Slovenská zmluva z r. 1665, Barbora Keresztessy, Púchov - Nimnica

Vďaka Milanovi Velitšovi Vám prinášame veľmi zaujímavú listinu, písanú v dobovej slovenčine z roku 1665.

Barbora Keresztessy- zmluva z r. 1665-slovenská (Púchov)

Anno 1 6 6 5 . Die 23 . . .
Ya Barbora Keresztessi z gedneg strany, zdruhe pak
strany Janossom, Miklossom á Evu Budiacs ditek
nekdy zrozenych od Elizabety Keresztessi znamo czynime
tymto Nassym dobrovolnim doskonanim, spolu znassymi
Pany Bratry, Jakožto Simionem a Jannem Keresztessi.
ktery sme dokonaly mezy sebu, za ktery statek Nebozczyk
nass pan died aquirovall, v dedine Nymniczy, Mi...essy
pak gedniho syna titiz Keresztessi Palla totiz Otczi Nasseho
nebozczyka a dvei czéry menem Ilonu, a Alzbetu Kereszte=
ssi. pohlidagiczi pak nebozczyk Pan ded Nakratkost ???
??? Testamentaria Dispositioni in bonis suis
aby nebozczyk Pan Tatik nass, Keresztessi Páll ze statku
predmenovaneho Svei sestry z. . . predmenovaní totiz Illonu
a Alzbetu Summu penezitu wyplatil agich Conténtoval. Nacz
my také prohlidagiczi na ninijsi czas agich . . . vzissly sme
do dobrovoni Zmluvy z nasymi pany Bratry Simionem
a Johanem Keresztessi, Ano také aby sme nevykraczovaly od Té=
stamintu adisposity nebozczka Pana diéda. Naklonily se kto=
mu aby stohoto? statku predmenovaneho musi? sestri?Barbori Keresz
tessi z gednig strany padesat zlatych, zdruhé pak strany totiz s
??? . . . ných Alzbety také Keresztessi Janosovi, Miklossovi ?
á Eve Budiacs, taki polozily padesat zlatych. Yakozto im?? in=
stanti Rec. . . is Ut. . . Pozadaných a niz(e) (sp)ominanych
polozyly gedned y druhi strany po peti? dvaczaty zlatých, ostat=
nych pak padesat Zlatych Nagysty Termin Magi polozit.
yakozto pro Anno 1666. Ktera by pak strana tohto
pokonani nasseho dobrovolniho ktela russyt a nechtela drzet
zavazugeme se pred yich milostiami tymto Nassym Revers(sem)
z dobrovolnym dokonanim aby ta strana t...ssyczy Na Panu Sudczu
pred Panov stolicznych ... fl 100. Actú die et Anno ut Supra.

2. str.

Actum in Edibus Egregii Andrei Marko

Coram me Andrea Marko mp

Coram me Stephano Marcziban mp

Coram me Andrea Marcziban mp

Coră me Thoma Hradisiczay mp

Coră me.
Joannes Marko Manuali eius

Coram me Assessore.
et Jurato Oppidi Puho
Nicolao N. . . io mp

archiv a preklad: Roman Monoš

List zbojníkov mestu Bardejov

Veľmi zaujímavou pamiatkou slovenského jazyka v písanej podobe je list zbojníkov mestu Bardejov. Presný dátum vydania tohoto listu sa určil na 25. júl (deň svätého Jakuba) 1493. 

V texte je uvedené doslova toto:

"Vy zly a nespravedlivy lvde Bardiowcy, vi ste naszych bratow daly zveszaty, lvdy dobrich a nevinnich, iako mordere necnotlyvy, ktory any vam, ani zadnomv nicz nebili vinni. A pretos, gestli nam priatelom a rodovi ich za nich nepolozite czeteri sta zolotich ve zoloce do troch nedeli v klastore v Mogili v Cracova alebo v cartvsov v Lechniczi, tedi na vaszych hordlech y na vaszym ymaniv y na vaszich podanich se bvd dvlvho, bvd cratko takto se mstiti budemy pocvd naszeho rodv stava. Tot list pysan s hor dzen svateho Jacvba."

