1675 - Štatút cechu súkenníkov Malinovo

Zborník MSS 1901

Ján - kronikár kráľa Ľudovíta Veľkého

Ďalším významným Slovákom z obdobia vrcholného stredoveku bol Ján zo Šarišských Sokoloviec, šľachtic a kronikár kráľa Ľudovíta Veľkého, ktorý žil a pôsobil na kráľovskom dvore v 14. storočí. Prinášam Vám o ňom článok od významného slovenského historika Jána Lukačku, ktorý vyšiel v zborníku Ján Jessenius, Slováci na panovníckych dvoroch, Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie, ktorá sa konala 13.-14. 9. 2011 v Martine. Celý článok najdete na tejto adrese.

"Ján, syn Mikuláša zo Šarišských Sokoloviec, sa narodil niekedy v rokoch 1320 – 1325. Už jeho otec slúžil v mladom veku na kráľovskom dvore ako páža, a preto získal prezývku „Apród“. Za verné služby kráľ Karol Róbert odmenil Mikuláša už roku 1313 donáciou majetku Totsolmus (Šarišské  Sokolovce), ktoré dovtedy patrili k Šarišskému hradu. Mikuláš sa však v lehote jedného roku nenechal uviesť do držby darovaného majetku a donácia stratila platnosť, čo bol frustrujúci zážitok pre celú  rodinu. Keďže Mikuláš mal viacero synov, rozhodol, aby sa syn Ján dal na duchovnú dráhu. 

Nadaný klerik sa vďaka sprostredkovaniu príbuzných dostal roku 1344 do kráľovskej kancelárie najskôr ako pisár a neskôr sa vďaka schopnosti koncipovať stredoveké listiny stal notárom. Je celkom isté, že sprevádzal kráľa Ľudovíta I. na jeho ceste do Talianska. Roku 1358 ho ostrihomský arcibiskup Mikuláš prijal za kancelára a zároveň sa stal kanonikom Ostrihomskej kapituly. Keďže ostrihomskí arcibiskupi boli zároveň hlavnými kráľovskými kancelármi, notár Ján sa pohyboval na kráľovskom dvore. Tu získal základné literárnohistorické znalosti. Aby bol v kráľovej blízkosti, roku 1363 si kúpil dom vo Visegráde a zrejme v tomto čase nadobudol aj univerzitné vzdelanie a stal sa vikárom arcibiskupa (zástupcom) pre veci duchovné. 

Od roku 1364 sa stal špeciálnym kaplánom kráľa Ľudovíta a zostal ním až do kráľovej smrti roku 1382. Z tejto jeho funkcie vyplýva doslova dôverný vzťah medzi kráľom a jeho kronikárom. Už v priebehu 60. rokov začal koncipovať prvé kapitoly svojej kroniky, ktoré opisovali vojenské výpravy kráľa Ľudovíta. V nich celkom prirodzene mierne idealizuje svojho pána a predstavuje ho ako vzor rytierskeho panovníka. Prvá časť kroniky bola na kráľovskom dvore priaznivo prijatá a magister Ján získal od kráľa potvrdenie svojich dedičných práv na rodové majetky, čo samozrejme platilo aj pre jeho najbližších príbuzných. Po smrti arcibiskupa Mikuláša Keseiho roku 1366 dočasne prestal byť vikárom a nepôsobil ani v kráľovskej kancelárii. Jeho kvality však znovu využil nový kancelár záhrebský biskup Demeter a magister Ján sa roku 1376 znovu vrátil do kráľovskej kancelárie a o 3 roky neskôr sa stal opätovne aj arcibiskupským vikárom. 

V listinných prameňoch kronikár Ján vystupuje iba do roku 1383. Aj napriek vysokému veku bol v relatívne dobrej kondícii a v priebehu 80. rokov pracoval na dokončení druhej časti svojho diela.  O posledných rokoch života kronikára Jána vieme pomerne málo. Zastával hodnosť tîrnavského archidiakona, čo ho nútilo zdržiavať sa vo vzdialenom Sedmohradsku. 

Málo známym prameňom, ktorý spresňuje dátum jeho úmrtia a osvetľuje aj kde sa to mohlo stať, je listina kráľa Žigmunda Luxemburského vydaná v Budíne 7. mája 1395. Kráľ v nej nariaďuje predstaviteľom Abovskej župy, aby prešetrili sťažnosť Mikuláša, synovca kronikára Jána zo Šarišských Sokoloviec na Ladislava syna Povšu z Chraste. Ten sa po smrti ctihodného pána Jána, archidiakona z Kükülő (dnes Tîrnava), čo sa stalo pred 10. decembrom 1394, falošne vydával za jeho príbuzného. Dňa 10. decembra 1394 prišiel spomínaný Ladislav do Košíc a tu podvodne získal skrinku s cennosťami , ktorú tu zanechal magister Ján u tunajšieho mešťana Mikuláša Kruolu. Násilne ju vylomil a vzal z nej 700 zlatých, 2 strieborné džbány a ďalšie cennosti. Okrem toho spomínaný Ladislav vzal aj viaceré listiny týkajúce sa rodových majetkov sťažovateľa. Z kontextu celého sporu jasne vyplýva, že kronikár Ján zo Šarišských Sokoloviec strávil posledné dni svojho života v rodnom kraji, teda v Šarišských Sokolovciach. Ladulu s osobnými vecami, ktorú nosil stále so sebou, zrejme ešte pred odchodom do Šariša nechal v úschove u košického mešťana Mikuláša Kruolu.

Preto je celkom možné, že skončil tam, kde uzrel svetlo sveta krátko pred 10. decembrom 1394."

Dr. Ján Lukačka

Ľudovít Štúr: Neopúšťajme sa

Najväčšia osobnosť Slovenského národa v 19. storočí  Ľudevít Velislav Štúr v roku 1846 v Slovenskích národních novinách napísal tento poučný a povzbudzujúci článok, v ktorom vyzdvihuje význam Slovenských osobností v dejinách Uhorska. Prinášame z neho úryvok:

"Vlasť naša má viacej národov; jeden z hlavných národov sme my, na zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení. Od základu a sporiadania terajše j vlasti našej prežívame my tu, a nielen prežívame, lež môžeme smelo vyznať, prežili sme všetky tieto časy pre vlasť našu čestne, vydobudli sme si mnohé o ňu zásluhy a hodnými sme sa stali tých dobrodení, ktoré vlasť naša nám dáva, dáva a jako pevne veríme, i naďalej dávať bude. Nie je to vec ľahkovážna, je to vec do pováženia: národ slovenský v Uhorsku! Pozri, kto chceš, do histórie vlasti tejto: či nezapísali sme na každom jej liste naše skutky, naše činy a s nimi tam naše mená? Len rozostri a rozlož tieto listy a uvidíš tam všade znaky života nášho, našu usilovnosť, našu pilnosť, našu pracovitosť, uvidíš tam všade mená našich mužov, uvidíš tam všade pomníky života nášho. Či nehovoril duch kresťanský k národom, čo sa na zem túto preniesli a tuná usadili, ústami slovenskými? Či nebol to muž z nášho rodu, čo prijal do cirkvi Kristovej prvého kráľa krajiny tejto? Či nezvŕtal sa meč slovenský a neskrotil pobúrené pohanstvo oproti cirkvi Kristovej? Čí duch skrotil túlavých a sem i tam rabujúcich surovcov? Čí duch ich priviedol na pevné sedaliská a čia ruka naučila surových týchto bojovníkov miesto lúpeže žiť z orby v pokoji? Čia ruka viedla pluh po zemi tejto zarastlej a pripravila rodinám bytoviská a národom krajiny tejto postať pevnejšiu? Všetko toto sú stĺpy života slovenského v krajine nad kráľovským Dunajom, stĺpy, na ktorých ako na pyramídach hieroglyfmi, tak na nich písmom živým zaznačený je život a vybitý duch náš. A či junáctvo z nášho rodu necedilo krv, kedykoľvek surma vojenská sa schytila, za krajinu našu a nevykúpilo ju rodu svojmu? Tam pod Belehradom mohyly by si nasypal velikánske nad kosťami našich junákov, pod Belehradom, ktorý dostriekala krv padajúcich i víťazných junákov našich: "Belehrad, Belehrad, v tureckom pomedzi, Nejednej mamičky synáček tam leží, Ktorý dostrieľaný, ktorý dorúbaný, Ktorý, nebožiatko, koňmi došliapaný" ozýva sa i teraz ešte pieseň naša ná­ rodná pod Tatrou, v ktorej žijú skutky národa. Z ktorého rodu povstalo toľko hláv múdrych, umných, učených, ktoré vodievali predok vo veciach cirkevných i občianskych a pokryli zásluhami pamiatku svoju v krajine našej - či sú nie naši Lodomerovci, Dudičovci, Thurzovci, Belovci, Prayovci, Rybínovci a iní bez počtu? Čia vernosť a oddanosť prevýšila našu ku vlasti tejto?

