utorok 6. decembra 2011

Poľný maršal Andrej Hadik, gróf z Futaku



image1196320119Andrej Hadik pochádzal zo starého turčianskeho zemianskeho rodu, ktorého prví preukázateľní predkovia, bratia Tobiáš a Baltazár, žili v Turci koncom 16. storočia. Z ich potomkov vzišlo viacero významných evanjelických vzdelancov, kňazov, spisovateľov a učiteľov. Jeho otec Michal Hadik slúžil ako kapitán (Rittmister) v husárskom pluku Štefana Dessewffyho (neskorší husársky pluk č. 3).

Narodil sa dňa 16. októbra 1710 na Žitnom ostrove (niektoré pramene uvádzajú ako miesto narodenia maďarský Köszegh) v rodine Michala Hadika a jeho manželky Františky, rodenej Hardiovej. Za manželku si vzal kňažnú Františku Lichnowskú, ktorej ruku dostal od jej otca potom, ako v roku 1742 uchránil kniežací zámok a majetky na Odre pred útokom nepriateľských vojsk v bitke, priamo pred zrakom samotného kniežaťa Lichnowského. Mali 4 deti – troch synov a jednu dcéru. Dvaja z jeho synov sa taktiež dali na vojenskú kariéru – Karol Jozef (1756 – 1800), nositeľ komtúrskeho kríža Rádu Márie Terézie, ktorý dosiahol hodnosť poľného maršala a zomrel na následky zranení v bitke pri Marengu a Andrej (1764 – 1840), ktorý sa stal generálom jazdectva. Zomrel však bezdetný, a tak ním rod v mužskej línii vymiera.
Spočiatku sa chcel Andrej Hadik venovať štúdiu práv a vstúpiť do Jezuitského rádu, avšak na naliehanie svojho otca vstúpil do armády. Jeho vojenská kariéra začala v roku 1730 v Ghilányho husárskom pluku, v roku 1732 nastupuje ako práporčík (Fähnrich – Kornet) v Dessewffyho husárskom pluku (Nr.3). V roku 1734 bojoval pod velením princa Eugena na Rýne, kde preukázal svoju zručnosť pri prieskumných výpadoch. Rýchlo postupoval v rebríčku hodností.
V roku 1736 (podľa niektorých prameňov 1738) sa stáva kapitánom jazdy (Rittmister), majorom v roku 1740, a o štyri roky neskôr je povýšený do hodnosti plukovníka a získava velenie husárskeho pluku Beleznay (neskorší husársky pluk č. 10), s ktorým sa vyznamenal pri meste Worms (Nemecko) a o rok neskôr, 19. júla 1745 pri meste Erbstadt (dnes súčasť mesta Nidderau, Nemecko). Dňa 6. marca 1747 bol Andrej Hadik povýšený do hodnosti generálmajora (GFWM – hodnosť na úrovni generálmajora – GM, používaná v rakúskej armáde do roku 1750), 10. novembra 1756 do hodnosti poľného podmaršala (FML – Feldmarschalleutnant).
V septembri roku 1757 sa podaril Hadikovi legendárny manéver – nájazd na pruské hlavné mesto Berlín. Celá akcia trvala len 13 dní (10.10. – 23.10.) a zúčastnilo sa na nej iba asi 5100 mužov ( 900 mužov pechoty, 2100 mužov hraničiarskych plukov, 1000 kyrysníkov a 1100 husárov), ktorí mali k dispozícii 6 diel. Ako výpalné získal od magistrátu mesta 210.000 zlatých dukátov (niekde sa uvádza suma 310.000 zlatých), ku ktorým mešťania pridali ešte ďalších 25.000 zlatých pre vojsko. Na spiatočnej ceste ešte vybrali kontribúciu od mesta Frankfurt nad Odrou 30.000 toliarov. Celkové straty Hadikových jednotiek boli 10 mŕtvych, 28 zranených a 4 kone. Dňa 6. februára 1758 ho povýšila Mária Terézia na generála kavalérie (GdK) a ešte toho istého roku, dňa 7. marca 1758, počas 1. rádovej promócie sa ako odmenou za berlínsky „husársky kúsok“ stáva 4. nositeľom veľkokríža Vojenského rádu Márie Terézie.
V nasledujúcom roku, po porážke rakúskej armády pri Gubene a Serbellonisovom odvolaní, preberá velenie nad ríšskou armádou, s ktorou 15.10. porazil armádu princa Heinricha Pruského.
Po uzavretí mieru v roku 1763 sa stáva vojenským veliteľom Budína (Maďarsko, dnes časť Budapešti). V rokoch 1764 – 1768 bol hlavným vojenským veliteľom Sedmohradska a v nasledujúcom roku bol kráľovským zmocnencom na ilýrskom kongrese v Karlovaci (Chorvátsko). Po úspešnom ukončení tejto misie obdržal ako odmenu za zásluhy panstvo Futak a Čerević (Futog, Čerević -Srbsko), dňa 26.mája 1771 mu Mária Terézia udelila šľachtický titul s prídomkom z Futaku.
Po delení Poľska v roku 1772 sa stal vojenským gubernátorom v Halíči a Vladimírsku. Zverené úlohy splnil k spokojnosti cisára a tak bol dňa 14. mája 1774 povýšený do hodnosti poľného maršala (FM) a zároveň sa stal prezidentom Dvorskej vojnovej rady, v roku 1776 sa stáva županom Báčskej župy. O rok neskôr bol povýšený do stavu ríšskych grófov.
Jeho poslednou bojovou akciou bolo ťaženie proti Turecku v roku 1789, ktorého cieľom bolo obsadenie osmanského Belehradu. Počas príprav však vážne onemocnel a tak sa vzdal velenia nad cisárskymi vojskami v prospech FM Laudona. Onedlho ochorel aj cisár Jozef II., ktorý si dal zavolať ešte pred svojou smrťou (20. februára 1790) generála Hadika k sebe. Generál však prežil svojho obľúbeného cisára len o niekoľko dní. FM Andrej gróf Hadik z Futaku zomrel dňa 12. marca 1790 vo Viedni a je pochovaný vo Futogu.
Najstarší zachovaný Hadikovský armáles, ktorý získal Michal Hadik, spoločne s manželkou Františkou a synom Andrejom, 6. novembra 1720 od kráľa Karola III., bol len potvrdením staršieho šľachtictva. Existujú však zmienky o inom armálese, ktorý získal istý Martin Hodiky 30.júna 1622 a ktorého potomkovia žili v Nemeckom Pravne v Nitrianskej stolici.
Erb rodu Hadik tvorí čierny štít, v ktorom na zlatej listovej korunke stojí zlatý doprava obrátený dvojchvostý lev držiaci v papuli useknutú hlavu Turka a v pravej prednej labe meč. Od pása vyrastajúci lev zo štítu je aj v klenote. Prikrývadlá sú čierno – zlaté a červeno – strieborné. Neskôr, v roku 1763 získal gróf Hadik nový, polepšený erb.