Preklad do dnešnej slovenčiny vytvoril Patrik Cimprich:

"Vy zlí a nespravodliví ľudia Bardejova, vy ste našich bratov dali povešať, ľudí dobrých a nevinných, ako necitliví vrahovia, (títo ľudia) ktorí ani vám ani nikomu inému nič neurobili. A preto, ak nám (ich) priateľom a rodine nezaplatíte štyristo zlatých v zlate do troch nedelí v kláštore v Mogoli v Krakove alebo (v kláštore) kartuziánov v Lechniczi, potom sa budeme mstiť buď dlho alebo takto krátko na vašich hrdlách i na vašom majetku i na vašich poddaných, pokiaľ budeme žiť (pokiaľ my ako ich rodina budeme žiť).
Tento list bol napísaný v horách (z hôr) v deň svätého Jakuba"

Ako je z listu zrejmé, zbojníci sa v ňom vyhrážajú mešťanom Bardejova za to, že dali popraviť ich štyroch druhov, o ktorých tvrdia že boli nevinní. Na texte udivuje samotná skutočnosť, že je písaný v dobovej slovenčine a pomerne úhľadným štýlom.

Fedor Hlavatý ako zbojnícky kapitán dokázal dobre viesť takmer päťdesiatčlennú zbojnícku družinu, ktorá operovala v okolí Humenného, Sniny, Medzilaboriec, Svidníka, Stropkova a Bardejova. Ak si situácia vyžadovala, dokázala sa premiestniť aj na Zakarpatie a do Poľska. Družina sa prvýkrát spomína 30. marca 1492 na panstve Štefana Rozgáňa v terajšom okrese Svidník, ktorému družina spôsobila škodu za 400 zlatých. Po prvých úspechoch sa družina pustila do rozsiahlejších lúpeží a takto vzbudila strach v širokom okolí svojho pôsobiska. V roku 1494 pri jednom lúpežnom prepadnutí panského majetku pandúri chytili jeho dvoch druhov. Boli popravení. Bol to Vasko a Timko. Za ich smrť vyhlásili všetci členovia pomstu a nepriateľstvo mestu Bardejov.
Na lepšie a hlavne účinnejšie osvetlenie tejto pomsty tam dokreslili aj ich nástroje: Šabľa, metla, oheň, ručnica. Metla, šabľa a ručnica symbolizujú ublíženie na zdraví a životoch, oheň na statkoch.
Známa je aj účasť 400 žoldnierov, ktorých najala šľachta z Košíc proti Hlavatého družine. Vo všeobecnosti sa vedelo, že jeho aktivity sú namierené proti vysokým cirkevným hodnostárom, mocným zemepánom a bohatému mestskému patriciátu.
Zbojnícka družina Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej sa postupne začala rozpadávať a nestačila odolávať tlaku naverbovaných žoldnierov. Postupne ich pochytali a chytili aj Fedora Hlavatého, ktorého potom v Trebišove popravili.

Zdroj:

http://www.hatani.host.sk/private/bj/sucas/leg_zbojnici.html

http://www.holosy.sk/sk/holovatyj

M.Bel: Trenčianski mešťania sú Slováci

Vďaka prekladu Imricha Nagya a Kysuckému múzeu, ktoré knihu vydalo máme možnosť sa po prvý krát zoznámiť s prekladom časti diela Mateja Bela  (24. marec 1684, Očová – † 29. august 1749, Bratislava) , ktorá pojednáva o Trenčianskej stolici. Tentokrát prinášame krátku stať, v ktorej sa M. Bel zaoberá národnosťou trenčianskych mešťanov. 

Trenčianskymi mešťanmi sú Slováci. Predchádzajúca pozitívna a ku cti slúžiaca zmienka o trenčianskych mešťanoch si od nás vyžaduje, aby sme o nich teraz povedali, čo ešte vieme. Takmer všetci sú slovenského rodu, ak ich, pravda, nechceš radšej považovať za potomkov Cechov alebo Moravanov.

V tomto pohraničí majú svoj starobylý pôvod. Prijali však práva uhorského štátu, a to nie
z milosti, či iba nedávno, ako si niekto vymýšľa, ale od dávnych a svätých kráľov, ktorých
priazeň a milosť si získali za svoje činy, ktoré v tomto pohraničí verne a udatné vykonali
v prospech Uhorska.