Máme teda veľké zásluhy o vlasť túto, o vlasť, ktorej sme od století verní pracovníci, verní synovia! Kde ale povinovatosti dobre sú vybavené, tam sú aj práva, a nám, ktorí sme verne vykonali povinovatosti naše, kto by chcel a mohol odriecť právo? To, čo sme vykonali, vykonali sme ako národ slovenský, to, čo žiadať môžeme, to, čo nám po práve prislúcha, prislúcha nám ako národu tomuto. Ten duch národa nášho, tak hlboko prejatý učením Kristovým, ten duch zvestoval zemi tejto a národom na nej zhromaždeným Božské to učenie; ten duch, národu tomuto vlastný, pokojný, práce pilný, veľkých namáhaní schopný, ten duch krotil mravy surové; tie ruky nie lúpiť, ale ťažko zo zeme živnosť vydobývať spôsobné,, tie ruky mozoľné viedli lemeš a pluh po hrudistej zemi tejto, tie ruky počiarali brázdami pustatinu tú zapustlú, ten duch, národu nášmu vlastný, hlboko-umný, ten hovoril v múdrosti Lodomerovej, vo výrečnosti Dudičovej, v rozsúdnosti Thurzove j, pilnosti a hlbokomyseľnosti Prayovej, Belovej a iných nepočetných, ten duch, keď príde na vec veľkú, keď ide o veci sväté, sebazaprenia a obetí najschopnejší, ten vysielal rady synov našich, aby padali za zem matku a vylievali za ňu krv vernú, krv drahú, ten duch viedol ich k zástavám, pod ktorými vydobývali slávu zemi tejto. Áno, na vnuknutie tohoto ducha robili a vykonali sme to, čo sme robiť a vykonať povinnosť mali, na vnuknutie jeho stáli sme čestne v rade synov vlasti, duchu teda tomuto patrí uznanie a patrí uznanie národu tomu podľa jeho ducha, ktorým oduševnený vykonal veci tieto. Máme teda právo žiadať, aby sa nám to, čo je nášho ducha, zachovalo, aby sa nám to nevytrhovalo, a tento duch žije v mravoch, v zvykoch, obyčajoch našich zdedených, žije v reči, národnosti našej starootcovskej, ten duch bystrý a hlboko pohnutý žiada si vzdelanosť, túži po nej z celej vrúcnosti a žiada si rovné, ako iný, práva, rovnú, ako iný, slobodu. Nieto vznešenejšieho a šľachetnejšieho túženia v národoch nad tieto a tam aj všade, kde sa hodnosť ľudská uznáva, podporujú a napomáhajú túžby tieto."

Orgoň

Slovenskje národňje novini, 54. číslo, 3. február 1846

Prevzaté z:   http://www.stur.sk/clanky/7cl1.htm

Juraj Pohronec Slepčiansky - z pastiera Uhorský arcibiskup

Juraj sa narodil 24. apríla 1595 na Požitavsku v Malých Slepčanoch a pokrstený bol v mieste terajšieho kostola, vedľa Arboréta, vo Vieske nad Žitavou. Už ako sedemročný osirel. Rodičov mu zabili pri tureckom nájazde. Juraja a jeho súrodencov si adoptovali príbuzní a blízki ich rodičov. Po osirení si výnimočne Juraja zobral zeman Pohronec s prímením Slepčiansky (pomenovanie po obci Slepčany, maď. Szelepchény) do sv. Kríža, teraz Žiar nad Hronom, čo mu sprostredkoval správca majetku v Slepčanoch, Kraydon. Ladislav odviedol malého chlapca Juraja k chorému bratovi do Trnavy, kde František Szelepcheny bol kanonik. V Trnave začal Juraj chodiť do školy a roku 1602 bol zapísaný pod menom Juraj Selepčény. Zakrátko, v roku 1605 zomrel kanonik a Juraj sa musel vrátiť do Slepčian, kde robil pomocného pastiera na majetku Ostrihomskej kapituly. Vďaka arcibiskupovi Pazmánovi, ktorý prevádzal na majetku v Slepčanoch inšpekciu znova Juraj pokračuje od roku 1617 v štúdiu na gymnáziu v Trnave.

  Mladý Juraj pekne kreslil portréty, čo postrehol aj arcibiskup. V Trnave Juraj vyštudoval za učiteľa, lebo v roku 1626 učí na Mestskej škole v Trnave. Zakrátko sa rozhodol pre poslanie kňaza. V roku 1627 odišiel Juraj na štúdia do Ríma, ktoré sprostredkoval arcibiskup. Počas štúdia sa odvďačil vtedy už kardinálovi Petrovi Pázmáňovi kresbou portrétu, ktorý vyryl do medi – medirytinou, viď obrázok.

      Juraj bol v štúdiu veľmi usilovný a v roku 1634 napísal dizertačnú prácu “Propozicione Theologicae, ...“,kde vylepšil a použil spomenutú rytinu. Po ukončení štúdia v Ríme, ako doktor filozofie a teológie sa v roku 1635 vrátil na Slovensko a stal sa farárom v Senci, v Kamenných Kosihách a sv.Kríži. Cestoval po Ostrihomskej kapitule, bol kancelár arcibiskupského úradu v Trnave do roku 1637 a opát vo Foldváre. V roku 1636 sa stal ostrihomský kanonik a ostrihomsko-svätojúrsky prepošt. V roku 1638 začal pracovať v diplomatických službách ako pridelenec vyslanca Izdenciho a odchádza do Carihradu, kde dojednáva so sultánom Ibrahimom Szonynský mier. Roku 1642 sa stal titulárnym biskupom novijským s hodnosťou piliského opáta. V roku 1643 sa Slepčianský (Selepčeni, po maďarsky Szelepcheny) dvakrát zúčastnil vyslanectva kráľa v tureckom Carihrade. Prvá cesta diplomata Pohronca, ktorá trvala takmer päť mesiacov, mala za cieľ odvolať rezidenta Viedne v Carihrade Schmidta a nahradiť novým vyslancom Greifenklaunom, čo sa aj vydarilo. Druhá cesta bola zložitejšia.

       Biskup Slepčianský prišiel do Carihradu v nevhodnom čase. Hoci bolo vyhlásené prímerie „zhodou okolností“ deväťsto protitureckých jazdcov napadlo vtedy turecký Ostrihom. Preto veľvezír Mustafa zajal biskupa aj s rezidentom a uväznil. Sultán Ibrahim ho však oslobodil. V roku 1644 bol čanádský a pečuchovský biskup, bzovický opát, veszpremský a egerský titulárny biskup a diplomat v Budíne, v Sedmohradsku, v Poľsku a uhorský kancelár. V roku 1645 dojednal Linecký mier a zaručil protestantom náboženskú slobodu. Pohronec sa 18.IV.1648 stal nitrianskym biskupom a županom Nitrianskej stolice. Ako biskup zabezpečil opravu Turkami zničeného nitrianskeho kostola a hradu. Zachránil archív nitrianskej kapituly. Dochádzal do Bratislavy, kde bol prezidentom uhorskej kráľovskej kancelárie. Finančne podporoval stavby kostolov a škôl zabezpečoval ich vybavenie, staral sa o siroty a kňazský dorast.

       Biskup bol aj naďalej umelecky činný. V roku 1654 zhotovil medirytinu Ferdinanda IV. a v r. 1655 vyryl portrét uhorského kráľa Leopolda I. Roku 1657 bol arcibiskup kalošský v Bratislave a Viedni. Roku 1660 signoval zlatou bulou univerzitu v Košiciach. V roku 1665 položil základy protitureckej pevnosti Leopoldov. Najvyšším cirkevným hodnostárom v Uhorsku sa stal roku 1666, bol ostrihomský arcibiskup. V roku 1666 zhotovil aj vlastnú podobizeň, viď obrázok.