Prevzaté z: http://www.kvhbeskydy.sk/index.php/2009/12/07/polny-marsal-andrej-hadik-grof-z-futaku/
Zdroje:
FEDERMAYER, F.: Lexikón erbov šľachty na Slovensku I., Bratislava, 2000
KOLÁČNÝ, I.: Řády a vyznamenání Habsburské monarchie, Praha, 2006
JUNG, P.: Rakousko – uherská armáda za první světové války, Brno, 2007
http://www.kuk-wehrmacht.de
http://www.oesta.gv.at
http://www.nao.sk

Bosniakovci


Barón Tomáš Bosniak a palatín Fraňo Vešeléni
Úspešní politici slovenských dejín

Životy Tomáša Bosniaka a Fraňa Vešeléniho stelesňujú všetko, čím žila uhorská politika v 17. storočí: boj proti Turkom aj proti Habsburgovcom. Politické dejiny Uhorska sa od roku 1526 až do roku 1683 takmer úplne kryjú s dejinami Slovenska. Bratislava bola hlavným mestom Uhorska, v ktorom 250 rokov korunovali uhorských kráľov. Málokto vie, že Bratislava bola hlavným mestom Uhorska dvojnásobne dlhšie obdobie ako Budapešť.
Po porážke uhorských vojsk v bitke s Turkami pri Moháči v roku 1526 a smrti kráľa Ľudovíta II. sa situácia v Uhorsku na 150 rokov výrazne zmenila. Centrálnu časť Uhorska okupovali Turci. Východná časť Uhorska – Sedmohradsko (dnešné Rumunsko na západ od Karpát) – zostala autonómne pod kontrolou uhorskej protestantskej šľachty maďarského a rumunského pôvodu. Slovensko tvorilo v tom čase tzv. kráľovské Uhorsko. Boli sme od roku 1526 až do roku 1683 hranicou západnej civilizácie. Slovensko bolo vystavené tlaku Turkov z juhu a súčasne na Slovensku prebiehala viac ako sto rokov prerušovaná občianska vojna medzi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou.