Ich jazyk je spôsobilý a pôvabný. Používajú slovenskú reč, ktorá je však veľmi blízka pôvabu českého jazyka. Možno by si sa pozastavil nad výrečnosťou nielen tých, ktorí sa narodili vo vznešenejšom dome, takže úplne privykli vyberanému spôsobu reči, ktorý je hodný ich pôvodu, ale aj tých, ktorí patria k pospolitým mešťanom. Príjemnou rečou sa vyznačujú predovšetkým tie zo žien, ktoré majú trvalú počestnú príležitosť viesť s každým príťažlivejším mužom nevinné a bezúhonné rozhovory.

Povaha a krása mravov. Lebo Trenčania sa naskutku vyznačujú výnimočnou srdečnosťou pri rozhovore, ktorú osobitne potvrdzujú svojou bezúhonnosťou. Môžeš na vlastnej koži okúsiť ich štedrosť voči hosťom a tých, ktorých prijali do svojich príbytkov, vedia pohostiť s prepychom, ktorý však nieje okázalý, ale primeraný ich majetku.

Rozmanitosť zamestnaní. Jedni sa veru zaoberajú obchodovaním, súčasne s obrábaním pôdy, ktoré je príliš náročné. Druhí sa venujú sedavému remeslu a tovar, ktorý vyrobia, odnášajú na týždenné trhy po mestečkách okolo Trenčína. Niektorí však uznávajú varenie piva, ktoré je výnosné a vychvaľované. Tento zvyk je starý a pre naše mesto je charakteristický od takých dávnych čias, že žiaden zo susedov ho nedokázal s rovnakým úspechom prebrať. 

V meste sídlia na základe starobylého práva aj Maďari. Veď toto mesto Slovákmi ani nebolo tak osídlené, žeby nemohlo prijať aj Maďarov. Ich spolužitie tu siaha do dávnych čias a jeho počiatky treba hľadať v dobách kráľov z rodu Sv. Štefana.

Ako sa sem dostali? Títo králi sa tu totižto neraz zdržiavali a správali tak, ako si to vyžadovali pomery, pričom sa mohlo stať, že nejeden z kráľovského sprievodu sa tu či už na ich rozkaz alebo na základe vlastného rozhodnutia usadil. Prečo to tvrdíme? Pretože mnohí z kastelánov boli Maďari a so sebou sem pritiahli aj maďarské rodiny. Predovšetkým ten trpký údel, ktorý kvôli vojnám s Turkami urobil východnú časť kráľovstva neobývateľnou, prinútil nemálo Maďarov, aby sa sem presídlili. Niektorí z nich boli prijatí medzi mešťanov, iní, ktorí pochádzali z urodzeného rodu, žili medzi našimi ako šľachtici v súlade s uhorskými zákonmi. Aby som nehovoril nič o najnovších časoch, ktoré rozbúrili občianske a súčasne aj tak barbarské vojny, keď sa totiž Trenčín stal ozajstným útočiskom susedným Maďarom zakaždým, keď zo strachu pred pohromami museli opustiť svoje domovy. Zakrátko po tomto príchode Maďarov do mesta sa stalo, že mnohí Slováci sa priučili ich jazyku, a aj keď nie po každej stránke bezchybne, napriek tomu dostatočne pre vedenie priateľských rozhovorov. Už aj Nemci sa medzi nimi začali objavovať. O meštianske práva sa už začali uchádzať aj Nemci, ale iba tí, ktorých sem prilákala nádej na lepší údel, alebo prinútila potreba vykonávania remesla. Zistilo sa však, že potomkovia týchto rodín hneď splynuli so Slovákmi. Nemci sa obliekajú do svojho odevu, Maďari a Slováci zas do svojich krojov. Všetci spolunažívajú privyknutí pravidlám šetrnosti, predsa však skôr veselí ako vážni, najmä ak treba vystrojiť nejakú tradičnú oslavu.