      Zabezpečil povýšenie mnohých Slovákov do zemianského stavu. Na svojom majetku v Hubiciach na Žitnom ostrove založil Pohronec prvú textilnú manufaktúru na Slovensku. Zásluhou Pohronca sa roku 1667 na trnavskej univerzite zriadila právnická fakulta. Miestokráľom (primasom) Uhorska sa stal roku 1670. Podporoval kresťanských Habsburgovcov a súdy proti kolaborantom s Turkami, začo ho „reformátori“ kritizovali. Niektorí novodobí pisatelia obviňujú, že odviezol Nitrianský evanjeliár – kódex z 11.storočia do Ostrihomu, kde bol arcibiskupom a jeho brat Michal notárom ostrihomskej kapituly. Najstaršia liturgická kniha z 11.storočia, Nitriansky evanjeliár nazývaný aj Selepčéniho kódex, ktorý vyhotovili mnísi z Francúzska, Pohronec daroval hradnej katedrále v Nitre. Pisaný je karolínskou minuskulou s figurálnymi iniciálkami viď text. Koperdy kódexu sú z pozlátenej mosadze z 14.storočia. Do nitrianskej katedrály dal priniesť z Talianska mramorový relief Snímanie Krista z kríža, ktorý pravdepodobne zhotovil Donatello.

      Ešte ako 85-ročný bol v roku 1680 hlavný župan Tekovskej stolice až do roku 1685. Všemožne podporoval Turkami zničené Požitavie. Podporoval strednú vrstu začo si vyslúžil od vysokej šlachty, ktorá nadobudla majetky aj strednej vrstvy účasťou v protitureckom odboji, mnoho nadávok. Hrdo sa hlásil k slovenskej národnosti a nehanbil sa za svoj pôvod. Predvídal útok Turkov na Viedeň. V roku 1683 venoval veľkú duchovnú a hmotnú pomoc na záchranu Viedne počas tureckého obliehania 280 000 vojakmi vedenými veľvezírom Kara Mustafom. Dohodol účasť polských a litevských vojsk pod vedením Jána Sobieskeho proti Turkom a tým sa pričinil o vyhnatie Turkov z Európy. Zomrel 14. 1. 1685 ako 90-ročný v Letoviciach na Morave a je pochovaný v kaplnke sv.Ladislava v Bazilike Panny Márie v Mariazelli v Rakúsku.

Prevzaté z http://www.zitava.sk/zitava/zitava.php?page_id=osobnosti_selepceni

Spracoval: Gabriel Šutka, 4. február 2008

Použitá literatúra a pramene:

Dr. Jarolím Koprda – Juraj Selepčéni Pohronec a jeho rodisko Slepčany (400 výročie), rok vydania 1995

Marián Gábriš, Jozef Gábriš – SLOVÁK miestokráľ a primas UHORSKA, Ba 1993

Gabriel Šutka – Bika pri Vozokanoch, Ba 2002

Milan Vároš - Stratené slovenské poklady (2, MS 2007)

Viliam Judák – Nitrianske biskupstvo v dejinách, 2000

Používané meno a priezvisko:

Juraj Pohronec Slepčiansky, Juraj zo Slepčian, Juraj Selepčéni, Georgius Pohroncius Szelepchényi, Georgio Pohroncio Szelepchény, Georgius Pohroniz Szelepheny, Gorgy Szelepcsényi, Szelepchényi, Jiři Szelepczenyi z Pohronce

Articuli Podmanických 1506

Považská Bystrica v stredoveku

Považská Bystrica mala nepochybne už v 14. storočí vlastnú autentickú (hodnovernú), no až roku 1416 konkrétne doloženú pečať, pod ktorou jej mestská vrchnosť vydávala hodnoverné písomnosti (listiny) v záležitostiach členov svojej komunity. Najstaršia dodnes v origináli zachovaná listina overená (iste) touto pečaťou je až z 9. januára 1506. Jej vydavateľom bol richtár Martin Líška, prísažní a všetci mešťania mestečka (oppidi) Bystrica, ležiaceho pri Váhu v Trenčianskej stolici. Svojím obsahom je to listina nielen veľmi dôležitá pre Považskú Bystricu, ale aj jedinečná z celoslovenského hľadiska, lebo obsahuje pomerne podrobné opísanie vzťahov medzi mestom a jeho zemepánom, ktorým vtedy bol hlavný kráľovský komorník Ján z Podmanína. Listinu s názvom Articuli Podmanickyani podľa jej obsahu niekedy nazývajú urbárom, no je to „urbár" svojím spôsobom omnoho podrobnejší a vyčerpávajúcejší, než aké ich poznáme (všeobecne) aj z neskorších storočí. Vznikla po dlhých predbežných úvahách Považskobystričanov so zemepánom (v podrobnostiach skôr s jeho úradníkmi) a v mnohom iste sčasti zachycuje starý, možno aj veľmi starý stav vzťahov mešťanov k zemepánovi, v niektorých ustanoveniach ide o novú úpravu vzťahov. Podľa vlastných vyjadrení je v listine tento poriadok, lebo skutočne je primeranejšie nazvať listinu predpísaným poriadkom - štatútom j (ako urbárom), bol vydaný preto, aby sa mestečko trápené všelijakými nešťastiami a biedou dostalo do svojho pôvodného, ba lepšieho stavu, ktorý tu bol v predchádzajúcich časoch. Celý tento veľmi podrobný štatút mesta sa skladá z mnohých samo­statných, nerovnako dlhých článkov (artikul):

Originál listiny Articuli Podmanickiani

1. Ustanovuje sa, že všetky oráčiny mestečka majú byť rozdelené do 52 celých povrazcov11 a nie viac a že| v tomto mestečku má byť 52 domov obývaných váženejšími mešťanmi, ktorým majú patriť na povrazce rozdelené zeme (oráčiny). Rad týchto domov sa začínal od domu v ktorom vtedy býval kováč Pavol Masak (Mašek) teda v ulici zvanej Hliník. Z druhej strany rieky Bystric sa končil tento rad domov hore, kde býval Petrík. Poto na druhej strane sa začínal domom obchodníka Baltazára ktorý bol pri ulici, čo ide k háju, lesu tohože mestečka až po rožný dom, v ktorom vtedy býval Skala, a potom okolo kúpeľa až k rieke. Ďalej sa začínal od toho domu v ktorom vtedy býval Kráľ, (a) končil sa pri tom dome, ktorý bol neďaleko domu Uhlíka. A toto bolo 52 domov, ku ktorým patrili spomínané zeme, ku každému po jednom povrazci. Zemepán nesmie túto pôdu nikdy odňať spomínaným domom. Ak by niekto chcel predať svoj dom spomedzi spomínaných domov, musí ho predať aj s pôdou a nie ináč; a ak niekto z mešťanov by chcel predať dom má ho predať za primeranú cenu. Ak sa s kupcom nemožno dohodnúť, majú (dom) ohodnotiť richtár a prísažní a nech sa predá na základe tohto ohodnotenia.

2. Richtár a prísažní sa majú voliť každoročne len z týchto 52 (domov) a nie z iných.

3. Pretože po všetky časy až doteraz sa platilo zemepánovi vždy len od päťdesiatdva domov či povrazov teda aj odteraz navždy sa má platiť len od 52 domov či povrazcov.

4. Aby richtár a prísažní riadili mestečko a spoločenstvo mešťanov, a nie komunita richtára a prísažných, ktorí majú konať podľa svojho presvedčenia (svedomia).

5. Ak by niekto chcel stavať dom, či už z majiteľov päťdesiatdva domov alebo z tých, čo sídlia v záhradách teda tí päťdesiatidvaja, čo majú povrazce, majú priviezť stavajúcim vhodné drevo na stavanie a potom záhradníci (bývajúci v záhradách, teda vlastniaci len menší poľnohospodársky pozemok) majú im spolu so želiarmi pomáhať stavať, ostatné práce prislúchajúce tesárom nech znáša ten, čo stavia dom. A mešťania majú každému novému stavebníkovi domu povoliť (stavať).