Tomáš Bosniak sa narodil v Bratislave pravdepodobne v roku 1572. Už ako chlapec bojoval proti Turkom a v roku 1602 sa stal husárskym kapitánom. Stal sa hradným kapitánom Fiľakovského, Šurianskeho aj Novozámockého hradu. V roku 1604 vypuklo v Uhorsku prvé veľké protihabsburgské povstanie pod vedením sedmohradského veľmoža Štefan Bočkaja. Ten si za svojho hlavného hajtmana vybral práve Tomáša Bosniaka. Keď sa cisár Rudolf II. dozvedel o Bosniakovom pridaní sa k povstalcom, nechal obsadiť Bosniakove hrady. Už v apríli a máji 1605 ich Bosniak dobyl naspäť. V júni toho roku tiahol na čele šesťtisícovej povstaleckej armády na Moravu proti Rudolfovým vojskám, bol však prinútený ustúpiť naspäť na Slovensko. Piateho septembra vyjednal mier s ostrihomským pašom Sinánim. Bočkajovo vojsko v roku 1605 obsadilo celé Slovensko. Cisár preto vo februári 1606 uzavrel s povstalcami mier. Tomáš Bosniak bol členom habsburgskej delegácie, ktorá 11. septembra 1606 uzavrela s Turkami tzv. Žitavský mier, ktorým sa skončila 15-ročná vojna medzi Habsburgovcami a Turkami. Mier bol podpísaný na 20 rokov.
Na znak zmierenia bol Tomáš Bosniak cisárom Rudolfom II. pozvaný na uhorský snem v roku 1607. Nový uhorský kráľ Matej ho vymenoval za baróna a za hlavného župana Tekovskej župy – územia najviac ohrozovaného Turkami. Ďalší uhorský kráľ Ferdinand II. vymenoval Bosniaka za hlavného kráľovského ceremoniára a za hlavného hornouhorského kapitána – čiže vojenského veliteľa Slovenska. Bosniak však túto funkciu neprijal. Poslednou vojenskou výpravou Tomáša Bosniaka bolo potlačenie sedliackeho povstania v roku 1632. V decembri roku 1634 Tomáš Bosniak zomiera a 4. júna 1635 bol usporiadaný jeho štátny pohreb v Nitre. V jeho pozostalosti bolo okrem Šurianskeho, Novozámockého a Fiľakovského hradu viac ako 100 miest, obcí a osád, niekoľko desiatok majetkov v župných mestách a majetok na Morave.
Tomáš Bosniak zachoval po sebe niekoľko listov písaných po slovensky. Jeho deti boli vychovávané po slovensky. Syn Štefan sa stal Nitrianskym biskupom a jeho dcéra Žofia je známou slovenskou kandidátkou na svätorečenie (jej telo sa ani po takmer 400 rokoch po smrti nerozložilo, čo je pri procese kanonizácie jedným z podkladov pre uznanie svätosti). A práve Žofia sa v roku 1629 stala manželkou Fraňa Vešeléniho, v tom čase cisárskeho dôstojníka. Manželia dostali od panovníka ako dar Strečniansky hrad.
Vešeléni sa stal po Bosniakovej smrti hlavným uhorským kapitánom. Bol lojálny k cisárovi a ubránil Slovensko proti viacerým útokom Turkov. V čase povstania Juraja I. Rákocziho (1644) zostal verný cisárovi Ferdinandovi III. a dobyl od povstalcov Muránsky hrad. V roku 1655 sa stal uhorským palatínom. F. Vešeléni bol jedným z veliteľov cisárskej armády, ktorá porazila v roku 1664 pri Sv. Gottharde Turkov, a tým zastavila ich ťaženie na Viedeň. Cisár Leopold po tejto bitke uzavrel s Osmanskou ríšou mier. Vešelénimu a uhorskej šľachte sa však podpísanie mieru nepáčilo, pretože chceli pokračovať v boji – Turci totiž rok predtým obsadili napríklad aj Nové Zámky – Vešeléniho dŕžavu. V roku 1666 preto začal Vešeléni organizovať ďalšie protihabsburgské sprisahanie, ktoré v histórii nesie jeho meno. Na jar 1667 však Vešeléni umrel. Možno to bolo preňho aj lepšie, pretože v roku 1670 dvaja z vodcov sprisahania, P. Zrínsky a F. Frankopán, zradili sprisahancov a v roku 1671 mimoriadny súd odsúdil vyše 200 šľachticov na úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu majetkov. P. Zrínsky a F. Frankopán boli v tom istom roku popravení.
Osobný život Vešeléniho už nebol taký úctyhodný. Pri snahe dobyť Muránsky hrad sa zamiloval do jeho hradnej pani Márie Sečianskej, dokonca k nej chodil na zálety aj počas obliehania Muránskeho hradu. Jeho manželka Žofia sa preto utrápila na smrť. Hneď po dobytí Muránskeho hradu si Vešeléni vzal Sečiansku za manželku a žil s ňou až do svojej smrti. Mária Sečianska bola za účasť vo Vešeléniho sprisahaní zbavená majetku a koniec života strávila v nemilosti.
Tomáš Bosniak a Fraňo Vešeléni boli významnými vojenskými veliteľmi a stratégmi obdobia protitureckých vojen. Nie je známa ani jediná vojenská protiturecká výprava, v ktorej by utrpeli porážku. V Budapešti je po Bosniakovi pomenované námestie (samozrejme - ako Bosnyak tér). Na Slovensku o Tomášovi Bosniakovi či o Fraňovi Vešelénim nikto nevie. Je to nepochopiteľné aj preto, lebo Tomáš Bosniak sa k svojmu slovenskému pôvodu priamo hlásil a minimálne deti Fraňa Vešeléniho z prvého manželstva so Žofiou boli vychovávané po slovensky. Šľachtici slovenského pôvodu zohrávali v sedemnástom storočí v uhorskej politike úplne rovnocennú rolu so šľachticmi maďarského či nemeckého pôvodu. Kto by si o nepravdivosti mýtu o „tisícročnom útlaku Slovákov“ stále nebol celkom istý, nech skúsi odpovedať na jednoduchú otázku: Ako sme mohli trpieť pod maďarským útlakom v čase protitureckých vojen, keď terajšie Maďarsko (kde žila veľká väčšina Maďarov) bolo 150 rokov pod tureckou nadvládou a na Slovensku – teda v kráľovskom Uhorsku – žila veľká väčšina Slovákov? 

Autor článku: Milan Krajniak


Článok prevzatý zo stránky http://www.inzine.sk/article.asp?art=7143

Podmanickovci

Sága rodu Podmanických
Boli to muži, ktorí vyše sto rokov ovplyvňovali najvyššiu politiku Uhorska. Boli pri tom, keď sa rozhodovalo o osude krajiny, pomohli na trón viacerým kráľom. Mocní a hrdí, no zároveň diplomatickí. Vynikajúci taktici, ktorí vždy vedeli, kedy zaútočiť a kedy zatrúbiť na ústup.

