Spoločne s nimi sa zúčastňovali na koristníckych výpravách do západnej Európy. Spojenectvo s Maďarmi im umožnilo prežiť a udržať si aj isté mocenské pozície na území Slovenska, ktoré ešte nebolo trvalo zaujaté Maďarmi, ale tvorilo iba ich záujmovú sféru.4 Svedčia o tom napokon aj archeologické nálezy staromaďarských jazdeckých hrobov z prvej polovice 10. storočia. Z ich rozmiestnenia vyplýva, že strážne osady neprekročili na severe líniu Bratislava - Trnava - Hlohovec - Nitra - Levice - Lučenec - Moldava nad Bodvou - Trebišov. Na sever od tejto línie sa zachovala nielen staršia sídlisková štruktúra, ale aj územnosprávna organizácia, na čele ktorej stáli domáci veľmoži.
 Hypotézu o existencii miestnej slovenskej vedúcej vrstvy po páde Veľkej Moravy vyslovil už dávnejšie Daniel Rapant.5 Z jeho strany išlo skôr o intuíciu, pretože začiatkom 50. rokov tohto storočia sa nemohol pri svojom tvrdení oprieť o žiaden konkrétny historický ani archeologický údaj. Až systematické výskumy veľmožských dvorcov v Ducovom pri Piešťanoch a neskôr aj v Nitrianskej Blatnici, ktoré realizoval v priebehu 70. rokov Alexander Ruttkay, jednoznačne potvrdili staršiu Rapantovu hypotézu.6 Zároveň spresnili aj chronológiu postupného začleňovania územia juhozápadného Slovenska do organizačného rámca rodiaceho sa uhorského štátu.
 Starí Maďari podľa svedectva archeologických nálezov prekročili Dunaj a začali umiestňovať strážne jednotky na juhozápadnom Slovensku až v priebehu 20. rokov 10. storočia. Následne v priebehu 30. a 40. rokov sa v tomto priestore objavujú prvé osady jednoduchého maďarského ľudu, ktoré sa vklinili medzi starousadlé obyvateľstvo. Gy. Györffy vo svojich prácach predpokladá, že územie Nitrianskeho kniežatstva sa stalo korisťou kniežacej dynastie Arpádovcov. Najstaršie uhorské naračné pramene však svedčia, že Nitriansko pôvodne zaujal staromaďarský náčelník Lél, ktorý očividne nepochádzal z rodu Arpádovcov a zdržiaval sa v priestore medzi Nitrou a Hlohovcom.7 Roku 955 sa Lél spoločne s Bulčuom a Šúrom zúčastnili koristníckej výpravy do nemeckých krajín, kde pri Lechu utrpeli katastrofálnu porážku. Vojvodcov zajali a neskôr popravili. Ich územia zaujali Arpádovci. Nitriansko sa tak stalo súčasťou arpádovskej domény až po roku 955, konkrétne Arpádovho vnuka Takšoňa, ktorý začal proces integrácie rozdrobených kmeňových území do väčšieho celku. V tomto diele úspešne pokračovali jeho synovia Gejza a Michal od začiatku 70. rokov 10. storočia. Gejza ako starší zo synov sa stal veľkokniežaťom a jeho mladší brat Michal získal údel v Nitre.
 Práve s pôsobením Michala vo funkcii údelného kniežaťa treba spájať intenzívnu snahu o preniknutie rodiaceho sa uhorského štátu hlbšie do horských údolí a kotlín Karpát. Tu samozrejme narazil na odpor miestnych veľmožov. Medzi nimi mali najvýznamnejšie postavenie nitrianski Poznanovci a na juhu stredného Slovenska Huntovci. Tieto starobylé rody majú zrejme ešte veľkomoravský pôvod a ich predkovia si vybudovali svoje mocenské pozície ešte za vlády kráľa Svätopluka. Arpádovec Michal pri expanzii posunul svoju doménu smerom na sever až po dvorec v Ducovom, ktorý vyvrátil a následne ovládol aj stredné Ponitrie a na hraniciach svojej domény usadil strážne jednotky (Uherce, Uhrovec). V ďalšej fáze svojho postupu sa zrejme dostal až k Trenčínu a začal sa tlačiť aj na hornú Nitru. V tejto vypätej atmosfére však pravdepodobne došlo k vyjednávaniam medzi miestnymi veľmožmi a Michalom. Podmienkou zastavenia vojenskej konfrontácie bolo poddanie sa domácich veľmožov Michalovi a uznanie úplnej suverenity údelného kniežaťa nad ich bývalými doménami. Za odmenu im Michal ponechal časť ich pôvodných majetkov ležiacich v oblasti stredného a severného Ponitria, v hradnianskom archidiakonáte, hornom Turci a Rajeckej kotline.8 Nitrianski Poznanovci zavčasu pochopili, že vzdorovanie silnejšiemu protivníkovi nemá zmysel. Preto sa zmierili so stratou vlastnej suverenity a stali sa mocnými veľmožmi na dvore Arpádovca Michala v Nitre.
 Z určitých indícií je zrejmé, že nitrianski Poznanovci neprestali byť ani v priebehu 10. storočia kresťanmi. Na ich opevnených dvorcoch fungovali aj v tomto búrlivom období kostoly (Nitrianska Blatnica, Šišov, Vyšehrad) a práve Poznanovci sa v poslednej štvrtine 10. storočia ujali chátrajúceho benediktínskeho kláštora pod Zoborom a stali sa jeho svetskými patrónmi. Obnovili tu kláštornú komunitu a opátstvu udelili viacero majetkov, ktoré vyčlenili zo svojej pozemkovej držby.9