6. Pri prevádzkovaní krčiem a výčape vína a piva nariadené je zachovávať, že nikto nesmie čapovať víno a pivo len tí, čo sa počítajú k (spomínaným) päťdesiatim dvom, vinárne nie sú viaceré (čiže je len jedna), s výnimkou či jarmoku, lebo výčap vína postupne prechádza z jedného na druhého; keď chce niekto začať predávať víno, má zavolať richtára a toľkých prísažných, ktorí vtedy môžu prísť; ochutnajú víno a určia cenu, za ktorú sa môže víno predávať alebo čapovať. A každý z mešťanov alebo ich nástupcov, čo bude víno predávať, má dať do pokladnice mesta jeden ort (štvrť zlatého). Ak by niekto (z mešťanov) bol taký chudobný, že by nemohol čapovať víno, má poradie svojho práva výčapu predať inému za jeden ort.

mestský štatút v slovenčine 

7. Podobne nikto okrem spomínaných päťdesiatich dvoch nesmie spracovávať slad a variť pivo alebo čapovať ho; vždy môžu (pivo súčasne čapovať) len piati, s výnimkou obdobia jarmoku. V čase jarmoku, dva týždne pred ním a dva týždne po ňom má každý (mešťan) právo predávať a čapovať víno aj pivo; výčap piva tiež postupne prechádza od jedného k druhému, rovnako aj vína. Ak niekto z mešťanov uvaril pivo a chcel by ho predať alebo čapovať, po prehliadke richtára a prísažných sa určí, koľko sladu sa kúpilo za jeden zlatý (ťlorén) a podľa toho sa určila taká miera (množstvo) vyrobeného predného (prvej triedy) piva, za ktorú sa platí jeden zlatý, aby už zaň mal ten, kto ho varí, späť svoje náklady. Od každého zlatého utrženého za čapovanie predného (prvej triedy) piva sa platí (do mestskej pokladne) jeden ort; zadné (druhej triedy) pivo sa má predávať za nižšiu cenu a kal, ľudovo zvaný mláto, má (vyrábajúci) pre seba. Ktokoľvek z mešťanov bude čapovať pivo, nech dá do školy učiteľom dve veľké kanvy piva, v akých sa zvykne nosiť voda. Ak by niekto, ako sa už predtým povedalo o výčape vína, nemohol pre chudobu variť ani čapovať pivo, nech za pol orta predá svoje čapovacie poradie inému. Nikto nesmie nikomu dať alebo čapovať víno alebo pivo na úver.

8. Keď mäsiari zabíjajú dobytok na predaj, richtár a dvaja prísažní spolu s dvoma mešťanmi z komunity sa majú postarať, aby tí, čo zabíjajú dobytok, to vykonali spôsobom predpísaným v tomto remesle; ak sa dobytok zabije, musí sa stiahnuť z kože a vybrať z neho vnútornosti, oddeliť nohy a hlavu a až potom sa mäso položí na váhu la určí sa), za koľko denárov sa má predávať jedna libra, a to tak, že len za mäso má porážač dostať svoju kúpnu cenu, koža, loj a polovica vnútorností sú jeho ziskom a (druhá) polovica vnútorností patrí richtárovi, dvom prísažným a dvom z komunity za ich ustávanie; jazyk [ dobytka sa má dať ako almužna pre žiakov školy; ak sa . nechce dať jazyk, nech sa dá toľko mäsa, koľko ho možno kúpiť za jazyk.

9. Z príjmov mesta sa nemajú peniaze nikdy z nijakých
dôvodov požičiavať, ani míňať mešťanmi, ale majú sa každý rok zhromažďovať a ukladať, aby mestečko malo vždy odložené nejaké peniaze, lebo šestina týchto príjmov sa poskytuje na dary zemepánovi a iným, ktorých sa patrí i uctiť darom. V tom prípade, ak tí, čo majú na starosti tieto príjmy mestečka, použijú z nich viac ako šestinu alebo by ich rozhadzovali, majú byť zbavení dôvery a cti, ba aj telesne potrestaní podľa svojich zásluh ako zlodeji a zbojníci. Ak by niekto chcel podnikať s peniazmi z príjmov (mesta), nech mu ich richtár a prísažní dajú, ale pod dobrou zárukou ručiteľa a takýto podnikateľ alebo dlžník má dať o rok mestu požičané peniaze a niečo zo zisku; I všetko to má vždy bez prieťahov odovzdať pred richtárom 1 a prísažnými.

10. Nikto z mešťanov a obyvateľov nesmie hrať s kockami a kartami, s výnimkou panských služobníkov a šľachticov ubytovaných v meste.

11. Kúpeľník, ktorý vie púšťať žilou, má pravidelne platiť mestečku od kúpeľa ročne jeden zlatý dane, od jedného púšťania krvi zo žily dostáva štyri kráľovské denáre, od jedného otvorenia žily jeden viedenský denár, od jedného kúpajúceho sa hosťa jeden kráľovský denár, od jednej (kúpajúcej sa) ženy má dostať jeden obolus a nie viac. Z rodín hostí (obyvateľov mesta) každý z hostí má ročne priviezť kúpeľníkovi jednu fúru dreva a za to sa rodine poskytuje slobodne kúpeľ po celý rok. Ak by sa vyskytli v súvislosti s kúpeľom nejaké potreby alebo nedostatky, treba ich odstrániť na náklady mesta.

12. Každý obyvateľ mesta, či už vlastní povrazce, býva v záhradách alebo je želiar, sa musí každoročne štyri dni zúčastňovať osobne a (ak ich má) s povozom a poťahom pri spevňovaní brehu rieky Váh, aby sa zabránilo rieke Váh poškodiť mestečko.

13. Ustanovuje sa, že nikto z obyvateľov sa nemá domáhať odvolaním svojho práva v Krupine, len ak ide o hrdelné prípady alebo dotýkajúce sa cti. Nikto z obyvateľov sa nemá vo svojej záležitosti odvolávať pred rozhodnutím o nej mestským súdom v prítomnosti pána alebo jeho zástupcu.

14. Nikto z tých, čo v tomto mestečku bývajú v záhradách, nemá platiť diku (štátnu daň).

15. Všetci obyvatelia mesta, tak držitelia povrazcov, ako aj bývajúci v záhradách, majú slobodné právo pečenia chleba, pod tou podmienkou, že cesto na jeden chlieb bude mať rovnakú váhu zodpovedajúcu hodnote jedného denára alebo vtedy bežného peniaza.

16. Pretože v Žiline alebo v Rajci každý, kto by chcel, môže si postaviť rám na vystieranie súkna, mešťania (Považskej Bystrice), ako aj iní obyvatelia a súkenníci môžu si tiež postaviť rámy na miesta, ktoré sa im zdajú príhodné.

17. Ulica súkenníkov má byť pri kostole, sídlo kováčov má byť na ulici od Moštenca, ševcov na ulici volanej Od Hliníka. Pretože mestečko Bystrica má tie isté výsady ako mestečká Žilina a Rajec, súkenníci z mestečka Bystrica majú používať a tešiť sa tým istým výsadám a môžu mať (tiež) vlastný cech.

18. Želiari bývajúci v meste sú povinní zemepánovi a jeho nástupcom robotovat' ročne tri dni.

19. Na druhej strane (Váhu) a z druhej strany Bystrického potoka, kde je hrad, nikto nesmie chytať zajace alebo akékoľvek vtáky.

20. Obyvatelia môžu slobodne chytať vo Váhu ryby sieťami nazývanými sak a veter.

21. Svojmu zemepánovi Považskobystričania neplatia mýto, okrem tých, ktorí vezú víno do Bytče a Žiliny. V čase jarmoku obyvatelia, ale ani trhovníci (čo idú na jarmok alebo z jarmoku) neplatia nijaké mýto.

22. Kráľovský obed, ktorý boli Bystričania povinní dávať zemepánovi, odteraz nie sú povinní dávať.

23. Majer Hrbotín je v držbe mestečka.

24. Považskobystričania nie sú odteraz (ako boli doteraz) povinní Bystrickému hradu oračkou a niektorými inými prácami (robotami), okrem ukladania vína na hrade, kosenia lúk v Kvašové a príslušných prác na (oprave) mosta.

25.Tí, čo držia len záhrady a nie povrazce, povinní sú z nich dať a zaplatiť ročne desať denárov mestečku a nič viac sa nemá od nich vyžadovať.

Zemepán Považskej Bystrice vymenované články prijal a schválil a Považskobystričania sa ich zaviazali presne dodržiavať. Z vďaky k svojmu zemepánovi za jeho dobrotu, že takto presne určil ich povinnosti, sa Považskobystričania zaviazali dávať (okrem toho) každoročne hradu, zemepánovi a jeho dedičom a nástupcom sto zlatých, sto gbelov (ľudovo volaných lukná) ovsa a päťdesiat kapúnov. Záhradníci bývajúci v záhradách sú podobným spôsobom povinní zemepánovi a jeho nástupcom dať ročne po dvoch kapúnoch. Ak by niekto z jednotlivých mešťanov tieto články nerešpektoval, najmä pokiaľ ide o výčap vína a piva, má byť pozbavený cti a nikdy nemá byť prijatý do rady mestečka; ak by sa niekto prehrešil nedodržaním iných článkov, má byť potrestaný pokutou zaplatenia pol zlatého, z čoho polovica patrí cirkvi, polovica zemepánovi.

Dôležitou skutočnosťou z národného hľadiska je , že articuli boli už krátko po ich vydaní v latinskom jazyku preložené aj do Slovenčiny. Tu je výňatok zo slovenskej verzie

Zdroj: Považská Bystrica : Z dejín mesta. Zost. B. Kortman. Žilina, 2006. (J. Šišjaková)  

Formovanie šľachty na Slovensku

Problematike vzniku a úlohe šľachty v stredoveku sa v slovenskej historiografii venovala iba okrajová pozornosť, pretože táto výsadná vrstva spoločnosti sa považovala za cudzorodý element v lone slovenského ľudu.