Nielen ľudia tvárnia krajinu, ale i krajina ľudí. Osudy rodu Podmanických sa odvíjajú na rušnej a bohatej tepne Slovenska, na Považí. Na rozdiel od Bašovcov či Bebekovcov sa títo šľachtici málokedy ocitli v izolácii, ktorá by im umožnila upevniť moc a zároveň nadobudnúť nereálne predstavy o svojich možnostiach. Na rušnej obchodnej ceste sa neustále dostávali do kontaktu i konfliktu s mocnejšími. A tak sa naučili ako prežiť. Podmanickovci svoje meno i pôvod odvodzujú od Podmanína, dedinky, prikrčenej pod ozrutným kopcom Manínom. V obci, ktorá má dnes asi 600 obyvateľov sa v 14. storočí narodil prvý známy predstaviteľ rodu Hadrián (1351). Jeho syn Mikuláš patril k verným prívržencom vtedajšieho uhorského panovníka Ľudovíta z Anjou, ktorý mu za jeho služby pridelil donácie v blízkom okolí rodiska. Vzostup rodu Podmanických teda nie je spätý, ako to bolo v prípade Bebekovcov, s obdobím zmätkov, ktoré nastali v Uhorsku na začiatku 14. storočia po vymretí Arpádovcov, ale naopak, s nasledujúcim obdobím upevňovania panovníckej moci počas vlády Karol Róberta a jeho syna Ľudovíta. Kráľom vyzdvihnutí, stoja verne po jeho boku, aby neskôr pomohli vyzdvihnúť viacerých panovníkov na najvyšší prestol uhorskej krajiny.
Ďalší z príslušníkov rodu, Blažej Podmanický (1420 - 1480), spojil svoj osud s kráľovnou Alžbetou a mladučkým Ladislavom Pohrobkom, synom predčasne zosnulého Albrechta Habsburského. Albrecht sa stal následníkom uhorského trónu v dôsledku dohody Habsburgovcov so Žigmundom Luxemburským, podľa ktorej vládu v krajine získa manžel jednej z jeho dcér. Keďže Podmanickovci patrili počas Žigmundovej vlády k jeho prívržencom, celkom prirodzene prešli do služieb jeho dcéry Alžbety. Priazeň panovníka z rodu Luxemburgovcov sa prejavila zväčšením a upevnením rodovej dŕžavy, z ktorej začalo vznikať viacmenej súvislé územie v oblasti stredného Považia medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Správa o získaní mocného Považskobystrického hradu v tomto období sú však falošné. Na opevnené centrum moci Podmanickí museli ešte niekoľko rokov počkať. Ako podriadený Alžbety sa Blažej Podmanický stal členom vojska Jána Jiskru z Brandýsa, známej armády bratríkov. V dlhotrvajúcej občianskej vojne spolu s českými a poľskými žoldniermi dobýval hrady a pustošil osady na Slovensku. Prívrženec kráľovskej moci sa v spoločnosti neviazaných mužov svojim spôsobom života a zvykmi začal na nerozoznanie podobať lúpežným rytierom. Keďže definitívne upevnenie panovníckej moci bolo v nedohľadne, počas bojov medzi habsburskou stranou a prívržencami domáceho rodu Huňadyovcov, sa Blažej venoval zveľaďovaniu rodovej dŕžavy. Napokon, podobne si počínala väčšina jeho druhov. Mnohí z nich už dávno zabudli, že nebojujú na vlastnú päsť. Blažejova priazeň k husitským žoldnierom bola spečatená jeho svatbou s vdovou po kapitánovi Mikulášovi Švidrigalovi. Blažej preto ostal v bratríckom vojsku aj po smrti Ladislava Pohrobka, keď sa bratríci z nájomných žoldnierov definitívne zmenili na samostatné vojenské teleso, presadzujúce vlastné ciele pod vedením Petra Axamita a Jána Talafúza. Historikom dodnes nie je jasné nakoľko konanie bratríkov ovplyvňovala husitská ideológia a nakoľko podľahli vplyvu prostého kódexu lúpežných žoldnierov. Nevyjasnenou teda ostáva aj otázka husitskej viery vo vzťahu k Podmanickovcom. Hoci nemáme doklady o priamom vplyve tejto herézy na vyznanie príslušníkov rodu, blízkosť jeho členov k českému kultúrnemu konterxtu je zjavná. V listinári Podmanických nájdeme viacero dokumentov v českom jazyku. Viacero majetkov rodu sa nachádzalo na Morave a napokon aj ich považské dŕžavy sa nachádzajú v blízkosti strategických priesmykov, ktoré spájajú Slovensko s jeho západným susedom. Uvoľnená atmosféra vpádov a rabovačiek sa však postupne stala minulosťou v prvých rokoch vlády energického Mateja Huňadyho, známejšieho pod menom Matej Korvín. Syn známeho turkobijcu Jána postupne porazil jednotky bratríkov a zjednotil krajinu. Keďže jeho cieľom bolo vytvorenie mocného štátu, nemohol si dovoliť premrhať taký bohatý ľudský potenciál, aký nesporne predstavovali v bojoch zocelení bratríci. Porazených a zajatých preto ochotne prijímal do svojich služieb. Mnohí bratríci doplnili v bojoch ustavične sa stenčujúce počty členov povestného Čierneho pluku. Blažej Podmanický prešiel do Matejovho tábora medzi poslednými, až v roku 1467, teda v roku dobytia poslednej bašty bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. V službách nového panovníka sa osvedčil ako odvážny bojovník počas vpádov na Moravu. Vďačný Matej mu za odmenu daroval usadlosť Hričov.
VEĽKÝ SYN BÁJNEHO OTCA
Už v prvej polovici 15. storočia sa rod Podmanických rozdelil na dve vetvy. Kým príslušníci prvej z nich, reprezentovaní Blažejom v službách Alžbety, cválali v šíkoch bratríkov, Ladislav Podmanický (nie je známy rok narodenia, umrel roku 1488), stavil svoj osud na kartu Huňadyovcov. Najprv bojoval pod velením Ladislava Huňadyho. Koncom päťdesiatych rokov 15. storočia uplatnil svoj vplyv v uhorskom sneme a prispel k zvoleniu Mateja Korvína za uhorského kráľa. Roku 1467 spolu s ním dobýjal posledný tábor bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. Po urputnom boji dal popraviť bratríckeho vodcu Jána Švehlu. Je celkom možné, že prílušníci dvoch vetiev rodu Podmanických stáli v niektorých bitkách proti sebe. Je zrejmé, že práve takéto paradoxné situácie napomohli urovnanie zmätkov v krajine. Ladislav ako dlhoročný bojovník v radoch Korvínových vojsk, bol dostatočnou zárukou spoľahlivosti Blažeja, ktorý sa aj vďaka nemu bezproblémovo a úspešne "zmenil stranu". V každom prípade, okolnosť, že práve Ladislav stál v rozhodujúcom boji na víťaznej strane, mala vplyv na pomer síl oboch vetiev rodu. Jednoznačne dominujúcou sa stala Ladislavova vetva. Blažejovi potomkovia dožili v zabudnutí na hričovskom panstve. Ladislav však úspešne pokračoval v kariére. Roku 1470 ho Matej Korvín menoval kapitánom Moravy, roku 1458 mu daroval Považský hrad. Podľa povesti ho však od panovníka a po dlhom boji s bývalým majiteľom získal už jeho otec Anton. O tomto Ladislavovom predkovi sa zachovalo málo vieryhodných informácií a tak sa stal vďačným objektom spriadačov napínavých príbehov. V povesti je prezentovaný ako silný, chudobný sedliak z Manína. Ako vieme, nie je to pravda. Sedliakmi Podmanickovci v Antonovom čase neboli už po niekoľko generácií. Povesť však kvôli napätiu potrebuje epickú skratku a tak "zhusťuje" udalosti viacerých časových období. Jej hrdina Anton tak v sebe spája črty Hadriána ako zakladateľa rodu s prvým majiteľom Považského hradu Ladislavom. O skutočných Antonových osudoch sa dozvedáme len nepriamo. Ladislav Podmanický dostal majetky ako odškodné za smrť svojho otca. Je teda pravdepodobné, že Anton zahynul násilnou smrťou v službách Huňadyovcov. Jeho syn priviedol rod k takému rozmachu, že sa stal predmetom ľudových rozprávaní.