Obdobné postavenie ako Poznanovci...

 ... na juhozápadnom Slovensku mali aj Huntovci v oblasti stredného Poiplia. Zo zakladacej listiny pre benediktínske opátstvo v Bzovíku je zrejmé, že Huntovci disponovali s dedičnými rodovými majetkami (hereditarium), majetkami získanými kúpami od drobných susedných vlastníkov a majetkami, ktoré získali ako donácie od prvých arpádovských kráľov. Pritom je príznačné, že v ich pozemkovej držbe prevažovali dedičné rodové majetky, ktoré mali ešte preduhorský pôvod.10
 Poznanovci i Huntovci vydržali v službách Michala až do jeho predčasnej smrti okolo roku 995, keď bol na príkaz svojho staršieho brata Gejzu zrejme zavraždený. Novým údelným kniežaťom v Nitre sa stal Gejzov syn Štefan. Spolu s ním prišla do Nitry aj jeho bavorská manželka Gizela s početným nemeckým sprievodom. Štefan a jeho žena sa stali horlivými kristianizátormi a postarali sa o obnovenie polorozrumenej biskupskej Katedrály sv. Emeráma a zriadili na hrade prepoštstvo. Medzi mladým Štefanom a domácimi veľmožmi Poznanom a Huntom sa vytvorili v rozpätí krátkeho času (995 - 997) veľmi pevné osobné väzby. Ich pevnosť sa preverila už roku 997, keď po smrti veľkokniežaťa Gejzu vystúpil s nárokmi na vládu príslušník vedľajšej vetvy Arpádovcov Kopáň, ktorý zosnoval otvorené povstanie proti mladému Štefanovi. Ten sa v čase najväčšej núdze uchýlil k svojim verným vojvodom (duces provinciales) Poznanovi a Huntovi. Títo predstavitelia dvoch významných veľmožských rodov spoločne so svojimi vojenskými družinami značne posilnili vojenskú hotovosť Štefana, ktorej úderné jadro tvorili nemeckí rytieri zo sprievodu jeho manželky Gizely. Štefan neobmedzenú dôveru voči Poznanovi a Huntovi vyjadril aj tým, že oboch vojvodov ustanovil za svojich telesných strážcov. Spojené vojská potom pri Vespréme porazili vzbúreného Kopáňa.11
 Po porážke šomoďského vojvodu Kopáňa neobyčajne vzrástol vplyv vojvodov Poznana a Hunta na veľkokniežacom dvore v Ostrihome. Obaja získali na území Nitrianskeho údelného kniežatstva ďalšie majetky ležiace najmä v jeho južných oblastiach. Poznan i Hunt sa neustále pohybovali v Štefanovej blízkosti a mali značný vplyv na jeho rozhodnutia. To sa nezmenilo ani po Štefanovej korunovácii za prvého uhorského kráľa v roku 1000.12

Vojvodovia Poznan a Hunt...