 Aj formovanie slovenského etnika sa prezentovalo ako len plebejská záležitosť, na ktorom sa nezúčastňovali vyššie spoločenské vrstvy. Podrobné skúmanie uvedenej problematiky však svedčí o tom, že Slováci v procese etnogenézy prešli rovnakým vývinom ako všetky okolité národy. Na tomto procese, najmä v období včasného stredoveku, participovala aj vedúca vrstva (rodiaca sa šľachta) domáceho pôvodu.

 Počiatky formovania šľachty...

 ...spadajú už do predveľkomoravského obdobia a oprávnene sa spájajú s budovaním Nitrianskeho (Pribinovho) kniežatstva ako dokázateľne prvého štátneho útvaru naddunajských Slovienov. Proces budovania štátu sa nezaobišiel bez násilia vládnucej dynastie voči svojim susedom. Predkovia kniežaťa Pribinu využili porážku Avarov, ktorú im v poslednom decéniu 8. storočia uštedril franský kráľ Karol Veľký a jeho syn Pipin. Pomocou ozbrojenej družiny sa veľmi rýchlo vysporiadali so slabnúcou avarskou mocou a v krátkom čase vytvorili na juhozápadnom Slovensku teritoriálny základ Nitrianskeho kniežatstva. Jeho mocenským a hospodárskym centrom sa stala Nitra. Vrstvu družinníkov tvorili profesionálni bojovníci. Ich pôvod bol rôzny. Väčšina z nich iste pochádzala z prostredia bývalých príslušníkov kmeňovej aristokracie, loajálnych voči panujúcemu kniežaťu. Časť družinníkov mohla pochádzať aj z prostredia slobodného prostého obyvateľstva. Z nich si knieža vyberal jednotlivcov verných vládnucej dynastii s nadpriemernými vojenskými schopnosťami. 

 Príznačné pre proces vytvárania štátu je aj budovanie územnej organizácie, ktorej základom sa stali opevnené hradiská a k nim prislúchajúce hradské obvody. Časť družinníkov bola potom dislokovaná na týchto hradiskách, kde v mene kniežaťa zaisťovala správu zvereného teritória a vyberanie dohodnutého tribútu.

 Nitrianski Slovieni na čele s Pribinom začali veľmi skoro expandovať najmä na východ a juhovýchod, kde sa ich snahy nestretali s vážnejším odporom. Pribina si približne v polovici 20. rokov 9. storočia vzal za manželku kresťanku z Bavorska z rodu Wilhelmovcov a súhlasil s kristianizáciou svojej dŕžavy. Vyvrcholením týchto snáh bolo vybudovanie prvého kresťanského chrámu v Nitrave a jeho slávnostné vysvätenie salzburským arcibiskupom Adalrámom roku 828.

 Prirodzený proces budovania vlastnej štátnosti prerušil neočakávaný vpád Mojmíra I. zo susedného staromoravského kniežatstva okolo roku 833. Po prehratom zápase bolo knieža Pribina nútené opustiť aj s väčšou časťou svojej družiny vlastnú krajinu a hľadali pomoc u Frankov.1 Časť príslušníkov nitrianskej vedúcej vrstvy loajálnej voči Moravanom zostala na svojich miestach. Kľúčové pozície v anektovanom Nitrianskom kniežatstve však získali Mojmírovi verní družinníci. Moravania však v zásade nemenili staršie územnosprávne štruktúry vytvorené ešte v časoch Pribinu a jeho predchodcov. Dokonca aj Nitrianske kniežatstvo nestratilo úplne svoju individualitu a stalo sa údelom v panujúcom rode Mojmírovcov.

 V období trvania Veľkej Moravy a najmä v časoch vlády kráľa Svätopluka (871 - 894) vyvrcholil hospodársky i mocenský vzostup tunajšej slovienskej spoločnosti. Počet príslušníkov Svätoplukovej vojenskej družiny sa niekoľkonásobne zvýšil a aj ich výzbroj dosiahla vysoký štandard. Správu rozsiahlej dŕžavy zabezpečovali Svätoplukom menovaní župani, ktorí disponovali vlastnými bojovníkmi sídliacimi na strategických miestach jeho ríše.2

 Veľký teritoriálny rozsah Veľkej Moravy a vnútorné dynastické rozbroje medzi Mojmírom II. a jeho mladším bratom Svätoplukom II. výrazne oslabili Veľkú Moravu. Štátna moc sa potom zrútila pod dvojnásobným tlakom zo strany Bavorov a najmä novoprišlého kmeňového zväzu starých Maďarov. Predstavitelia dynastie Mojmírovcov a väčšina ich družiny zahynuli v boji so starými Maďarmi, ktorý sa odohral pravdepodobne v Zadunajsku.3

 Nemalý podiel na deštrukcii centrálnej štátnej moci mali aj predstavitelia niektorých regionálnych mocných rodov (starej aristokracie), ktoré si udržali významné postavenie a zrejme aj svoje majetkové domény aj v období vrcholného rozmachu Veľkej Moravy. Nie všetci boli začlenení do kniežacej družiny, a preto časť z nich zrejme bez vážnejšej ujmy prežila strašnú porážku veľkomoravskej vojenskej moci rokoch 905 - 906.

Časť tejto veľkomoravskej aristokracie...

 ... využila zmenenú situáciu a začala sa otvorene spájať s bojovnými Maďarmi. Spoločne s nimi sa zúčastňovali na koristníckych výpravách do západnej Európy. Spojenectvo s Maďarmi im umožnilo prežiť a udržať si aj isté mocenské pozície na území Slovenska, ktoré ešte nebolo trvalo zaujaté Maďarmi, ale tvorilo iba ich záujmovú sféru.4 Svedčia o tom napokon aj archeologické nálezy staromaďarských jazdeckých hrobov z prvej polovice 10. storočia. Z ich rozmiestnenia vyplýva, že strážne osady neprekročili na severe líniu Bratislava - Trnava - Hlohovec - Nitra - Levice - Lučenec - Moldava nad Bodvou - Trebišov. Na sever od tejto línie sa zachovala nielen staršia sídlisková štruktúra, ale aj územnosprávna organizácia, na čele ktorej stáli domáci veľmoži.

 Hypotézu o existencii miestnej slovenskej vedúcej vrstvy po páde Veľkej Moravy vyslovil už dávnejšie Daniel Rapant.5 Z jeho strany išlo skôr o intuíciu, pretože začiatkom 50. rokov tohto storočia sa nemohol pri svojom tvrdení oprieť o žiaden konkrétny historický ani archeologický údaj. Až systematické výskumy veľmožských dvorcov v Ducovom pri Piešťanoch a neskôr aj v Nitrianskej Blatnici, ktoré realizoval v priebehu 70. rokov Alexander Ruttkay, jednoznačne potvrdili staršiu Rapantovu hypotézu.6 Zároveň spresnili aj chronológiu postupného začleňovania územia juhozápadného Slovenska do organizačného rámca rodiaceho sa uhorského štátu.

 Starí Maďari podľa svedectva archeologických nálezov prekročili Dunaj a začali umiestňovať strážne jednotky na juhozápadnom Slovensku až v priebehu 20. rokov 10. storočia. Následne v priebehu 30. a 40. rokov sa v tomto priestore objavujú prvé osady jednoduchého maďarského ľudu, ktoré sa vklinili medzi starousadlé obyvateľstvo. Gy. Györffy vo svojich prácach predpokladá, že územie Nitrianskeho kniežatstva sa stalo korisťou kniežacej dynastie Arpádovcov. Najstaršie uhorské naračné pramene však svedčia, že Nitriansko pôvodne zaujal staromaďarský náčelník Lél, ktorý očividne nepochádzal z rodu Arpádovcov a zdržiaval sa v priestore medzi Nitrou a Hlohovcom.7 Roku 955 sa Lél spoločne s Bulčuom a Šúrom zúčastnili koristníckej výpravy do nemeckých krajín, kde pri Lechu utrpeli katastrofálnu porážku. Vojvodcov zajali a neskôr popravili. Ich územia zaujali Arpádovci. Nitriansko sa tak stalo súčasťou arpádovskej domény až po roku 955, konkrétne Arpádovho vnuka Takšoňa, ktorý začal proces integrácie rozdrobených kmeňových území do väčšieho celku. V tomto diele úspešne pokračovali jeho synovia Gejza a Michal od začiatku 70. rokov 10. storočia. Gejza ako starší zo synov sa stal veľkokniežaťom a jeho mladší brat Michal získal údel v Nitre.