TRAJA MUŠKETIERI
Neúnavnou činnosťou v prospech panovníka Ladislav pripravil pôdu trom synom - Jánovi, Štefanovi a Michalovi. Každý z nich, hoci iným spôsobom, sa zapísal do uhorských dejín začiatku 16. storočia, každý z nich sa stal účastníkom vysokej politiky v mimoriadne rušnej dobe, keď sa rozhodovalo nielen o osudoch Uhorska, ale strednej Európy celkovo. Ján a Štefan Podmanicovci sa dali na duchovnú dráhu. Ján získal titul záhrebskho biskupa. V rokoch 1510 - 1512 bol bratislavským županom. Vzdelaný muž a schopný diplomat sa stal dôverným poradcom nerozhodného panovníka Vladislava Jagelonského, v dejinách známeho pod prezývkou kráľ Dobrze. Svoju vernosť potvrdil počas kráľovej choroby roku 1504, keď zabránil zvoleniu Jána Korvína za uhorského panovníka. Odsunul tak od méty najvyššej potomka rodu, ktorému jeho predkovia vďačili za mnoho. Traja bratia sa narodili do rušnej doby. Roku 1526 v bitke pri Moháči padol v boji s tureckým vojskom výkvet uhorskej šľachty. Mladý panovník Ľudovít Jagellonský sa na úteku utopil v močiari. O moc v krajine začala súperiť Osmanská ríša, predstaviteľ Habsburgovcov Ferdinand a vládca Sedmohradska Ján Zápoľský. Obaja kresťanskí vládcovia považovali za potrebné legitimizovať svoj nárok na trón pomazaním a korunovaním za sa uhorského panovníka. Obom s rovnakou ochotou vyhovel Štefan Podmanický (1480 - 1530), ktorý od roku 1512 pôsobil ako nitriansky biskup. Oboch uchádzačov o trón korunoval v Stoličnom Belehrade. Po dlhšom váhaní sa napokon priklonil na stranu Habsburgovcov - zrejme preto, že v oblasti jeho nitrianskeho pôsobiska nadobudli rozhodujúci vplyv. Na rozdiel od politickej obojakosti, vo veciach cirkevných bol neoblomný a stal sa jedným z prvých šíriteľov protireformácie na území Uhorska v čase, keď Lutherovo učenie u nás začínalo ešte len zapúšťať korene. Tretí z bratov, Michal, bol členom dvora Jagellonských. Slúžil ako komorník Ľudovíta Jagelovského, neskôr bol kapitánom kráľovej osobnej stráže. Hoci od narodenia trpel telesnou vadou, spolu s bratom Štefanom sa zúčastnil bitky pri Moháči, z ktorej sa však už nevrátil. Zostali po ňom tri dcéry a synovia Ján a Rafael.
NEPOKORNÍ SYNOVIA
Ján a Rafael boli po otcovej smrti vychovávaní strýkom Štefanom, ktorý ich priučil tajom obratnej diplomacie. Nasledovníci trojice vážených bratov sa v dôsledku rozháraných pomerov v krajine vydali trocha krivoľakejšou a dobrodružnejšou cestou. Z komorníkových synov a synovcov dvoch biskupov sa stali lúpežní rytieri. Tiene ich vplyvných príbuzných, verných panovníkových prívržencov však nad nimi držali ochrannú ruku. Bratia, podobne ako Bebekovci, lavírovali medzi nepriateľskými tábormi Habsburgovcov a Zápoľskovcov. Narozdiel od predošlých, však panovníci ich slovu verili a počítali s nimi. Títo dvaja viťúzi na rozdiel od svojho strýka presadzovali záujmy Jána Zápoľského. Keďže sa tak stalo už počas strýkovho života, môžeme v takejto politike Podmanickovcov vidieť pokus o hru na obe strany. Rod mal svojich zástancov v oboch táboroch. Bratia Podmanickovci teda udatne bránili Jána Zápoľského - hoci prevažná časť Považia bola od roku 1529 v moci habsburského generála Katzianera. Rodová dŕžava Podmanickovcov, ktorej centrom bol pevný Považskobystrický hrad však jeho moci odolala. Bratia privádzali habsburské vojsko do zúfalstva bleskovými výpadmi, počas ktorých spustošili Budatín a dokonca dokázali prejsť do protiútoku a dobyli okolie Lednice. V podstate sa stali neobmedzenými pánmi severnej polovice Trenčianskej stolice. Ich družina pozostávala z niekoľkých stoviek ozbrojencov a podnikali s ňou úspešné výpady až na Moravu a do Sliezska. V očiach jednoduchých ľudí sa stali symbolom odbojnej hrdosti a vzdoru. V tridsiatych rokoch 16. storočia sa bratia dostali do sporu s rodom rytierov Kostkovcov, vodca ktorého, Mikuláš Kostka, vehementne presadzoval reformáciu a stal sa kvôli zaberaniu katolíckych kostolov známy ako tyran kléru. Výpady Podmanikovcov voči nemu v mene katolíckej viery však neboli v súlade s reformačnou orientáciou Sedmohradska. Karta sa postupne začína obracať. Roku 1537 bratia dostali od Zápoľského za verné služby usadlosť vo Vesprímskej stolici v Sedmohradsku. Tu sa ich osudy rozišli. Ján (1500 - 1545) odišiel do Vesprímu, Rafael ostal na Považí. Obaja však zo svojich sídiel podnikali pustošivé nájazdy. Vyčíňaním bratov sa roku 1542 zaoberal uhorský snem. Podľa jeho rozsudku dostali bratia lehotu dvoch mesiacov na vrátenie neoprávnene získaných majetkov. Po vyriešení majetkových sporov s Kostkovcami požiadavky snemu akceptovali. Roku 1543 ich hrdé sídlo, Považskobystrický hrad, zachvátil skazonosný požiar. Rafael sa rozhodol pristúpiť k veľkorysej prestavbe. Vo vyhorenom sídle sa však cítil bezbranný a tak kvôli svojej bezpečnosti roku 1544 prisahal vo Viedni vernosť Ferdinandovi Habsburskému. Po zmierení s kráľovskou stranou a po Jánovej smrti roku 1545 žil v ústraní a zveľaďoval hrad i panstvo. Kráľovu dôveru si dokázal získať natoľko, že sa roku 1554 stal županom severnej časti Trenčianskej stolice. Pod vládou Habsburgovcov tak napokon v mieri spravoval územie, o ktoré ako lúpežný rytier bojoval. Rafael zomrel 23. februára 1558 vo veku 43 rokov. Jeho náhrobok sa nachádza v považskobystrickom kostole. Okrem početných historiek o výčinoch oboch bratov nám folklór zachoval i ľúbostný príbeh, zaznamenaný barónom Alojzom Medňanským v jeho cestopise Malebná cesta dolu Váhom.