Systém úradov je tu rovnaký ako v ostatných mestách. Systém aj právomoci úradov, o ktorých sme sa už toľkokrát zmienili pri opise miest, je rovnaký, takže je zbytočné, aby sme tu znovu všetko opakovali. Pokým bol tento kraj znepokojovaný zbojničením, ktoré je tak skazonosne obvyklé v pohraničí, objavovali sa časté príklady trenčianskej prísnej spravodlivosti. Ak by sme ich tu chceli vymenovať, sotva by to bolo možné bez unudenia čitateľov.

Stiesnená poloha mesta. Prikročme teda k načrtnutiu polohy mesta. Stiesnenou ho činí z jednej strany pretekajúci Váh, z druhej strany skalnaté úpätie vrchu, na ktorom stojí hrad. Ich poloha spôsobila, že mesto je vtesnané do tvaru veľkého gréckeho písmena delta. Využime však slová topografa, ktorý opísal vzhľad a ozdoby mesta.

Slovami iného autora sa opisuje jeho vzhľad a jeho kostoly. Trenčín leží na nanajvýš krásnom mieste pri rieke Váh, cez ktorý je postavený kolový most umožňujúci výhodný prechod do Sliezska a na Moravu. Mestu, ktoré je samo o sebe malé, veď jeho dĺžku od jednej brány k druhej, ku ktorej vedie jediná cesta, by si dokázal bez ťažkostí ostrejším okom odhadnúť, v posledných rokoch pribudlo nemálo ozdôb. Bolo to najmä vďaka kostolu priam výnimočného vzhľadu, zasvätenému patrónovi mesta sv. Františkovi Xaverskému pátrami zo Spoločnosti JEŽIŠOVEJ, ktorý vedno s noviciátom a kolégiom založil v roku 1652 ostrihomský arcibiskup Juraj Lipaj. 

Zdroj: Matej Bel: Trenčianska stolica, Kysucké múzeum v Čadce, 2013, preložil Mgr. Imrich Nagy, PhD

Knihu si môžete kúpiť priamo v kysuckom múzeu: http://kysuckemuzeum.sk/index.php/predaj-knih-a-suvenirov/128-monografie/430-matej-bel-trenianska-stolica

Matej Bel: Chvála trenčianskeho piva

Vďaka prekladu Imricha Nagya a Kysuckému múzeu, ktoré knihu vydalo máme možnosť sa po prvý krát zoznámiť s prekladom časti diela Mateja Bela, ktorá pojednáva o Trenčianskej stolici. Okrem mnohých iných zaujímavých častí ma zaujala stať, týkajúca sa výborného trenčianskeho piva:

Chvála trenčianskeho piva. 

Podľa vzoru starých Germánov a Pannónčanov, ako to spomína TACITUS, ho varili s takým veľkým uznaním Slovákov, ba celého Uhorska, že pivo tohto kraja si obľúbil a považoval za jedno z najlepších každý, aj ten, kto nepochádzal stadiaľ. Toto prvenstvo sa trenčianskemu pivu priznáva plným právom, pretože je husté a uvarené z jačmeňa a chmeľu v takom dobrom pomere, že naozaj chutí lahodne, a keď hasí smäd, súčasne vzbudzuje chuť do jedla. A tak sa dychtivo pije doma aj vonku, najmä sedliaci ho pri vhodnej príležitosti pijú až do nemoty. Po rieke Váh, ktorá sa na to náramne hodí, sa vozí do Komárna, dokonca neraz až do Budína či Pešti, kde sa napokon predáva v krčmách na rínku. Druhé miesto po ňom si drží žilinské pivo, ktoré má tiež poctivú chuť, ale sa nevyrovná výnimočnosti trenčianskeho piva. 

Žilinské umelé víno. 

Avšak pálené, čiže umelé víno, ktoré vyrábajú Žilinčania, sa pokladá za také vysoko ušľachtilé, že tí, ktorí z neho ochutnali, sa domnievajú, že sa dá porovnávať i, gdanským vínom, ktoré je vychýrené po celom Nemecku a Poľsku. Aby lákalo k pitiu, rôzne ho prifarbujú. Keby bolo pre telo také prospešné, ako sa páči ústam, Žilinčania by mali rozumnejší dôvod, prečo sa z tohto vybájeného nektáru radovať. Aj v ďalších mestečkách sa nájdu pivovary, ale s nepatrným uznaním a ohlasom.