 Práve s pôsobením Michala vo funkcii údelného kniežaťa treba spájať intenzívnu snahu o preniknutie rodiaceho sa uhorského štátu hlbšie do horských údolí a kotlín Karpát. Tu samozrejme narazil na odpor miestnych veľmožov. Medzi nimi mali najvýznamnejšie postavenie nitrianski Poznanovci a na juhu stredného Slovenska Huntovci. Tieto starobylé rody majú zrejme ešte veľkomoravský pôvod a ich predkovia si vybudovali svoje mocenské pozície ešte za vlády kráľa Svätopluka. Arpádovec Michal pri expanzii posunul svoju doménu smerom na sever až po dvorec v Ducovom, ktorý vyvrátil a následne ovládol aj stredné Ponitrie a na hraniciach svojej domény usadil strážne jednotky (Uherce, Uhrovec). V ďalšej fáze svojho postupu sa zrejme dostal až k Trenčínu a začal sa tlačiť aj na hornú Nitru. V tejto vypätej atmosfére však pravdepodobne došlo k vyjednávaniam medzi miestnymi veľmožmi a Michalom. Podmienkou zastavenia vojenskej konfrontácie bolo poddanie sa domácich veľmožov Michalovi a uznanie úplnej suverenity údelného kniežaťa nad ich bývalými doménami. Za odmenu im Michal ponechal časť ich pôvodných majetkov ležiacich v oblasti stredného a severného Ponitria, v hradnianskom archidiakonáte, hornom Turci a Rajeckej kotline.8 Nitrianski Poznanovci zavčasu pochopili, že vzdorovanie silnejšiemu protivníkovi nemá zmysel. Preto sa zmierili so stratou vlastnej suverenity a stali sa mocnými veľmožmi na dvore Arpádovca Michala v Nitre.

 Z určitých indícií je zrejmé, že nitrianski Poznanovci neprestali byť ani v priebehu 10. storočia kresťanmi. Na ich opevnených dvorcoch fungovali aj v tomto búrlivom období kostoly (Nitrianska Blatnica, Šišov, Vyšehrad) a práve Poznanovci sa v poslednej štvrtine 10. storočia ujali chátrajúceho benediktínskeho kláštora pod Zoborom a stali sa jeho svetskými patrónmi. Obnovili tu kláštornú komunitu a opátstvu udelili viacero majetkov, ktoré vyčlenili zo svojej pozemkovej držby.9

Obdobné postavenie ako Poznanovci...

 ... na juhozápadnom Slovensku mali aj Huntovci v oblasti stredného Poiplia. Zo zakladacej listiny pre benediktínske opátstvo v Bzovíku je zrejmé, že Huntovci disponovali s dedičnými rodovými majetkami (hereditarium), majetkami získanými kúpami od drobných susedných vlastníkov a majetkami, ktoré získali ako donácie od prvých arpádovských kráľov. Pritom je príznačné, že v ich pozemkovej držbe prevažovali dedičné rodové majetky, ktoré mali ešte preduhorský pôvod.10

 Poznanovci i Huntovci vydržali v službách Michala až do jeho predčasnej smrti okolo roku 995, keď bol na príkaz svojho staršieho brata Gejzu zrejme zavraždený. Novým údelným kniežaťom v Nitre sa stal Gejzov syn Štefan. Spolu s ním prišla do Nitry aj jeho bavorská manželka Gizela s početným nemeckým sprievodom. Štefan a jeho žena sa stali horlivými kristianizátormi a postarali sa o obnovenie polorozrumenej biskupskej Katedrály sv. Emeráma a zriadili na hrade prepoštstvo. Medzi mladým Štefanom a domácimi veľmožmi Poznanom a Huntom sa vytvorili v rozpätí krátkeho času (995 - 997) veľmi pevné osobné väzby. Ich pevnosť sa preverila už roku 997, keď po smrti veľkokniežaťa Gejzu vystúpil s nárokmi na vládu príslušník vedľajšej vetvy Arpádovcov Kopáň, ktorý zosnoval otvorené povstanie proti mladému Štefanovi. Ten sa v čase najväčšej núdze uchýlil k svojim verným vojvodom (duces provinciales) Poznanovi a Huntovi. Títo predstavitelia dvoch významných veľmožských rodov spoločne so svojimi vojenskými družinami značne posilnili vojenskú hotovosť Štefana, ktorej úderné jadro tvorili nemeckí rytieri zo sprievodu jeho manželky Gizely. Štefan neobmedzenú dôveru voči Poznanovi a Huntovi vyjadril aj tým, že oboch vojvodov ustanovil za svojich telesných strážcov. Spojené vojská potom pri Vespréme porazili vzbúreného Kopáňa.11

 Po porážke šomoďského vojvodu Kopáňa neobyčajne vzrástol vplyv vojvodov Poznana a Hunta na veľkokniežacom dvore v Ostrihome. Obaja získali na území Nitrianskeho údelného kniežatstva ďalšie majetky ležiace najmä v jeho južných oblastiach. Poznan i Hunt sa neustále pohybovali v Štefanovej blízkosti a mali značný vplyv na jeho rozhodnutia. To sa nezmenilo ani po Štefanovej korunovácii za prvého uhorského kráľa v roku 1000.12

Vojvodovia Poznan a Hunt...

 ... by ako jednotlivci nedosiahli nič, keby za nimi nestála sila a početnosť celého rodového príbuzenstva. Obaja veľmoži mali nepochybne okrem najbližších príbuzných aj širšie rodové príbuzenstvo, ktoré sa tiež (aj keď v menšej miere) podieľalo na nových donáciách od prvých Arpádovcov. Od 11. storočia sa oba rody vyvíjali v dvoch základných líniách. V prvej línii išlo o priamych potomkov samotných vojvodov Poznana a Hunta, ktorí mali právo používať označenie de genere Poznan a de genere Hunt neskôr od 12. storočia de genere Hunt-Poznan. V tejto priamej línii sa tradične dedili okrem pôvodných rodových majetkov aj donáciami získané prédiá od prvých arpádovských kráľov, významné hodnosti na kráľovskom dvore, patronát nad zoborským a bzovíckym kláštorom.

 Popri tejto hlavnej rodovej línii existovalo aj širšie príbuzenstvo rodu Poznanovcov a Huntovcov, ktoré sa nepodieľalo na rozsiahlych nových donáciách. Tomuto príbuzenstvu sa v rámci deľby pôvodných rodových majetkov ušli pomerne rozsiahle prédiá pozostávajúce z 5 až 7 osád, na ktorých sa potomkovia bočných línií Poznanovcov a Huntovcov najneskôr v priebehu 12. storočia trvalo usadili. Podľa nových sídelných majetkov boli pomenované nové samostatné rody. Ich príslušníci už v 13. storočí stratili povedomie spoločného pôvodu s užším priamym potomstvom veľmožských rodov Poznana a Hunta.13

Najstaršie genealogické údaje...

 ... o užšom i širšom príbuzenstve rodu Poznanovcov nám zachovali tzv. Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. V prvej sa uvádza 12 nitrianskych veľmožov, ktorí mali prísahou potvrdiť práva udelené zoborskému opátstvu kráľom Štefanom I. (Svätým). Minimálne prví štyria z týchto veľmožov pochádzali z rodového príbuzenstva Poznanovcov. Príznačné je, že všetci z nich zastávali dlhší čas hodnosť nitrianskych županov. Na prvom mieste sa uvádza veľmož Una, na druhom Bača (Bacha), ktorého na základe menného faktora môžeme identifikovať ako predka šľachtického rodu Vašardických, vlastniacich majetky aj na pravej strane Váhu v Bratislavskej stolici v okolí Lovčíc. Ďalší dvaja svedkovia boli pokrvní bratia Dedo (Deda) a Kačä (Cace), synovia komesa Bukvena. Podľa všetkého práve títo dvaja vznešení starci (obaja mali v čase vydania listiny už okolo 80 rokov) boli vnukmi Poznana.14 K tomuto záveru nás opäť vedie menný faktor, pretože spomínané mená frekventujú medzi príslušníkmi tzv. užšej poznanovskej línie v priebehu 13. storočia. K spomínanej užšej línii nesporne patria aj kniežatá kráľovstva (principes regni) Mojžiš (Moyses) a Kozma (Cosma), ktorých roku 1113 vyhľadal zoborský opát Godfrid, aby dosvedčili majetkovú držbu kláštora.15 O Kozmovi vieme exaktne, že pochádzal z Poznanovho rodu a patril medzi popredných uhorských veľmožov. Roku 1123 viedol odpor veľmožov proti kráľovi Štefanovi II. na výprave v Haliči. Mojžiš bol pravdepodobne jeho brat, prípadne bratranec. Boli potomkami Deda a Kaču. Kozma zastával zrejme vyššiu hodnosť na kráľovskom dvore a Mojžiš bol začiatkom 12. storočia dlhoročným nitrianskym županom. Kozma a Mojžiš žili pravdepodobne do polovice 12. storočia. Potomkom jedného z nich (najpravdepodobnejšie Kozmu) bol Poznan, ktorý po sebe zanechal viacerých synov. Menovite je známy iba Farkaš (Vlk), ktorý zostal bez mužského potomstva a okolo roku 1164 - 1165 odkázal svoje pozemkové vlastníctvo benediktínskemu kláštoru vo Svätom Beňadiku.16