 ... by ako jednotlivci nedosiahli nič, keby za nimi nestála sila a početnosť celého rodového príbuzenstva. Obaja veľmoži mali nepochybne okrem najbližších príbuzných aj širšie rodové príbuzenstvo, ktoré sa tiež (aj keď v menšej miere) podieľalo na nových donáciách od prvých Arpádovcov. Od 11. storočia sa oba rody vyvíjali v dvoch základných líniách. V prvej línii išlo o priamych potomkov samotných vojvodov Poznana a Hunta, ktorí mali právo používať označenie de genere Poznan a de genere Hunt neskôr od 12. storočia de genere Hunt-Poznan. V tejto priamej línii sa tradične dedili okrem pôvodných rodových majetkov aj donáciami získané prédiá od prvých arpádovských kráľov, významné hodnosti na kráľovskom dvore, patronát nad zoborským a bzovíckym kláštorom.
 Popri tejto hlavnej rodovej línii existovalo aj širšie príbuzenstvo rodu Poznanovcov a Huntovcov, ktoré sa nepodieľalo na rozsiahlych nových donáciách. Tomuto príbuzenstvu sa v rámci deľby pôvodných rodových majetkov ušli pomerne rozsiahle prédiá pozostávajúce z 5 až 7 osád, na ktorých sa potomkovia bočných línií Poznanovcov a Huntovcov najneskôr v priebehu 12. storočia trvalo usadili. Podľa nových sídelných majetkov boli pomenované nové samostatné rody. Ich príslušníci už v 13. storočí stratili povedomie spoločného pôvodu s užším priamym potomstvom veľmožských rodov Poznana a Hunta.13

Najstaršie genealogické údaje...

 ... o užšom i širšom príbuzenstve rodu Poznanovcov nám zachovali tzv. Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. V prvej sa uvádza 12 nitrianskych veľmožov, ktorí mali prísahou potvrdiť práva udelené zoborskému opátstvu kráľom Štefanom I. (Svätým). Minimálne prví štyria z týchto veľmožov pochádzali z rodového príbuzenstva Poznanovcov. Príznačné je, že všetci z nich zastávali dlhší čas hodnosť nitrianskych županov. Na prvom mieste sa uvádza veľmož Una, na druhom Bača (Bacha), ktorého na základe menného faktora môžeme identifikovať ako predka šľachtického rodu Vašardických, vlastniacich majetky aj na pravej strane Váhu v Bratislavskej stolici v okolí Lovčíc. Ďalší dvaja svedkovia boli pokrvní bratia Dedo (Deda) a Kačä (Cace), synovia komesa Bukvena. Podľa všetkého práve títo dvaja vznešení starci (obaja mali v čase vydania listiny už okolo 80 rokov) boli vnukmi Poznana.14 K tomuto záveru nás opäť vedie menný faktor, pretože spomínané mená frekventujú medzi príslušníkmi tzv. užšej poznanovskej línie v priebehu 13. storočia. K spomínanej užšej línii nesporne patria aj kniežatá kráľovstva (principes regni) Mojžiš (Moyses) a Kozma (Cosma), ktorých roku 1113 vyhľadal zoborský opát Godfrid, aby dosvedčili majetkovú držbu kláštora.15 O Kozmovi vieme exaktne, že pochádzal z Poznanovho rodu a patril medzi popredných uhorských veľmožov. Roku 1123 viedol odpor veľmožov proti kráľovi Štefanovi II. na výprave v Haliči. Mojžiš bol pravdepodobne jeho brat, prípadne bratranec. Boli potomkami Deda a Kaču. Kozma zastával zrejme vyššiu hodnosť na kráľovskom dvore a Mojžiš bol začiatkom 12. storočia dlhoročným nitrianskym županom. Kozma a Mojžiš žili pravdepodobne do polovice 12. storočia. Potomkom jedného z nich (najpravdepodobnejšie Kozmu) bol Poznan, ktorý po sebe zanechal viacerých synov. Menovite je známy iba Farkaš (Vlk), ktorý zostal bez mužského potomstva a okolo roku 1164 - 1165 odkázal svoje pozemkové vlastníctvo benediktínskemu kláštoru vo Svätom Beňadiku.16