Zdroj: Matej Bel: Trenčianska stolica, Kysucké múzeum v Čadce, 2013, preložil Mgr. Imrich Nagy, PhD

Knihu si môžete kúpiť priamo v kysuckom múzeu: http://kysuckemuzeum.sk/index.php/predaj-knih-a-suvenirov/128-monografie/430-matej-bel-trenianska-stolica

1675 - Štatút cechu súkenníkov Malinovo

Zborník MSS 1901

Ján - kronikár kráľa Ľudovíta Veľkého

Ďalším významným Slovákom z obdobia vrcholného stredoveku bol Ján zo Šarišských Sokoloviec, šľachtic a kronikár kráľa Ľudovíta Veľkého, ktorý žil a pôsobil na kráľovskom dvore v 14. storočí. Prinášam Vám o ňom článok od významného slovenského historika Jána Lukačku, ktorý vyšiel v zborníku Ján Jessenius, Slováci na panovníckych dvoroch, Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie, ktorá sa konala 13.-14. 9. 2011 v Martine. Celý článok najdete na tejto adrese.

"Ján, syn Mikuláša zo Šarišských Sokoloviec, sa narodil niekedy v rokoch 1320 – 1325. Už jeho otec slúžil v mladom veku na kráľovskom dvore ako páža, a preto získal prezývku „Apród“. Za verné služby kráľ Karol Róbert odmenil Mikuláša už roku 1313 donáciou majetku Totsolmus (Šarišské  Sokolovce), ktoré dovtedy patrili k Šarišskému hradu. Mikuláš sa však v lehote jedného roku nenechal uviesť do držby darovaného majetku a donácia stratila platnosť, čo bol frustrujúci zážitok pre celú  rodinu. Keďže Mikuláš mal viacero synov, rozhodol, aby sa syn Ján dal na duchovnú dráhu. 

Nadaný klerik sa vďaka sprostredkovaniu príbuzných dostal roku 1344 do kráľovskej kancelárie najskôr ako pisár a neskôr sa vďaka schopnosti koncipovať stredoveké listiny stal notárom. Je celkom isté, že sprevádzal kráľa Ľudovíta I. na jeho ceste do Talianska. Roku 1358 ho ostrihomský arcibiskup Mikuláš prijal za kancelára a zároveň sa stal kanonikom Ostrihomskej kapituly. Keďže ostrihomskí arcibiskupi boli zároveň hlavnými kráľovskými kancelármi, notár Ján sa pohyboval na kráľovskom dvore. Tu získal základné literárnohistorické znalosti. Aby bol v kráľovej blízkosti, roku 1363 si kúpil dom vo Visegráde a zrejme v tomto čase nadobudol aj univerzitné vzdelanie a stal sa vikárom arcibiskupa (zástupcom) pre veci duchovné. 

Od roku 1364 sa stal špeciálnym kaplánom kráľa Ľudovíta a zostal ním až do kráľovej smrti roku 1382. Z tejto jeho funkcie vyplýva doslova dôverný vzťah medzi kráľom a jeho kronikárom. Už v priebehu 60. rokov začal koncipovať prvé kapitoly svojej kroniky, ktoré opisovali vojenské výpravy kráľa Ľudovíta. V nich celkom prirodzene mierne idealizuje svojho pána a predstavuje ho ako vzor rytierskeho panovníka. Prvá časť kroniky bola na kráľovskom dvore priaznivo prijatá a magister Ján získal od kráľa potvrdenie svojich dedičných práv na rodové majetky, čo samozrejme platilo aj pre jeho najbližších príbuzných. Po smrti arcibiskupa Mikuláša Keseiho roku 1366 dočasne prestal byť vikárom a nepôsobil ani v kráľovskej kancelárii. Jeho kvality však znovu využil nový kancelár záhrebský biskup Demeter a magister Ján sa roku 1376 znovu vrátil do kráľovskej kancelárie a o 3 roky neskôr sa stal opätovne aj arcibiskupským vikárom. 