 Možno predpokladať, že Farkašovými bratmi boli Čanád, ktorému patrili majetky v okolí Nitrianskej Blatnice, najstarší známy predok Forgáčovcov Ivanč a Tomáš, predok svätojurských a pezinských grófov. K potomstvu Mojžiša (Mojša) s najväčšou pravdepodobnosťou patrili šľachtici zo Seku a Šišova-Hradnej. Najvýznamnejšie postavenie z celého rodového príbuzenstva dosiahol začiatkom 13. storočia jednoznačne nitriansky župan Tomáš a jeho synovia Alexander a Sebeš. Najmä Alexander a Sebeš ako verní stúpenci vojvodu Ondreja v jeho zápase s kráľom Imrichom získali v rokopch 1206 - 1218 ohromný pozemkový majetok najmä na území Bratislavskej župy. Pri ostatných predstaviteľoch jednotlivých vetiev rodu Hunt-Poznanovcov sme nezaznamenali taký majetkový prírastok ako v prípade župana Tomáša a jeho synov. Iba v línii reprezentovanej komesom Mikulášom a jeho synom bánom Bečendom (šišovsko-hradnianska vetva) možno hovoriť o zaokrúhlení rodovej držby v oblasti Suchej doliny a v hradnianskom archidiakonáte.

 Zásadný význam pre poznanie tzv. užšej poznanovskej línie rodu má listina nitrianskej kapituly z roku 1247.17 Dôvodom jej vydania bola skutočnosť, že sa šľachtici z Nýroviec - Gregor, syn Štefana a Fabián, syn Mojša - rozhodli predať svoj dedičný majetok nazvaný Medered v rozsahu dve a pol poplužia šľachticom z dediny Kapornok (dnes v Maďarsku). Keďže išlo o časť rodového dedičného majetku, s jeho predajom museli vysloviť súhlas zástupcovia celej užšej poznanovskej rodovej línie. Medzi nimi sa menovite spomínajú: Abrahám, syn župana Sebeša za svätojurskú a pezinskú vetvu Poznanovcov, Beňadik zo Seku za vetvu sečiansko-bučiansku, župan Bečend za líniu hradniansku a Natovi synovia Šimon a Peter za vetvu šišovskú. Prekvapujúca je absencia zástupcov forgáčovskej a novosadskej vetvy rodu, ktorých tiež považujeme za potomkov užšej poznanovskej línie. Ak by sme mali rekonštruovať pôvodnú majetkovú držbu všetkých vetiev rodu približne v polovici 13. storočia, dospeli by sme k poznatku, že rádovo ide o mnoho desiatok dedín. Na väčšinu z týchto majetkov však nemali Poznanovci žiadne donačné listiny. Ich nespochybniteľné vlastníctvo sa však už v tomto čase všeobecne rešpektovalo, lebo išlo o dedičné rodové majetky (hereditarium) patriace Poznanovcom už najmenej 7 - 8 generácií.

 Zdá sa, že v priebehu 11. storočia Poznanovcov v dvorskej kariére predčili potomkovia vojvodu Hunta, ktorí sa pohybovali v najvyšších dvorských kruhoch. Komes Lampert II. sa dokonca stal švagrom uhorského kráľa Ladislava Svätého, keď si vzal za ženu jeho sestru Žofiu. Lampertova závratná kariéra skončila roku 1132 vo vojenskom tábore pri rieke Slanej, keď ho spoločne so synom Bíňom zabili rozzúrení prívrženci Bela II. Slepého. Huntovo potomstvo už za Štefana I. získalo aj majetky na juhozápadnom Slovensku. Konkrétne to bola tzv. bíňanská vetva rodu, ktorá mala okrem Bíne rozsiahle majetky na hornej Nitre, v Rajci a na strednom Považí. Je možné, že tieto majetky "vyženili" od Poznanovcov. Tak došlo v polovici 12. storočia aj k "fúzii" dovtedy samostatných rodov Poznanovcov a Huntovcov do jediného rodu - Hunt-Poznan. Jeho príslušníci mali okrem už spomínaných majetkov na území Slovenska aj rozsiahle majetky v Biharsku, ktoré však evidentne získali až vďaka donáciám arpádovských údelných kniežat v priebehu 11. storočia.18

 Otázka etnickej príslušnosti Hunt-Poznanovcov je zložitá. Maďarská historiografia sa touto otázkou nikdy vážnejšie nezaoberala a uspokojila sa s konštatovaním kronikára Šimona z Kézy o ich švábskom (nemeckom) pôvode. Už pred viac ako 40 rokmi Juraj Hodál presvedčivo dokázal ich slovanský (slovenský) pôvod.19 Aj z dnešného pohľadu výskumu možno tieto závery akceptovať, okrem hypotézy, že ide o potomstvo Mojmírovskej dynastie. V celom súbore osobných mien Hunt-Poznanovcov v rozpätí 11. - 13. stor absentujú akékoľvek náznaky nemeckej formy rodových mien. Naopak, veľmi výrazná slavicita je zreteľná v oboch vetvách rodu až do začiatku 14. storočia. Pritom však nechceme tvrdiť, že všetci Hunt-Poznanovci boli iba Slováci. Tí, ktorí sa pohybovali pri kráľovskom dvore, prípadne získali majetky v maďarskom etnickom prostredí, sa zákonite prispôsobili dominantnému etniku. Potomstvo vedľajších vetiev rodu usadené v slovenskom jazykovom prostredí si prirodzene uchovalo svoju pôvodnú etnicitu.

 Poznámky

 1/ Steinhübel, J.: Veľkomoravské územie v severovýchodnom Zadunajsku. Bratislava 1995, s. 41.

 2/ Ratkoš, P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1988, s. 84 a n.

 3/ Steinhübel, J.: c. d., s. 61 a 74.

 4/ Vyplýva to zo sťažnosti bavorského episkopátu z roku 900. Marsina, R. (ed.): Codex diplomaticue et epistolaris Slovaciae (ďalej iba CDSl) I. Bratislavae 1971, s. 34, č. 39.

 5/ Zverejnil ju však F. Bokes vo svojej syntéze Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava 1946, s. 53.

 5/ Významné slovanské náleziská na Slovensku. Bratislava 1978, s. 63 a 143.

 7/ Szentpétery, E. (ed.): Scriptores rerum Hungaricarum I/1, Budapestini 1937, s. 166 - 167 (kronika Šimona z Kézy).

 8/ Dedičné majetky nitrianskych Poznanovcov sme identifikovali na základe prvých písomných zmienok o vlastníckych pomeroch v spomínaných regiónoch.

 9/ Poznanovci boli ako rod kolektívnym patrónom kláštora v 11. - 13. storočí. Porovnaj: rok 1113 - CDSl I, s. 65, č. 69; rok 1246 - CDSl II, s. 161, č. 231; rok 1270 - Biskupský archív Nitra, Cap. I, fasc. 1, nr. 7.

 10/ Porovnaj zakladaciu listinu bzovíckeho kláštora z roku 1135. CDSl I, s. 70 - 72, č. 74.

 11/ Lukačka, J.: Úloha šľachty slovanského pôvodu pri stabilizácii uhorského včasnofeudálneho štátu, In: Typologie raně feudálních států. Praha 1987, s. 191 - 199.

 12/ Pri zakladaní kláštora sv. Martina na Panónskej hore sa obaja vojvodovia spomínajú ako svedkovia tohoto aktu "astantibus ducibus Poznano, Cuntio, Orzio". CDSl I, s. 47, č. 50.

 13/ Za príslušníkov týchto vedľajších línií možno s veľkou pravdepodobnosťou vyhlásiť rody Diviackych, Ludanických, Branč-Lipovníckych a ďalšie.

 14/ CDSl I, s. 63, č. 68.

 15/ Tamže, s. 65, č. 69.