Miloš Ferko

Článok prevzatý zo stránky:     http://www.historickarevue.com/?id=archiv_16

Magister Rytier Donč

Náš kráľ Karol Robert a rytier magister Donč

V roku 1301 umrel uhorský kráľ Ondrej III. Arpádovská dynastia tým vymrela po meči. Možno to čitateľa prekvapí, ale Ondrej III. bol, okrem Mateja Korvína v 15. storočí, posledným uhorským kráľom maďarskej národnosti. Až do roku 1918 sa potom na uhorskom tróne striedali dvaja Francúzi a jedna Francúzka, Luxemburčan, dvaja Poliaci a veľa Nemcov. Karol Robert, Žigmund Luxemburgský, Jagelovci či Habsburgovci boli práve tak našimi kráľmi, ako kráľmi Rumunov, Chorvátov, Nemcov, či Maďarov. Tento úvod som považoval za potrebný na vysvetlenie slov „náš kráľ“ v titulku príspevku.

Smrťou Ondreja III. začalo v Uhorsku dvadsaťročné obdobie anarchie a občianskych vojen. Uhorská šľachta medzi sebou dlho bojovala o to, kto má byť Ondrejovým nástupcom. Najvplyvnejším uhorským magnátom bol Matúš Čák Trenčiansky – pôvodom sedmohradský Rumun. Ten presadzoval na uhorský trón syna českého kráľa Václava II. – Václava III. Uchádzačom o trón bol neskôr aj bavorský vojvoda Oto III. V roku 1307 však vyhral nástupnícke boje Karol Robert z Anjou, ktorý bol v rokoch 1308 a 1310 s podporou pápeža korunovaný za uhorského kráľa. Nemal ale podporu najmocnejšieho magnáta – Matúša Čáka, ktorý ovládal Slovensko a správal sa ako jeho nezávislý panovník. Karol Robert z Anjou ho preto v roku 1310 zbavil hodnosti palatína – akéhosi vtedajšieho predsedu vlády.
V našej národnej mytológii vystupuje Matúš Čák ako pozitívna postava, dokonca ako akýsi slovenský minikráľ. V skutočnosti to bol gauner a výpalník. Zabával sa okrem iného tým, že plienil kláštory a mestá, ktoré neboli na jeho strane. Bol preto niekoľkokrát exkomunikovaný z cirkvi, čo bol najťažší trest, aký mohol vtedy politika postretnúť. Matúš Čák ťažil z anarchie, ktorá vládla v Uhorsku. Vyhovovalo mu, že Uhorsko počas nástupníckych vojen nebolo „právnym štátom“, pretože mu to ako silnému umožňovalo robiť si, čo len chcel. Aj po korunovácii Karola Roberta sa preto snažil udržať obdobie anarchie čo najdlhšie. Karol Robert sa, naopak, snažil obnoviť v krajine poriadok a nastoliť normálne – mierové pomery.

V roku 1312 sa odohrala známa bitka pri Rozhanovciach, v ktorej šľachtický rod Omodejovcov podporovaný Matúšom Čákom utrpel rozhodujúcu strategickú porážku od vojsk Karola Roberta. V učebniciach dejepisu sme sa učili, aká to bola škoda, že posily Matúša Čáka dorazili do Rozhanoviec neskoro. Chvalabohu, že prišli neskoro! Po bitke v Rozhanovcach sa totiž postupne Karolovi Robertovi darilo konsolidovať pomery v krajine. V tejto bitke bojoval na kráľovej strane rytier magister Donč, ktorý bol slovenského pôvodu. Donč sa stal v roku 1313 zvolenským veľžupanom. V rokoch 1313 až 1321 sa Dončovi podarilo postupne zmenšovať územie pod kontrolou Matúša Čáka a po jeho smrti v roku 1321 nastal v Uhorsku a najmä na Slovensku konečne pokoj a poriadok. 

V nasledujúcich dvadsiatich rokoch sa mohol Karol Robert konečne venovať rozvoju krajiny. Uhorsko pod jeho vedením sa stalo jednou z najprosperujúcejších krajín Európy. Najpriemyselnejšou časťou Uhorska sa stalo Slovensko. V konsolidácii krajiny Karolovi Robertovi výrazne napomáhal rytier Donč, ktorý bol iniciátorom väčšiny kráľových reforiem týkajúcich sa Slovenska. Donč podporoval rozvoj baníctva a miest. Zakladal nové mestečká a osady. Obyvateľov Kremnice, Martina, Slovenskej Ľupče a Ružomberka dokonca oslobodil od poddanských povinností. Rytier Donč bol aj významným mecenášom, postavil 8 kostolov v slovenských obciach a minimálne 13 kostolov (napríklad v Martine a B. Bystrici) nechal prestavať vo vtedy modernom gotickom štýle. O vplyve rytiera Donča na udalosti vo vtedajšom Uhorsku svedčí aj fakt, že ho Karol Robert v roku 1323 poveril vedením uhorskej delegácie u pápeža. Funkciu zvolenského veľžupana s právomocou aj nad Liptovom, Oravou a Turcom zastával Donč až do roku 1337. Potom bol až do svojej smrti (asi 1349) komárňanským županom.