V listinných prameňoch kronikár Ján vystupuje iba do roku 1383. Aj napriek vysokému veku bol v relatívne dobrej kondícii a v priebehu 80. rokov pracoval na dokončení druhej časti svojho diela.  O posledných rokoch života kronikára Jána vieme pomerne málo. Zastával hodnosť tîrnavského archidiakona, čo ho nútilo zdržiavať sa vo vzdialenom Sedmohradsku. 

Málo známym prameňom, ktorý spresňuje dátum jeho úmrtia a osvetľuje aj kde sa to mohlo stať, je listina kráľa Žigmunda Luxemburského vydaná v Budíne 7. mája 1395. Kráľ v nej nariaďuje predstaviteľom Abovskej župy, aby prešetrili sťažnosť Mikuláša, synovca kronikára Jána zo Šarišských Sokoloviec na Ladislava syna Povšu z Chraste. Ten sa po smrti ctihodného pána Jána, archidiakona z Kükülő (dnes Tîrnava), čo sa stalo pred 10. decembrom 1394, falošne vydával za jeho príbuzného. Dňa 10. decembra 1394 prišiel spomínaný Ladislav do Košíc a tu podvodne získal skrinku s cennosťami , ktorú tu zanechal magister Ján u tunajšieho mešťana Mikuláša Kruolu. Násilne ju vylomil a vzal z nej 700 zlatých, 2 strieborné džbány a ďalšie cennosti. Okrem toho spomínaný Ladislav vzal aj viaceré listiny týkajúce sa rodových majetkov sťažovateľa. Z kontextu celého sporu jasne vyplýva, že kronikár Ján zo Šarišských Sokoloviec strávil posledné dni svojho života v rodnom kraji, teda v Šarišských Sokolovciach. Ladulu s osobnými vecami, ktorú nosil stále so sebou, zrejme ešte pred odchodom do Šariša nechal v úschove u košického mešťana Mikuláša Kruolu.

Preto je celkom možné, že skončil tam, kde uzrel svetlo sveta krátko pred 10. decembrom 1394."

Dr. Ján Lukačka

Ľudovít Štúr: Neopúšťajme sa

Najväčšia osobnosť Slovenského národa v 19. storočí  Ľudevít Velislav Štúr v roku 1846 v Slovenskích národních novinách napísal tento poučný a povzbudzujúci článok, v ktorom vyzdvihuje význam Slovenských osobností v dejinách Uhorska. Prinášame z neho úryvok:

"Vlasť naša má viacej národov; jeden z hlavných národov sme my, na zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení. Od základu a sporiadania terajše j vlasti našej prežívame my tu, a nielen prežívame, lež môžeme smelo vyznať, prežili sme všetky tieto časy pre vlasť našu čestne, vydobudli sme si mnohé o ňu zásluhy a hodnými sme sa stali tých dobrodení, ktoré vlasť naša nám dáva, dáva a jako pevne veríme, i naďalej dávať bude. Nie je to vec ľahkovážna, je to vec do pováženia: národ slovenský v Uhorsku! Pozri, kto chceš, do histórie vlasti tejto: či nezapísali sme na každom jej liste naše skutky, naše činy a s nimi tam naše mená? Len rozostri a rozlož tieto listy a uvidíš tam všade znaky života nášho, našu usilovnosť, našu pilnosť, našu pracovitosť, uvidíš tam všade mená našich mužov, uvidíš tam všade pomníky života nášho. Či nehovoril duch kresťanský k národom, čo sa na zem túto preniesli a tuná usadili, ústami slovenskými? Či nebol to muž z nášho rodu, čo prijal do cirkvi Kristovej prvého kráľa krajiny tejto? Či nezvŕtal sa meč slovenský a neskrotil pobúrené pohanstvo oproti cirkvi Kristovej? Čí duch skrotil túlavých a sem i tam rabujúcich surovcov? Čí duch ich priviedol na pevné sedaliská a čia ruka naučila surových týchto bojovníkov miesto lúpeže žiť z orby v pokoji? Čia ruka viedla pluh po zemi tejto zarastlej a pripravila rodinám bytoviská a národom krajiny tejto postať pevnejšiu? Všetko toto sú stĺpy života slovenského v krajine nad kráľovským Dunajom, stĺpy, na ktorých ako na pyramídach hieroglyfmi, tak na nich písmom živým zaznačený je život a vybitý duch náš. A či junáctvo z nášho rodu necedilo krv, kedykoľvek surma vojenská sa schytila, za krajinu našu a nevykúpilo ju rodu svojmu? Tam pod Belehradom mohyly by si nasypal velikánske nad kosťami našich junákov, pod Belehradom, ktorý dostriekala krv padajúcich i víťazných junákov našich: "Belehrad, Belehrad, v tureckom pomedzi, Nejednej mamičky synáček tam leží, Ktorý dostrieľaný, ktorý dorúbaný, Ktorý, nebožiatko, koňmi došliapaný" ozýva sa i teraz ešte pieseň naša ná­ rodná pod Tatrou, v ktorej žijú skutky národa. Z ktorého rodu povstalo toľko hláv múdrych, umných, učených, ktoré vodievali predok vo veciach cirkevných i občianskych a pokryli zásluhami pamiatku svoju v krajine našej - či sú nie naši Lodomerovci, Dudičovci, Thurzovci, Belovci, Prayovci, Rybínovci a iní bez počtu? Čia vernosť a oddanosť prevýšila našu ku vlasti tejto?