 16/ Tamže, s. 84, č. 88.

 17/ CDSl II, s. 171, č. 250.

 18/ Základné údaje k rodu Hunt-Poznanovcov prináša práca J. Karácsonyiho: A Magyar nemzetségek a XIV. század középeig II. Budapest 1901, s. 182 a n.

 19/ Hodál, J.: Pôvod, sídla a hodnosť predkov rodu Hunt-Pázmány. Historický sborník MS 4, 1946, s. 136 - 164.

 Popisky

 1. Zoborská listina z roku 1111

 Reprofoto J. Hanus

 2. Zoborská listina z roku 1113

 Reprofoto J. Hanus

 3. Vojvoda Hunt (z Obrázkovej kroniky)

 Reprofoto O. Šilingerová

 4. Poprava vzbúreného vojvodu Kopáňa (z Obrázkovej kroniky)

 Reprofoto O. Šilingerová

 5. Tretia vojna kráľa Štefana I. proti kniežaťu Bulharov a Slovanov Keanovi

 Reprofoto M. Červeňanský

Autor: Ján Lukačka, prevzaté zo stránky: http://www.dobrodruh.sk/historia/formovanie-vyssej-slachty-na-slovensku   

Poľný maršal Andrej Hadik, gróf z Futaku

Andrej Hadik pochádzal zo starého turčianskeho zemianskeho rodu, ktorého prví preukázateľní predkovia, bratia Tobiáš a Baltazár, žili v Turci koncom 16. storočia. Z ich potomkov vzišlo viacero významných evanjelických vzdelancov, kňazov, spisovateľov a učiteľov. Jeho otec Michal Hadik slúžil ako kapitán (Rittmister) v husárskom pluku Štefana Dessewffyho (neskorší husársky pluk č. 3).

Narodil sa dňa 16. októbra 1710 na Žitnom ostrove (niektoré pramene uvádzajú ako miesto narodenia maďarský Köszegh) v rodine Michala Hadika a jeho manželky Františky, rodenej Hardiovej. Za manželku si vzal kňažnú Františku Lichnowskú, ktorej ruku dostal od jej otca potom, ako v roku 1742 uchránil kniežací zámok a majetky na Odre pred útokom nepriateľských vojsk v bitke, priamo pred zrakom samotného kniežaťa Lichnowského. Mali 4 deti – troch synov a jednu dcéru. Dvaja z jeho synov sa taktiež dali na vojenskú kariéru – Karol Jozef (1756 – 1800), nositeľ komtúrskeho kríža Rádu Márie Terézie, ktorý dosiahol hodnosť poľného maršala a zomrel na následky zranení v bitke pri Marengu a Andrej (1764 – 1840), ktorý sa stal generálom jazdectva. Zomrel však bezdetný, a tak ním rod v mužskej línii vymiera.
Spočiatku sa chcel Andrej Hadik venovať štúdiu práv a vstúpiť do Jezuitského rádu, avšak na naliehanie svojho otca vstúpil do armády. Jeho vojenská kariéra začala v roku 1730 v Ghilányho husárskom pluku, v roku 1732 nastupuje ako práporčík (Fähnrich – Kornet) v Dessewffyho husárskom pluku (Nr.3). V roku 1734 bojoval pod velením princa Eugena na Rýne, kde preukázal svoju zručnosť pri prieskumných výpadoch. Rýchlo postupoval v rebríčku hodností.
V roku 1736 (podľa niektorých prameňov 1738) sa stáva kapitánom jazdy (Rittmister), majorom v roku 1740, a o štyri roky neskôr je povýšený do hodnosti plukovníka a získava velenie husárskeho pluku Beleznay (neskorší husársky pluk č. 10), s ktorým sa vyznamenal pri meste Worms (Nemecko) a o rok neskôr, 19. júla 1745 pri meste Erbstadt (dnes súčasť mesta Nidderau, Nemecko). Dňa 6. marca 1747 bol Andrej Hadik povýšený do hodnosti generálmajora (GFWM – hodnosť na úrovni generálmajora – GM, používaná v rakúskej armáde do roku 1750), 10. novembra 1756 do hodnosti poľného podmaršala (FML – Feldmarschalleutnant).

V septembri roku 1757 sa podaril Hadikovi legendárny manéver – nájazd na pruské hlavné mesto Berlín. Celá akcia trvala len 13 dní (10.10. – 23.10.) a zúčastnilo sa na nej iba asi 5100 mužov ( 900 mužov pechoty, 2100 mužov hraničiarskych plukov, 1000 kyrysníkov a 1100 husárov), ktorí mali k dispozícii 6 diel. Ako výpalné získal od magistrátu mesta 210.000 zlatých dukátov (niekde sa uvádza suma 310.000 zlatých), ku ktorým mešťania pridali ešte ďalších 25.000 zlatých pre vojsko. Na spiatočnej ceste ešte vybrali kontribúciu od mesta Frankfurt nad Odrou 30.000 toliarov. Celkové straty Hadikových jednotiek boli 10 mŕtvych, 28 zranených a 4 kone. Dňa 6. februára 1758 ho povýšila Mária Terézia na generála kavalérie (GdK) a ešte toho istého roku, dňa 7. marca 1758, počas 1. rádovej promócie sa ako odmenou za berlínsky „husársky kúsok“ stáva 4. nositeľom veľkokríža Vojenského rádu Márie Terézie.

V nasledujúcom roku, po porážke rakúskej armády pri Gubene a Serbellonisovom odvolaní, preberá velenie nad ríšskou armádou, s ktorou 15.10. porazil armádu princa Heinricha Pruského.
Po uzavretí mieru v roku 1763 sa stáva vojenským veliteľom Budína (Maďarsko, dnes časť Budapešti). V rokoch 1764 – 1768 bol hlavným vojenským veliteľom Sedmohradska a v nasledujúcom roku bol kráľovským zmocnencom na ilýrskom kongrese v Karlovaci (Chorvátsko). Po úspešnom ukončení tejto misie obdržal ako odmenu za zásluhy panstvo Futak a Čerević (Futog, Čerević -Srbsko), dňa 26.mája 1771 mu Mária Terézia udelila šľachtický titul s prídomkom z Futaku.

Po delení Poľska v roku 1772 sa stal vojenským gubernátorom v Halíči a Vladimírsku. Zverené úlohy splnil k spokojnosti cisára a tak bol dňa 14. mája 1774 povýšený do hodnosti poľného maršala (FM) a zároveň sa stal prezidentom Dvorskej vojnovej rady, v roku 1776 sa stáva županom Báčskej župy. O rok neskôr bol povýšený do stavu ríšskych grófov.

Jeho poslednou bojovou akciou bolo ťaženie proti Turecku v roku 1789, ktorého cieľom bolo obsadenie osmanského Belehradu. Počas príprav však vážne onemocnel a tak sa vzdal velenia nad cisárskymi vojskami v prospech FM Laudona. Onedlho ochorel aj cisár Jozef II., ktorý si dal zavolať ešte pred svojou smrťou (20. februára 1790) generála Hadika k sebe. Generál však prežil svojho obľúbeného cisára len o niekoľko dní. FM Andrej gróf Hadik z Futaku zomrel dňa 12. marca 1790 vo Viedni a je pochovaný vo Futogu.

Najstarší zachovaný Hadikovský armáles, ktorý získal Michal Hadik, spoločne s manželkou Františkou a synom Andrejom, 6. novembra 1720 od kráľa Karola III., bol len potvrdením staršieho šľachtictva. Existujú však zmienky o inom armálese, ktorý získal istý Martin Hodiky 30.júna 1622 a ktorého potomkovia žili v Nemeckom Pravne v Nitrianskej stolici.

Erb rodu Hadik tvorí čierny štít, v ktorom na zlatej listovej korunke stojí zlatý doprava obrátený dvojchvostý lev držiaci v papuli useknutú hlavu Turka a v pravej prednej labe meč. Od pása vyrastajúci lev zo štítu je aj v klenote. Prikrývadlá sú čierno – zlaté a červeno – strieborné. Neskôr, v roku 1763 získal gróf Hadik nový, polepšený erb.

Prevzaté z: http://www.kvhbeskydy.sk/index.php/2009/12/07/polny-marsal-andrej-hadik-grof-z-futaku/
Zdroje:
FEDERMAYER, F.: Lexikón erbov šľachty na Slovensku I., Bratislava, 2000
KOLÁČNÝ, I.: Řády a vyznamenání Habsburské monarchie, Praha, 2006
JUNG, P.: Rakousko – uherská armáda za první světové války, Brno, 2007
http://www.kuk-wehrmacht.de
http://www.oesta.gv.at
http://www.nao.sk