Najväčšia osobnosť Slovenského národa v 19. storočí Ľudevít Velislav Štúr v roku 1846 v Slovenskích národních novinách napísal tento poučný a povzbudzujúci článok, v ktorom vyzdvihuje význam Slovenských osobností v dejinách Uhorska. Prinášame z neho úryvok:
"Vlasť naša má viacej národov; jeden z hlavných národov sme my, na
zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení.
Od základu a sporiadania terajše j vlasti našej prežívame my tu, a
nielen prežívame, lež môžeme smelo vyznať, prežili sme všetky tieto
časy pre vlasť našu čestne, vydobudli sme si mnohé o ňu zásluhy a
hodnými sme sa stali tých dobrodení, ktoré vlasť naša nám dáva, dáva
a jako pevne veríme, i naďalej dávať bude. Nie je to vec ľahkovážna,
je to vec do pováženia: národ slovenský v Uhorsku! Pozri, kto chceš,
do histórie vlasti tejto: či nezapísali sme na každom jej liste naše
skutky, naše činy a s nimi tam naše mená? Len rozostri a rozlož
tieto listy a uvidíš tam všade znaky života nášho, našu usilovnosť,
našu pilnosť, našu pracovitosť, uvidíš tam všade mená našich mužov,
uvidíš tam všade pomníky života nášho. Či nehovoril duch kresťanský
k národom, čo sa na zem túto preniesli a tuná usadili, ústami
slovenskými? Či nebol to muž z nášho rodu, čo prijal do cirkvi
Kristovej prvého kráľa krajiny tejto? Či nezvŕtal sa meč slovenský a
neskrotil pobúrené pohanstvo oproti cirkvi Kristovej? Čí duch
skrotil túlavých a sem i tam rabujúcich surovcov? Čí duch ich
priviedol na pevné sedaliská a čia ruka naučila surových týchto
bojovníkov miesto lúpeže žiť z orby v pokoji? Čia ruka viedla pluh
po zemi tejto zarastlej a pripravila rodinám bytoviská a národom
krajiny tejto postať pevnejšiu? Všetko toto sú stĺpy života
slovenského v krajine nad kráľovským Dunajom, stĺpy, na ktorých ako
na pyramídach hieroglyfmi, tak na nich písmom živým zaznačený je
život a vybitý duch náš. A či junáctvo z nášho rodu necedilo krv,
kedykoľvek surma vojenská sa schytila, za krajinu našu a nevykúpilo
ju rodu svojmu? Tam pod Belehradom mohyly by si nasypal velikánske
nad kosťami našich junákov, pod Belehradom, ktorý dostriekala krv
padajúcich i víťazných junákov našich: "Belehrad, Belehrad, v
tureckom pomedzi, Nejednej mamičky synáček tam leží, Ktorý
dostrieľaný, ktorý dorúbaný, Ktorý, nebožiatko, koňmi došliapaný"
ozýva sa i teraz ešte pieseň naša ná rodná pod Tatrou, v ktorej
žijú skutky národa. Z ktorého rodu povstalo toľko hláv múdrych,
umných, učených, ktoré vodievali predok vo veciach cirkevných i
občianskych a pokryli zásluhami pamiatku svoju v krajine našej - či
sú nie naši Lodomerovci, Dudičovci, Thurzovci, Belovci, Prayovci,
Rybínovci a iní bez počtu? Čia vernosť a oddanosť prevýšila našu ku
vlasti tejto?
Máme teda veľké zásluhy o vlasť túto, o vlasť, ktorej sme od
století verní pracovníci, verní synovia! Kde ale povinovatosti
dobre sú vybavené, tam sú aj práva, a nám, ktorí sme verne
vykonali povinovatosti naše, kto by chcel a mohol odriecť právo?
To, čo sme vykonali, vykonali sme ako národ slovenský, to, čo
žiadať môžeme, to, čo nám po práve prislúcha, prislúcha nám ako
národu tomuto. Ten duch národa nášho, tak hlboko prejatý učením
Kristovým, ten duch zvestoval zemi tejto a národom na nej
zhromaždeným Božské to učenie; ten duch, národu tomuto vlastný,
pokojný, práce pilný, veľkých namáhaní schopný, ten duch krotil
mravy surové; tie ruky nie lúpiť, ale ťažko zo zeme živnosť
vydobývať spôsobné,, tie ruky mozoľné viedli lemeš a pluh po
hrudistej zemi tejto, tie ruky počiarali brázdami pustatinu tú
zapustlú, ten duch, národu nášmu vlastný, hlboko-umný, ten hovoril
v múdrosti Lodomerovej, vo výrečnosti Dudičovej, v rozsúdnosti
Thurzove j, pilnosti a hlbokomyseľnosti Prayovej, Belovej a iných
nepočetných, ten duch, keď príde na vec veľkú, keď ide o veci
sväté, sebazaprenia a obetí najschopnejší, ten vysielal rady synov
našich, aby padali za zem matku a vylievali za ňu krv vernú, krv
drahú, ten duch viedol ich k zástavám, pod ktorými vydobývali
slávu zemi tejto. Áno, na vnuknutie tohoto ducha robili a vykonali
sme to, čo sme robiť a vykonať povinnosť mali, na vnuknutie jeho
stáli sme čestne v rade synov vlasti, duchu teda tomuto patrí
uznanie a patrí uznanie národu tomu podľa jeho ducha, ktorým
oduševnený vykonal veci tieto. Máme teda právo žiadať, aby sa nám
to, čo je nášho ducha, zachovalo, aby sa nám to nevytrhovalo, a
tento duch žije v mravoch, v zvykoch, obyčajoch našich zdedených,
žije v reči, národnosti našej starootcovskej, ten duch bystrý a
hlboko pohnutý žiada si vzdelanosť, túži po nej z celej vrúcnosti
a žiada si rovné, ako iný, práva, rovnú, ako iný, slobodu. Nieto
vznešenejšieho a šľachetnejšieho túženia v národoch nad tieto a
tam aj všade, kde sa hodnosť ľudská uznáva, podporujú a napomáhajú
túžby tieto."
Orgoň
Slovenskje národňje novini, 54. číslo, 3. február 1846
Prevzaté z: http://www.stur.sk/clanky/7cl1.htm