Máme teda veľké zásluhy o vlasť túto, o vlasť, ktorej sme od století verní pracovníci, verní synovia! Kde ale povinovatosti dobre sú vybavené, tam sú aj práva, a nám, ktorí sme verne vykonali povinovatosti naše, kto by chcel a mohol odriecť právo? To, čo sme vykonali, vykonali sme ako národ slovenský, to, čo žiadať môžeme, to, čo nám po práve prislúcha, prislúcha nám ako národu tomuto. Ten duch národa nášho, tak hlboko prejatý učením Kristovým, ten duch zvestoval zemi tejto a národom na nej zhromaždeným Božské to učenie; ten duch, národu tomuto vlastný, pokojný, práce pilný, veľkých namáhaní schopný, ten duch krotil mravy surové; tie ruky nie lúpiť, ale ťažko zo zeme živnosť vydobývať spôsobné,, tie ruky mozoľné viedli lemeš a pluh po hrudistej zemi tejto, tie ruky počiarali brázdami pustatinu tú zapustlú, ten duch, národu nášmu vlastný, hlboko-umný, ten hovoril v múdrosti Lodomerovej, vo výrečnosti Dudičovej, v rozsúdnosti Thurzove j, pilnosti a hlbokomyseľnosti Prayovej, Belovej a iných nepočetných, ten duch, keď príde na vec veľkú, keď ide o veci sväté, sebazaprenia a obetí najschopnejší, ten vysielal rady synov našich, aby padali za zem matku a vylievali za ňu krv vernú, krv drahú, ten duch viedol ich k zástavám, pod ktorými vydobývali slávu zemi tejto. Áno, na vnuknutie tohoto ducha robili a vykonali sme to, čo sme robiť a vykonať povinnosť mali, na vnuknutie jeho stáli sme čestne v rade synov vlasti, duchu teda tomuto patrí uznanie a patrí uznanie národu tomu podľa jeho ducha, ktorým oduševnený vykonal veci tieto. Máme teda právo žiadať, aby sa nám to, čo je nášho ducha, zachovalo, aby sa nám to nevytrhovalo, a tento duch žije v mravoch, v zvykoch, obyčajoch našich zdedených, žije v reči, národnosti našej starootcovskej, ten duch bystrý a hlboko pohnutý žiada si vzdelanosť, túži po nej z celej vrúcnosti a žiada si rovné, ako iný, práva, rovnú, ako iný, slobodu. Nieto vznešenejšieho a šľachetnejšieho túženia v národoch nad tieto a tam aj všade, kde sa hodnosť ľudská uznáva, podporujú a napomáhajú túžby tieto."

Orgoň

Slovenskje národňje novini, 54. číslo, 3. február 1846

Prevzaté z:   http://www.stur.sk/clanky/7cl1.htm