 Možno predpokladať, že Farkašovými bratmi boli Čanád, ktorému patrili majetky v okolí Nitrianskej Blatnice, najstarší známy predok Forgáčovcov Ivanč a Tomáš, predok svätojurských a pezinských grófov. K potomstvu Mojžiša (Mojša) s najväčšou pravdepodobnosťou patrili šľachtici zo Seku a Šišova-Hradnej. Najvýznamnejšie postavenie z celého rodového príbuzenstva dosiahol začiatkom 13. storočia jednoznačne nitriansky župan Tomáš a jeho synovia Alexander a Sebeš. Najmä Alexander a Sebeš ako verní stúpenci vojvodu Ondreja v jeho zápase s kráľom Imrichom získali v rokopch 1206 - 1218 ohromný pozemkový majetok najmä na území Bratislavskej župy. Pri ostatných predstaviteľoch jednotlivých vetiev rodu Hunt-Poznanovcov sme nezaznamenali taký majetkový prírastok ako v prípade župana Tomáša a jeho synov. Iba v línii reprezentovanej komesom Mikulášom a jeho synom bánom Bečendom (šišovsko-hradnianska vetva) možno hovoriť o zaokrúhlení rodovej držby v oblasti Suchej doliny a v hradnianskom archidiakonáte.
 Zásadný význam pre poznanie tzv. užšej poznanovskej línie rodu má listina nitrianskej kapituly z roku 1247.17 Dôvodom jej vydania bola skutočnosť, že sa šľachtici z Nýroviec - Gregor, syn Štefana a Fabián, syn Mojša - rozhodli predať svoj dedičný majetok nazvaný Medered v rozsahu dve a pol poplužia šľachticom z dediny Kapornok (dnes v Maďarsku). Keďže išlo o časť rodového dedičného majetku, s jeho predajom museli vysloviť súhlas zástupcovia celej užšej poznanovskej rodovej línie. Medzi nimi sa menovite spomínajú: Abrahám, syn župana Sebeša za svätojurskú a pezinskú vetvu Poznanovcov, Beňadik zo Seku za vetvu sečiansko-bučiansku, župan Bečend za líniu hradniansku a Natovi synovia Šimon a Peter za vetvu šišovskú. Prekvapujúca je absencia zástupcov forgáčovskej a novosadskej vetvy rodu, ktorých tiež považujeme za potomkov užšej poznanovskej línie. Ak by sme mali rekonštruovať pôvodnú majetkovú držbu všetkých vetiev rodu približne v polovici 13. storočia, dospeli by sme k poznatku, že rádovo ide o mnoho desiatok dedín. Na väčšinu z týchto majetkov však nemali Poznanovci žiadne donačné listiny. Ich nespochybniteľné vlastníctvo sa však už v tomto čase všeobecne rešpektovalo, lebo išlo o dedičné rodové majetky (hereditarium) patriace Poznanovcom už najmenej 7 - 8 generácií.

 Zdá sa, že v priebehu 11. storočia Poznanovcov v dvorskej kariére predčili potomkovia vojvodu Hunta, ktorí sa pohybovali v najvyšších dvorských kruhoch. Komes Lampert II. sa dokonca stal švagrom uhorského kráľa Ladislava Svätého, keď si vzal za ženu jeho sestru Žofiu. Lampertova závratná kariéra skončila roku 1132 vo vojenskom tábore pri rieke Slanej, keď ho spoločne so synom Bíňom zabili rozzúrení prívrženci Bela II. Slepého. Huntovo potomstvo už za Štefana I. získalo aj majetky na juhozápadnom Slovensku. Konkrétne to bola tzv. bíňanská vetva rodu, ktorá mala okrem Bíne rozsiahle majetky na hornej Nitre, v Rajci a na strednom Považí. Je možné, že tieto majetky "vyženili" od Poznanovcov. Tak došlo v polovici 12. storočia aj k "fúzii" dovtedy samostatných rodov Poznanovcov a Huntovcov do jediného rodu - Hunt-Poznan. Jeho príslušníci mali okrem už spomínaných majetkov na území Slovenska aj rozsiahle majetky v Biharsku, ktoré však evidentne získali až vďaka donáciám arpádovských údelných kniežat v priebehu 11. storočia.18
 Otázka etnickej príslušnosti Hunt-Poznanovcov je zložitá. Maďarská historiografia sa touto otázkou nikdy vážnejšie nezaoberala a uspokojila sa s konštatovaním kronikára Šimona z Kézy o ich švábskom (nemeckom) pôvode. Už pred viac ako 40 rokmi Juraj Hodál presvedčivo dokázal ich slovanský (slovenský) pôvod.19 Aj z dnešného pohľadu výskumu možno tieto závery akceptovať, okrem hypotézy, že ide o potomstvo Mojmírovskej dynastie. V celom súbore osobných mien Hunt-Poznanovcov v rozpätí 11. - 13. stor absentujú akékoľvek náznaky nemeckej formy rodových mien. Naopak, veľmi výrazná slavicita je zreteľná v oboch vetvách rodu až do začiatku 14. storočia. Pritom však nechceme tvrdiť, že všetci Hunt-Poznanovci boli iba Slováci. Tí, ktorí sa pohybovali pri kráľovskom dvore, prípadne získali majetky v maďarskom etnickom prostredí, sa zákonite prispôsobili dominantnému etniku. Potomstvo vedľajších vetiev rodu usadené v slovenskom jazykovom prostredí si prirodzene uchovalo svoju pôvodnú etnicitu.