Karol Robert troma banskými zákonmi umožnil neuveriteľný rozvoj tohto odvetvia na Slovensku. Zaviedol novú zlatú menu – kremnické zlaté dukáty, ktoré boli po florentských dukátoch najrešpektovanejšou menou vtedajšej Európy. V roku 1335 usporiadal vo Visegráde summit troch kráľov – uhorského Karola Roberta, poľského Kazimíra Veľkého a českého Jána Luxemburgského. Ako inšpirácia týmto summitom sa po roku 1989 vytvorila tzv. V3, neskôr V4 tvorená Českom, Maďarskom, Poľskom a Slovenskom. Po spomínanom Visegrádskom summite v roku 1335 nastal v Strednej Európe nebývalý rozvoj obchodu, z ktorého profitovalo najmä Slovensko – obchodné cesty nemeckých a českých kupcov do Uhorska viedli potom najmä cez Slovensko. Karol Robert im totiž udelil „daňové prázdniny“, a tak bolo pre nich výhodnejšie opustiť tradičné obchodné cesty smerujúce cez Viedeň.
V roku 1300, keď sa Karol Robert pokúsil o svoju prvú korunováciu za uhorského kráľa, prichádzal do zbedačenej krajiny rozvrátenej anarchiou. Keď v roku 1342 umrel, jeho nástupca Ľudovít Veľký nastupoval na trón prosperujúcej a medzinárodne rešpektovanej krajiny. Vďaka Karolovi Robertovi zažilo Uhorsko a najmä Slovensko v štrnástom storočí svoj „zlatý stredoveký vek“, ktorý trval až do smrti Ľudovíta Veľkého v roku 1382. O náklonnosti Anjuovcov Slovákom svedčí aj fakt, že v roku 1381 udelil Ľudovít Veľký žilinským Slovákom privilégium, podľa ktorého mali Slováci a Nemci v Žiline paritné zastúpenie v mestskej rade. Žilinský richtár sa volil striedavo z Nemcov a Slovákov. 

Na základe vyššie uvedeného si dovoľujem čitateľovi navrhnúť, aby sme z „tisícročného útlaku Slovákov v Uhorsku“ odpočítali štrnáste storočie a do budúcnosti používali tvrdenie o maximálne „deväťstoročnom útlaku Slovákov v Maďarsku“. Alebo, viete čo, nepoužívajme už tú historickú hlúposť o stáročnom útlaku Slovákov v Uhorsku vôbec. Je síce vhodná na dokazovanie toho, že nám Maďari stáročia krivdili. Súčasne nám však nepravdivo podsúva, že sme my Slováci neschopní úbožiaci, ktorí si nechali tisíc rokov krivdiť a nedokázali proti tomu nič urobiť. Nie je to pravda. Uhorsko bolo v stredoveku našou vlasťou a Slovákom sa v nej minimálne v štrnástom storočí darilo.

Autor článku: Milan Krajniak  
 
Zdroje: Lexikón slovenských dejín a Osobnosti našej minulosti od L. Zrubca

Článok prevzatý zo stránky: http://www.inzine.sk/article.asp?art=7062

Pongrác zo Sv. Mikuláša

Uherský válečník Pangrác a jihovýchodní Morava
(Vyšlo in: Malovaný kraj 41, č.4, 2005, s.12)
 
Pangrác ze Svatého Mikuláše! Snad žádné jméno v celém Podunají nebylo okolo poloviny 15. století vyslovováno s většími obavami než právě jeho. On sám přitom nepocházel z královské ani knížecí krve. „Liptouiensis comitatus incola“ - jak napsal soudobý kronikář Jan z Turce - vyšel z prostého zemanského rodu, odnepaměti usedlého v kraji pod Tatrami. Dokonale však dokázal využít nebývalých možností, které dravým jednotlivcům skýtala doba, vyznačující se zápasy o český, rakouský a uherský trůn. Odhodlaně a beze všech skrupulí se vrhal do každého válečného podniku, z něhož mu kynula naděje na prospěch. Rovněž neváhal porušit dané slovo a za příslib zisku přejít od jedné soupeřící strany ke druhé. Tímto způsobem stal se ve čtyřicátých letech XV. věku téměř nezávislým vládcem rozsáhlého území na moravsko slovenském pomezí, které odtud zasahovalo až do Rakous.
Ač je to málo známé, stala se právě východní část Markrabství moravského kolébkou Pangrácovy vojenské slávy. Tady, na samotné výspě českého státu, tyčily se ve středověku dva pevné hrady - Brumov a Sehradice. Během husitských válek obě pevnosti načas získala uherská královna Barbora. Tato panovnice pak jejich správou a obranou pověřila právě Pangráce. Jeho úkolem měla být především obrana Uher před nájezdy husitů. Královnin služebník se v této roli skutečně osvědčil. Je to znát i z listiny, kterou mu Barbora 14. února 1432 za dlužný žold 1972 zlatých zastavila povážské hrady Vršatec a Budatín. Součástí uvedené sumy se totiž stala i odměna za stavění vojenských oddílů proti husitům.
O dva roky později našeho válečníka zastihujeme na hradě Blatnica v Turci. Tam jako hejtman císaře Zikmunda působil až do roku 1437. Právě v Turci nás taky ponejprv docházejí na blatnického pána žaloby, že činí škody nejen nepřátelům, ale i císařovým věrným poddaným. Stalo se pak obyčejem, že neváhal využít každé příležitosti k násilnému obohacení bez ohledu na politické svazky. Snaha mocných zajistit si Pangrácovy kvalitní vojenské služby však zpravidla způsobovala promíjení jeho násilných skutků. V roce 1437 byl už uznávaným vojevůdcem. Tehdy jej císař Zikmund pověřil zformováním a vedením žoldnéřských oddílů, vyslaných proti Turkům. Někde na území Srbska se Pangrác sešel s jiným vynikajícím stratégem té doby - Janem Jiskrou z Brandýsa. Ten na Balkán přivedl bojovníky, najaté pro císaře v českých zemích. Mezi nimi byli i někteří východomoravští šlechtici, s nimiž se Pangrác už znal. U pevnosti Smederevo se křesťané střetli s tureckým vojskem. Zatímco Jiskra, uzavřený se svými šiky v proslulých vozových hradbách, zaměstnával nepřítele, podařilo se Pangrácovi v čele jízdy nepozorovaně obejít turecké voje a vpadnout jim do zad. Osmanů se zmocnilo nepopsatelné zděšení. V nastalé panice se usilovali zachránit útěkem, přičemž mnoho z nich našlo smrt v nedaleké řece.
Po návratu z vítězné bitvy se Pangrácovi zřejmě nedostalo takové odměny, jakou očekával. V tom ovšem nebyl sám. Nedlouho nato zemřelý císař Zikmund po sobě zanechal zástupy věřitelů. Řada nespokojenců, kteří měli svá sídla kolem moravsko uherské hranice, uzavřela zvláštní spojenectví ke vzájemné podpoře při přepadání zejména královských statků a jejich obyvatel. Takto nemilosrdně pak nabývali kořisti. Vedle Pangráce, pána na pevném hradě Branč, patřili k tomuto loupeživému společenství skalický hejtman Ladislav z Necpál, Michal Orság z Gutu, proslulý „Pan Jan“ z Messenpeku, ovládající Uherský Brod, dále Smil z Moravan, Blažek z Borotína a Veselí, Vilém a Boček Puklicové z Pozořic, Petr Roman ze Zlína, páni z Lichtenburka a jiní.
Další vzestup Pangrácovy moci přinesl střet mezi Habsburky a Jagellovci o uherský trůn na počátku čtyřicátých let. Šlechtic pospíšil do Budína složit hold novému králi Vladislavu Varnenčíkovi, v jehož službách pak získal do zástavy Skalicu, Uhrovec, Žilinu, Starhrad, Súčany, Strečno, Liptovský hrad, opevněný Turčanský klášter a jiné majetky. Určitá práva měl i ke strmému hradu Hričov, o jehož postoupení rodině Necpálských se zasloužil. Do svých služeb jako hejtmana získal slovenského zemana Petra z Nebojse, jehož prostřednictvím se mu do rukou opět dostal východomoravský hrad Sehradice. O Petrovi pak naposledy slyšíme v dubnu 1444, kdy jako velitel Pangrácova doprovodu zavítal na uherský sněm. Byl zde však i se svým pánem napaden a zajat rozhněvanou uherskou šlechtou a zřejmě životem zaplatil za zločiny svého představeného. Ten ovšem záhy prozíravě uzavřel spojenectví s budoucím uherským gubernátorem Janem Hunyadym. Magnát Hunyady jej pak už o rok později obhajoval před moravskými a rakouskými stavy, kteří proti pánu z Branče podnikli trestnou výpravu.
Vedle Sehradic podařilo se Pangrácovi ve čtyřicátých letech opanovat ještě jeden moravský hrad - Světlov. Fortifikaci získal od jiného moravského výtečníka, Čeňka z Mošnova, ale nárok si na něj činil i Zdeněk ze Šternberka. Ten Pangráce 1.prosince 1447 žaloval na zemském soudě v Olomouci. Svých práv se ale Šternberk nedomohl. Tenkráte ovšem ani Pangrácovi moravští sousedé nezůstali ušetřeni troufalosti magnáta a jeho služebníků. Tak například oloupil slavičínského pána Miroslava z Cimburka či zabral majetek sirotků po blíže neznámém Buzkovi. Nebral už ohledy ani na své bývalé spojence. Proto když na počátku května roku 1449 moravští stavové znovu oblehli jeho nejvýznamnější pevnost - město Skalica - stáli proti Pangrácovi třeba i Jan Hlucký z Messenpeku nebo Petr Roman.
Ve stejném čase se v blízkosti Kremnice schylovalo k rozhodujícímu střetnutí mezi Pangrácem a jeho dávným spolubojovníkem Janem Jiskrou z Brandýsa. Tady zřejmě branečského pána zastihla zpráva o tažení Moravanů. Kvapně proto uzavřel mírovou smlouvu s Jiskrou a pospíšil do Skalice, aby zde vyjednával se zástupci Markrabství moravského. Jim se zavázal, že napraví všechna spáchaná příkoří a oba východomoravské hrady, ze kterých „mnohé a rozličné záhuby jsú se zemi tejto od mnohých let dály“, prodá za celkovou sumu 4 200 zlatých. Což se pak taky stalo. Světlov a Sehradice poté získali Burian z Vlčnova a Zich z Lipiny.
Z Moravy si však Pangrác neodnesl do Uher jen válečné umění, ale i kladný vztah k česky mluvícímu prostředí. Ostatně svého prvorozeného syna pojmenoval Václav, což bylo v zahraničí v dobách, kdy samotné slovo Čech znamenalo takřka automaticky kacíře, velmi neobvyklé. V Pangrácových službách působilo množství žoldnéřů z Čech a Moravy. V písemnostech často užíval češtiny (za běžný úřední jazyk v Uhrách po celý středověk sloužila latina) a česky psaným listem též v roce 1448 vyhlásil válku samotnému římskému králi, Fridrichu III. Konflikty s tímto rakouským panovníkem trvaly až do léta 1450, kdy proti němu král Fridrich uspořádal rozhodující tažení. Pro nepokojného válečníka skončilo ztrátou města Skalica. A tím také došlo k definitivnímu omezení Pangrácova vlivu na Moravě.                                  

Milan Krajča

 Článok prevzatý zo stránky: http://historia.szm.com/osobnosti/Uhersky_valecnik.htm