 Poznámky
 1/ Steinhübel, J.: Veľkomoravské územie v severovýchodnom Zadunajsku. Bratislava 1995, s. 41.
 2/ Ratkoš, P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1988, s. 84 a n.
 3/ Steinhübel, J.: c. d., s. 61 a 74.
 4/ Vyplýva to zo sťažnosti bavorského episkopátu z roku 900. Marsina, R. (ed.): Codex diplomaticue et epistolaris Slovaciae (ďalej iba CDSl) I. Bratislavae 1971, s. 34, č. 39.
 5/ Zverejnil ju však F. Bokes vo svojej syntéze Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava 1946, s. 53.
 5/ Významné slovanské náleziská na Slovensku. Bratislava 1978, s. 63 a 143.
 7/ Szentpétery, E. (ed.): Scriptores rerum Hungaricarum I/1, Budapestini 1937, s. 166 - 167 (kronika Šimona z Kézy).
 8/ Dedičné majetky nitrianskych Poznanovcov sme identifikovali na základe prvých písomných zmienok o vlastníckych pomeroch v spomínaných regiónoch.
 9/ Poznanovci boli ako rod kolektívnym patrónom kláštora v 11. - 13. storočí. Porovnaj: rok 1113 - CDSl I, s. 65, č. 69; rok 1246 - CDSl II, s. 161, č. 231; rok 1270 - Biskupský archív Nitra, Cap. I, fasc. 1, nr. 7.
 10/ Porovnaj zakladaciu listinu bzovíckeho kláštora z roku 1135. CDSl I, s. 70 - 72, č. 74.
 11/ Lukačka, J.: Úloha šľachty slovanského pôvodu pri stabilizácii uhorského včasnofeudálneho štátu, In: Typologie raně feudálních států. Praha 1987, s. 191 - 199.
 12/ Pri zakladaní kláštora sv. Martina na Panónskej hore sa obaja vojvodovia spomínajú ako svedkovia tohoto aktu "astantibus ducibus Poznano, Cuntio, Orzio". CDSl I, s. 47, č. 50.
 13/ Za príslušníkov týchto vedľajších línií možno s veľkou pravdepodobnosťou vyhlásiť rody Diviackych, Ludanických, Branč-Lipovníckych a ďalšie.
 14/ CDSl I, s. 63, č. 68.
 15/ Tamže, s. 65, č. 69.
 16/ Tamže, s. 84, č. 88.
 17/ CDSl II, s. 171, č. 250.
 18/ Základné údaje k rodu Hunt-Poznanovcov prináša práca J. Karácsonyiho: A Magyar nemzetségek a XIV. század középeig II. Budapest 1901, s. 182 a n.
 19/ Hodál, J.: Pôvod, sídla a hodnosť predkov rodu Hunt-Pázmány. Historický sborník MS 4, 1946, s. 136 - 164.
 Popisky
 1. Zoborská listina z roku 1111
 Reprofoto J. Hanus
 2. Zoborská listina z roku 1113
 Reprofoto J. Hanus
 3. Vojvoda Hunt (z Obrázkovej kroniky)
 Reprofoto O. Šilingerová
 4. Poprava vzbúreného vojvodu Kopáňa (z Obrázkovej kroniky)
 Reprofoto O. Šilingerová
 5. Tretia vojna kráľa Štefana I. proti kniežaťu Bulharov a Slovanov Keanovi
 Reprofoto M. Červeňanský

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára